Paľo Kriak-Tŕnistý sa s úľubou díval na svojho syna. Aký je len milý! Sedí na lavičke, hompáľa nohami a odhrýza si z rožka. Zrazu zoskočil dolu a začal behať okolo stĺpa.„Pozor, Maťko, spadneš,“ napomenula ho babka. Zašuchotala pestrofarebnou igelitovou taškou, v ktorej sa skrývalo niekoľko menších tašiek a v nich ďalšie rožky, chlieb, karfiol a zemiačiky.
„Neviem, či si nemal ísť skôr,“ povedala babka Paľovi. Raz darmo, matky nás napomínajú, aj keď už máme štyridsať.
„Ten o desať štyridsať aj tak nešiel...“ poškriabal sa Paľo po hlave. Veľké hodiny na kostolnej veži odbili jedenásť, autobusu stále nebolo, na zastávke sa zbierali ľudia.
„Nezabudni zájsť do vodární, keď to už Ivana nevybavila,“ pripomenula mama.
„Ivana má dosť svojej roboty,“ zastal sa Paľo manželky.
„A cestou kúp nožnice, treba obstrihávať kríky pri plote,“ pokračovala vytrvalo mama. Našťastie sa už spoza zákruty vyrútil autobus, nový, červený, lesklý, rozhorúčený od začínajúceho letného dňa.
„Zober si aspoň jeden rožok,“ podávala mu chytro starostlivá mama akési teleso zabalené v niekoľkých vrstvách igelitu a mikroténu. Paľo nevrlo poďakoval, zakýval synčekovi a už aj stál na schodíkoch, nazeral dnu, či si bude mať kde sadnúť. Na okamih sa zarazil, keď mal, tak ako vždy, povedať šoférovi obligátny pokyn:
„Bratislava!“
Paľo totiž nepovedal Bratislava, pretože vedel, že dnes nepôjde do vodární ani kúpiť záhradnícke nožnice. Vystúpil na zastávke hneď v ďalšej dedine, na malom zaprášenom námestí vedľa hlavnej cesty. Mal vymyslený aj dôvod, pre ktorý zmenil svoj dnešný plán – práve tu, vo výskumnom ústave, pracoval docent Palička, ktorý ho nedávno presviedčal, aby si ešte podal prihlášku a pokúsil sa dokončiť nedorobenú vysokú školu, že by mu aj poradil, čo a ako. Stretli sa iba tak, náhodou, v centre Bratislavy, pred pár mesiacmi... No, vlastne pred deviatimi rokmi. Budova výskumáku bola hneď vedľa zastávky, ibaže v nej už nijaký výskumák nebol. Na Paľa sa pred bránkou podozrievavo zahľadel objektív kamery, za plotom temne vrčal rotvajler. Podľa ceduľky na múriku tu mali sídlo firmy AB Manažment, CD Marketing, EF Invest Group, GH Business a mnohé ďalšie, v skutočnosti tu však azda nebolo živej duše.
Pravda, Paľo už tento detail neskúmal, jednoducho sa otočil a šiel preč, dokončenie vysokej školy musí ďalších deväť rokov počkať. Kráčal desať minút po prašnej ceste a ocitol sa pri jazere, ktorého hladina sa lenivo vlnila v letnom vánku a odrážala lúče poludňajšieho slnka. Paľo sa rozložil na drevenej lavici pod košatým topoľom a z ruksaku si vytiahol perfídne ukryté plavky. Vošiel do vody, telom mu na okamih prebehli zimomriavky, niekoľkými tempami však rozohnal pocit chladu. Pripomenulo sa mu množstvo podobných situácií, ktoré tu prežíval, ibaže pred takými dvadsiatimi alebo dvadsiatimi piatimi rokmi, keď sa sem chodieval kúpať ako stredoškolák, bez rodiny, bez kamarátov, s potenciálnou nádejou, že si tu nájde frajerku, a ak nie, bude aspoň rozjímať alebo čítať knihu. Teraz sem chodieva zvyčajne so ženou a s chlapcom, iba dnes sa tu v rámci svojho úteku ocitol výnimočne celkom sám. Pohľad na hladinu jazera a na koruny zelených topoľov pri brehu je taký istý ako vtedy, ale oslobodzujúci pocit radosti a ľahkosti sa dnes už nie a nie dostaviť. Jediné, čo cíti rovnako intenzívne, je túžba po stretnutí so ženou, za čo, samozrejme, ako ženatý muž a otec rodiny, cíti aj istú dávku zahanbenia. Ibaže, nemôže si pomôcť. Ženy neustále vstupujú do jeho mysle a zapĺňajú prázdnotu, ktorá vypĺňa jeho dlhoročné manželstvo.
Chvíľu sa sušil na lavičke, potom si uvedomil, že si so sebou nezobral nič na pitie. Obul si sandále a pobral sa do neďalekého stánku s občerstvením. Mimovoľne sa pozrel na mobil, či už je naozaj PO POLUDNÍ, pretože PRED POLUDNÍM pivo nikdy nepil, ale teraz už môže, už je ten správny čas. Pivo sa pení v orosenom pohári, Paľo sa očami zahrýza do snehobielej čiapky, potom prechádza očami po opálenej ruke predavačky, sleduje líniu jej mladých pliec a napokon sa jej zadíva do tváre. V tej chvíli tuší, že je stratený. Predavačka má modré oči, tvár, akoby sa neustále usmievala, vlasy hnedé ako lesný med nosí zopnuté do chvosta, zrejme, aby jej neprekážali pri práci.
