Milujem krásne fotky, zuby, ženy

Najlepší fotograf medzi zubármi. Najlepší zubár medzi fotografmi. Tieto nálepky by zrejme nemal, keby v roku 1968 neemigroval. Dovtedy fotil pre Život a Mladú tvorbu, vďaka čomu sa dostal k vtedajším osobnostiam – od Golonku až po Ursinyho. Až v uplynulýc

Fotograf Bohumil Puskailer (1939) s jeho snímkou Schöne Naciho. V 60. rokoch pracoval pre Život a Mladú tvorbu. Po okupácii emigroval, v súčasnosti žije na Slovensku.(Zdroj: SME – MILAN DAVID)

h rokoch sa k foteniu vrátil. Medzitým stihol vyliečiť veľa zubov vo svo­jich nových domovoch, v Kanade aj v Holandsku. BOHUMIL PUSKAILER.

V Stredoeurópskom dome fotografie vystavujete snímky zo 60. rokov, ktoré vás preslávili. Ako si spomínate na to obdobie?

„Absolútne ma to dianie vtiahlo. Napokon, v knihe Výtvarné umenie 20. storočia som opísaný ako zakladateľ akčného portrétu. Mal som rád pohyb, bol som špičkový aktívny športovec, študoval som medicínu, kumulovalo sa to. Cez otca som sa dostal do styku s výtvarníkmi. Všetko som fotografoval v pohybe. Predstavte si, že som bol prvý fotograf, ktorý fáral do bane bez blesku. Len pri sviečkach a lampách. Bolo to krásne.“

Takže objektív ste nepoužívali ako nástroj odstupu od spoločenského diania?

„Nie. Fotoaparát mi umožňoval byť pri tom, zachytiť to. Najdôležitejšie bolo dostať sa tam. Vyvrcholilo to tankami. Ale to už som vedel, že je koniec, tak som kapituloval a zdrhol.“

Kedy?

„Presne 28. augusta 1968. Bol som jedným z tých ľudí, ktorí cítili, že sa niečo deje. Týždeň pred okupáciou som fotografoval Císařa a Dubčeka na zasadaní ÚV komunistickej strany. Pili sme vodku a keď som sa ich opýtal: ’Čo si myslíte o tých Rusákoch?’, Císař sa chytil za hlavu a povedal: ’Vždyť já jim sám nerozumím, ale něco strašného visí ve vzduchu. Něco se bude dít.’ Potom prišli Rusi, lietadlá nad nami lietali o piatej ráno. Otec ma zobudil, pobalili sme sa, zavolali sme na hranice a o týždeň sme zdrhli.“

Ale dovtedy ste stihli spraviť ešte mnoho úžasných fotografií.

„Robil som prakticky 24 hodín denne, čo sa teraz odzrkadľuje na mojom zdraví. To obdobie bolo príliš krátke a v zahraničí som sa, žiaľ, už fotografii nemohol venovať. Prišla rodina a dvakrát sme emigrovali – do Kanady a potom do Holandska – a napokon ešte späť na Slovensko. To nie je dobré na nervy, viete? Je dobré odísť, ale človek musí mať možnosť sa vrátiť. To je to najdôležitejšie. A to sme my nemali. Ale vždy sme dúfali, že sa vrátime.“

To nezabudnuteľnéobdobie odmäkusa muselo fotiť dobre, však?

„Bolo to veľmi pekné, ale bolo vo vzduchu cítiť, že je to mimoriadne obdobie. Najskôr sa Mňačko vrátil z emigrácie a stal sa šéfredaktorom Kultúrneho života, čo bola bomba. To už bolo jasné, že Antonín na hrade to má spočítané.“

Z toho obdobia sú známe aj vaše snímky mladej kapely Beatmen. Ako vznikli?

„S tými ľuďmi som vždy rozohral divadlo, ale nearanžoval som to, vznikalo to neuveriteľne spontánne. Vrelo. Beatmeni boli posadnutí muzikou. Stále si pospevovali, boli ako nenormálni.“

Nafotili ste portréty mnohých slovenských osobností. Uznávaná fotografka svetových hviezd Annie Leibowitz ich veľmi štylizuje. Vás to nelákalo?

„Naozaj to bolo spontánne. Aj teraz tak fotím – ide to samo. Nechal som na ľuďoch, nech vytvoria nejaké akcie.“

Takže ste nechali Lasicu a Satinského, nech pred objektívom vedú humorné dialógy?

„Áno, prehnal som ich po meste. Oni boli takí hraví, že tam som nemusel nič hovoriť. Postavili sa a foť! Bola to jediná akcia, kde som nemusel nič robiť, oni srandovali. No najviac si vážim portrét Jozefa Golonku, ktorého som odfotil v drese ako gladiátora, rytiera. Dovtedy ho tak nikto nenafotil. Aj to vzniklo spontánne. Uvidel som výstroj a dal som mu ho obliecť.“

Takto to fotografovanie vyznieva veľmi jednoducho. Je také naozaj?

„Mám zvláštne nadanie, ktoré som, žiaľ, nerozvinul - fotografické videnie. Som za to vďačný. Veľký fotograf Otakar Nehera mi hovoril: ’Bohoušku, když jdeš v električce, koukej se po lidech, zažmur voči a zapamatuj si je. To je ten moment.’ Takto som si vycvičil fotografickú pamäť.“

Takže si dobré momenty ukladáte do pamäte a v správnej chvíli ich vyťahujete?

„Presne tak. Každý môže byť Puskailerom. Minule som videl neuveriteľnú vec – desať robotníkov sedí, má pred sebou 10 pív a všetci mobilujú.“

Uložili ste si ju do pamäte?

„Áno, tak som ľutoval, že som pri sebe nemal aspoň ten hlúpy digitál! Je škoda tých situácií. Viete, ja ešte stále používam Zenit.“

Nemáte digitál?

„Ale mám, už som si kúpil. Ale to je taká hračka.“

Len sa s ňou hráte alebo aj fotíte?

„Neuveríte mi, ale cestoval som nedávno do Užhorodu, aby som si kúpil staré objektívy po 200 Sk do Zenitu. Kvalita ich optiky je neuveriteľná. Nafotil som so Zenitom hudobné vystúpenie môjho syna, ktoré som videl dvakrát. A hneď tie snímky zobrali so slovami, že také im v Amsterdame neurobil ani profesionálny fotograf. Tak o čom to je?“

S príchodom digitálu prišiel aj nový posmešný výrok, že na svete je toľko fotografov, koľko je predaných digitálnych fotoaparátov.

„Áno, každý sa stal fotografom. Ale čo sa z toho dá urobiť? Nie je umenie cvakať veľa, ale cvaknúť dva-trikrát a mať z toho dobrú fotku. Čiernobiela fotografia má svoje čaro. Je to jednoduchý výrazový prostriedok. Vo farbe už všetko máme, ale pri čiernobielej fotografii pracuje fantázia. Je v tom kus poézie, keď si človek domýšľa, akej farby je kravata, čo mali ľudia oblečené.“

Desí vás tá záplava digitálnych fotografií?

„Desí? Fotiť musíte mať dané.“

Danosť rozpoznať správny moment?

„To je rovnaké, ako keď niekto vie pekne písať. Tak ako každý nemôže byť maliarom.“

Vy ste dobrý fotograf aj dobrý zubár. V Holandsku ste získali ocenenie Zubár roka. Má niečo spoločné fotografia a zuby?

„Neviem.“

Precíznosť?

„Miloval som krásne fotky, krásne zuby, krásne ženy. Ale som zdesený z toho, akí zlí zubári sú na Slovensku.“

Sú slovenskí fotografi lepší ako slovenskí zubári?

„Pravdepodobne. Fotografi sú tu dobrí. O mne hovorili, že som najlepší fotograf medzi zubármi a najlepší zubár medzi fotografmi.“

A čím ste viac? Zubárom alebo fotografom?

„Ťažko povedať. Vždy som chcel byť fotografom a v duchu som ním stále. O mne hovorili, že som sa narodil s fotoaparátom. Začínali sme spolu s Josefom Koudelkom pod vedením Anny Fárovej v Prahe. Fotil vtedy Ján Lukas, Leoš Nebor, Miroslav Hucek, Karol Kállay, Kamil Vyskočil, Otakar Nehera, a ďalší, celá plejáda mimoriadne kvalitných mien, no mnoho z nich upadá do zabudnutia. Žiaľ, trh je tu malý, nepresadili sa. Jedine z Koudelku sa stala fotografická ikona 20. storočia.“

Nebolo vám ľúto, že ste mali na začiatku podobný osud - tiež ste emigrovali ako Koudelka, no s fotografiou ste sa v zahraničí nepresadili tak ako on?

„Veľmi. Ale viete, on nebol ženatý.“

Vy ste nechceli byť fotografom – nomádom ako Koudelka?

„On si vzal ruksak a vždy s ním niekam išiel. Sme veľmi dobrí priatelia, takmer ako nevlastní bratia, ale dohodli sme sa, že každý máme to, čo ten druhý nemá. Nemáme čo ľutovať. Rozdelili sa nám životy.“

Nedalo sa uživiť fotografiou a žiť pritom rodinným životom na jednom mieste?

„Skúšal som to v Kanade, ale ten druh fotografie tam nebol žiadaný.“

Ako to?

„Najhoršie bolo, že vtedy prišla televízia a súčasne prežívali ťažké obdobie časopisy Life, Look a Paris Match. To bola katastrofa pre fotku.“

Kamera – pohyb a obraz v jednom - nebola riešením?

„Nevzdal som sa fotografie, ale pod vplyvom rozličných okolností som prestal a vyštudoval medicínu.“

Fotografovali ste veľa Bratislavu. Ako na vás zapôsobilo toto mesto, keď ste sa sem po roku 1989 vrátili?

„Myslel som si, že je tu vojna. Nič nebolo osvetlené, len pár lámp a tma, málo áut, bolo to strašné, otrasné. Chodievali sme predtým trochu do Maďarska a tam to nebolo také hrozné. A teraz - to tu už je koniec sveta.“

Prečo?

„Je to tu veľmi chaotické, nič sa nereguluje, všetko sa môže, všade tie hlúpe autá.“

Z vašich snímok sa zdá, že čas plynie pomaly. Bolo naozaj toobdobie pomalšie?

„Podstatne. Neboli e–maily. Keď som sa chcel dovolať z Trnavy do Bratislavy, trvalo aj dve hodiny, kým ma prepojili. A do Prahy – to trvalo aj pol dňa.“

Na tých fotografiách je Podhradie, synagóga, Kamenné námestie a sála z nich veľký pokoj. Cítite ho ešte v Bratislave?

„K synagóge treba povedať, že vtedy ju chceli kúpiť Američania a za každú tehlu chceli zaplatiť v dolároch, aby ju potom mohli postaviť znova v USA. Boli aj za Novotným, ale Biľak prikázal rozstrieľať ju. To je šialené.“

Keď ste ju fotili, už ste vedeli, čo sa s ňou bude diať?

„Nie. Bolo to náhodou, neďaleko som sa narodil. Keby som to bol vedel, tak ju fotím každý deň.“

Máte šťastie na náhody?

„Práveže nemám. Keby som mal, tak by som bol pri tom, keď ju rozstrieľali. Podhradie som nedokumentoval cielene, ale náhodne, niečo som nafotil, keď som prešiel okolo.“

A Schöne Naciho?

„Stretol som ho na ulici a za desať minút som ho nafotil. To bolo všetko. Vypýtal si za to 20 korún, ale nemal som ich pri sebe, tak som mu zostal dlžný. Ale 2. septembra ho budú znova pochovávať na Ondrejskom cintoríne. V teň deň budem mať 68 rokov, tak tam mu vrátim tie peniaze.“

Akého ducha má Bratislava dnes?

„Úplne iného. Je to dobre naštartované, len to treba dotiahnuť v drobnostiach. Ale nielen mesto bolo iné, aj my sme boli iní. Mladí chápu svet inak.“

Rýchlejšie?

„Pochopiteľne. My sme boli takí romantickejší, teraz človek myslí hlavne na to, čo mu dovolí peňaženka.“

Nie sú dnes mladí romantickí?

„Ťažko povedať, ale určité hodnoty zostávajú – pravda, láska...“

To znie ako hodnoty hippies. Ako prebiehalo stretnutie hippies na Slovensku, ktoré ste fotografovali?

„Bola to spontánna reakcia proti komunistom, ktorí síce tiež chceli mier, ale o mieri, priateľstve, láske k ZSSR len hovorili, láska hippies bola iná. Bol to zlom, aj keď to nebolo také masové.“

Fotili ste aj mnoho nádherných žien od missiek po speváčky. Zmenila sa ženská krása?

„Žena je večná múza umenia. Vtedy to však bola prirodzená krása. Nebolo toľko prostriedkov na make-up. A tváričky pekne vystupovali z tupírova­ných vlasov.“

Prirodzená? A čo vtedajšie silné tieňovanie očí?

„Áno, ale tie vlasy a do toho mini, to bola bomba.“

Keď o tom období hovoríte, máte taký smutne nostalgický hlas.

„Mám, je mi smutno. A čím je človek starší, tým je depresívnejší. Keď má človek 40 rokov pred sebou, vidí všetko inak, ako keď má 40 rokov za sebou. Ľudia by sa mali vedieť zastaviť, aj keď je doba hektická. Dôležité je vedieť sa pozrieť dozadu a tiež vedieť, čo ešte chce človek spraviť.“

Čo ešte chcete spraviť?

„Začal som posledný rok znova fotiť a mám vo svojom zápisníku také motto, takú moju modlitbu. Prečítam vám to: Čas je neúprosný, čas zameškaný, čas premárnený, čas stratený. Bojujeme s časom. Čo môžeme druhému dať, je náš čas. S pribúdajúcim vekom rastie jeho cena.“

Kontaktné snímky z fotenia mladej slovenskej kapely Beatmen v 60. rokoch.
BOHUMIL PUSKAILER

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Real-time technológie: nový byt z papiera uvidíte na vlastné oči
  2. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  3. Volkswagen Golf: Viac, než facelift
  4. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom
  5. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom
  6. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to
  7. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš
  8. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet
  9. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári
  10. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce
  1. Stretnutie po rokoch alebo predaj z papiera
  2. Trend zánovných luxusov dorazil i na Slovensko
  3. Real-time technológie: nový byt z papiera uvidíte na vlastné oči
  4. Ďalšia stovka si našla ten svoj
  5. Register partnerov verejného sektora v rukách profesionálov
  6. Jakub Mankovecký z SPU v Nitre bol opäť úspešný v reze viniča
  7. Hitparáda štiav
  8. 14. ročník AmCham „Job Fair“ v Košiciach
  9. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo
  10. Projekt "Zvýšenie odborných kapacít v oblasti práce s mládežou"
  1. Plavba východným Stredomorím so slovenským sprievodcom 11 470
  2. Volkswagen Golf: Viac, než facelift 7 235
  3. Už ste niekedy jedli v garáži? Tá v Trenčíne stojí za to 6 380
  4. Hotovosť, internet či karta? Najbezpečnejšie je platenie mobilom 4 650
  5. Staré Dobré Mexiko: Už vieme prečo východniari chvália Šariš 4 611
  6. Boj s podvodníkmi stáčajúcimi odometre stojí bazáre státisíce 4 357
  7. Pivný bar Senica: Miesto, kde objavíte, ako má chutiť pivo 3 532
  8. Bezpečné a prestížne bývanie v Bratislave s novým symbolom mesta 2 541
  9. Objavte netušené možnosti nových firemných kreditných kariet 1 930
  10. Najväčšie first moment zľavy končia vo februári 1 821

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Náhorný Karabach chce byť veľmocou. Vďaka jeseterom

Chovajú jesetery a chcú sa stať kaviárovou mocnosťou. Zásah z frontovej línie prežili len statočné ryby.

DOMOV

Sťal dve hlavy chobotnice, ale na silných mužov Smeru si netrúfol

Mantinely vidno pri riaditeľoch nemocníc.

EKONOMIKA

Môžu vám zvýšiť cenu uprostred viazanosti, ako to urobilo UPC?

Aj keď človek podpíše viazanosť, nemá istotu, že ju aj dokončí.

KULTÚRA

Odovzdali najprestížnejšiu cenu za architektúru. Pozrite si diela jej víťazov

Pritzkerovu cenu získali katalánski architekti.

Neprehliadnite tiež

Odovzdali najprestížnejšiu cenu za architektúru. Pozrite si diela jej víťazov

Pritzkerovu cenu získala trojica katalánskych architektov.

Najväčšie americké múzeum stratilo po škandále riaditeľa. Problémy dobre skrývalo

Na odstupujúceho riaditeľa Metropolitného múzea si spomína slovenská reštaurátorka.

Stratený člen Monty Python: Extrémizmus je ako alkohol, humorom ho nevyliečime

Britský komik a herec Eddie Izzard pripravuje svoju komediálnu šou pre Slovensko. (rozhovor)

S Bondom sa ťažko vyjednáva, pociťuje to aj Dubrovník

Producenti sa už nehnevajú na Daniela Craiga.


Už ste čítali?

Domov NajnovšieNajčítanejšieDesktop