Nárast informácií španielsky filmový režisér Luis Buňuel neznášal, a keby vraj bol diktátorom, povolil by iba jedny noviny. Pred smrťou však mal zvláštnu túžbu: „Rád by som každých desať rokov vstal z mŕtvych, zašiel k novinovému stánku a kúpil si nejaké noviny. Nič iné by som si nežiadal. Bledý, s novinami pod pazuchou by som sa zakrádal popri múroch až na cintorín, tam by som si prečítal, aké pohromy doľahli na svet, a potom by som spokojne znova zaspal vo svojom bezpečnom posmrtnom príbytku.“
To napísal vo svojej knihe Do posledného dychu. Keby sa šiel prejsť dnes, takmer dvadsať rokov po smrti, v španielskom denníku El Mundo by sa rozhodne dočítal niečo zaujímavé. Írsky hispanista Ian Gibson o ňom píše biografiu. A v nej chce dokázať, že Buňuel nebol tvrdým človekom, ale že v sebe skrýval nehu a citlivosť.
Desivý, ale empatický
Najhrubšie zrejme pôsobili Buňuelove jasné a ostré názory. Gibson napríklad pri filme Zlatý vek (z roku 1930) nadobudol pocit, že Buňuel by najradšej zmenil svet. Už tam boli zárodky toho, k čomu sa až do konca života tak rád vracal: útoky na cirkev, inštitúcie i buržoáziu.
Samozrejme, že Španiel mával problémy. Andalúzskeho psa (teda film, čo je dnes surrealistickou klasikou) nechceli premietať ani v Španielsku, ani vo Francúzku, ani v Mexiku. A keď si ho v New Yorku pozrel slávny doktor Alexander (priamy Freudov žiak), zostal priam vydesený a Buňuela nechcel v živote stretnúť. (Jeho reakciou bol zas zdesený Buňuel.)
Gibson má pravdu, ak chce predstavu o Buňuelovi poopraviť. Veľkú senzáciu však so svojou knihou neurobí. Koho španielsky režisér zaujíma, ten už určite čítal jeho krásnu, dojemnú a zároveň zábavnú autobiografiu. Z nej vyplýva, že bol nielen citlivý, ale dokonca aj empatický. Málokomu napadne, že sa prestrojí napríklad za robotníka, a vyskúša si pritom, ako ho v takom sociálnom zaradení celé okolie ignoruje.
¶Dôstojná je iba ničota
Kým sa nová kniha začne písať, Gibson by rád trochu dlhšie pobudol na miestach, kde Buňuel pracoval. Teda v Paríži, New Yorku i Mexiku. Najradšej by bol, keby stretol jeho spolupracovníkov a dostal sa k jeho osobnej korešpondencii. Očakáva, že to nebude ľahké. „Španieli zvyknú ničiť listy, v ktorých sa píše o intímnych veciach - aby chránili dobré meno svojho slávneho rodinného príslušníka,“ cituje ho El Mundo.
Sám Buňuel by bol určite rád, keby Gibson pri písaní nepoužíval príliš odborný jazyk. V knihe Do posledného dychu si celkom zreteľne rypol: „Neznášam školometstvo a odborný slang. Niekedy mi pri čítaní niektorých článkov v Cahiers du Cinéma od smiechu až vyhŕkli slzy.“
Ak by sme v tej knihe ešte zopár strán otočili, natrafili by sme i na odpor k fotografom od novín: „Dvaja fotografisti ma raz doslova prepadli, keď som sa prechádzal po ceste neďaleko El Paularu. Poskakovali okolo mňa a v jednom kuse cvakali, hoci som túžil byť sám. Vyťať im zopár na príučku, na to som už bol príliš starý. Ľutoval som, že nemám pri sebe zbraň.“
A to ešte stále nie je to najhoršie. Buňuel neznášal ani pomníky. Hádam Gibson tieto slová nečítal: „Všetky spomienkové slávnosti, všetky pomníky postavené slávnym ľuďom sú podľa mňa nebezpečnou šabľou. Na čo je to? Nech žije zabudnutie. Dôstojnou sa mi zdá iba ničota.“
