Jeden francúzsky minister má skvelú mamu, vždy má poruke skvelú radu.
Osvedčila sa aj vtedy, keď asi šesťdesiatročný synček musel po demonštráciách podať demisiu a opustiť svoju peknú kanceláriu. „To chce pokoj, to chce pokoj,“ vravela mu chápavo, a už–už mu aj pridržiavala nohy, aby mohol spraviť stojku na hlave a ten pokoj dosiahnuť.
No a naozaj, po stojke bolo hneď lepšie. Všetko, čo nasledovalo po nej, by sa síce dalo nazvať osobným voľným pádom, ale krásnym voľným pádom.
Ešte pár týždňov a bude tento originálny film – Jesenné záhrady – už aj v našich kinách. Potom elegantne a s nadhľadom zakončí toto súťaživé leto, kde bol každý druhý film veľkým hitom, ešte skôr, ako sa začal premietať.
Otar Iosseliani nakrútil tento film v Paríži (v rodnom Gruzínsku už nežije, pretože tam vraj kultúra skolabovala). Miestne noviny smutne skonštatovali, že si Jesenné záhrady v kinách všimlo len veľmi málo Francúzov.
Iosseliani však u nich uspel – predsa len, museli oceniť, ako ich vystihol. Šarmantne, ľahučko a vtipne ukázal tradičné štrajky, imigráciu, nezáväzné vzťahy či vyvádzanie v starobe, niekoľkými dialógmi a slovíčkami absolútne vystihol jazyk.
V rozhovore pre Nové ruské slovo raz povedal: „Staršia emigračná vlna perfektne splynula s francúzskym prostredím. V tej našej vlne však veľa ľudí vnímalo novú krajinu ako nepriateľa, dokonca sa jej báli. Po desiatich rokoch stále nevedeli iný jazyk ako ruštinu, a to je veľmi smutné.“
Iosseliani má dnes sedemdesiattri rokov (pomaly začínať zbierať ceny za celoživotný prínos kinematografii). Žeby sa raz vrátil domov a tam strávil takú krásnu starobu ako hrdina jeho filmu, s tým už nepočíta. Spolu s Gruzínskom opustil aj staré časy, svoju mladosť – nič z toho už neexistuje.
V Jesenných záhradách však odkaz na Tbilisi je. Hneď v úvode, v krásnej, niekoľko minútovej a neprestrihanej scéne, kde si starší (ale aj mladší) muži nonšalantne objednávajú vo veľkoobchode rakvy.
Vo filme je to vtipné, vzišlo to však z reality, ktorá Iosselianiho predsa len mrzela. Vravel: „V Gruzínsku už, žiaľ, kinematografiu nemáme. Predali sme ju. Tam, kde boli kedysi štúdiá, je dnes trh. Sú tam továrne na klobásy či alkohol, niekde sa dokonca vyrábajú rakvy. Manažéri štúdií tiež dostali nápad, že tam postavia kostol. Mysleli si, že každý filmár by sa tam mal pred nakrúcaním zastaviť, prežehnať sa a dobrý film je zaručený.“
