Hotel Beau Regard
Prišliapol švába. V poslednom čase je ich tu viac, ako by sa patrilo. Najmä na poschodí sa už pomaly ani nedá vstúpiť do kúpeľne. Voľakedy sa tu ukázali len sviatočne a aj tých pár kusov nebolo väčších ako obyčajná zápalka. Teraz už nie je problém natrafiť na tučniakov s telom väčším ako riadny palec a rovnako dlhými tykadlami. Bude sa treba poobzerať po nejakom vápne, alebo po dákom svinstve z obchodu. Žiadnemu hotelu nerobí dobré meno, ak je plný takýchto švábov. Ľudia ich nemajú radi. Okrem toho žerú jedlo, staré tapety a onedlho sa možno pustia do nábytku.
Zišiel na terasu. Ušúľal si cigaretu, zhlboka vdýchol dym a oprel sa o zábradlie. Sledoval ľudí vracajúcich sa z práce. Hľadal medzi nimi známeho, s ktorým by sa mohol chvíľu pozhovárať. Už niekoľko rokov spravuje hotel na námestí celkom sám. Upratuje na chodbách, opravuje, čo treba, vybavuje papiere. Postáva na autobusovej stanici a čaká na cestujúcich, aby im ponúkol ubytovanie.
„Hotel Beau Regard! Veľké izby s ventilátorom! S dverami na zámok! Vyskúšajte najkrajšiu vyhliadku v meste! ! Za kamarátsku cenu!“ kričí a pobehuje medzi vozidlami. Zaprášení a spotení ľudia dolámane vystupujú a čakajú, kým im zložia batožinu. O hotel nemá nikto záujem. Šetria a navyše nemajú dôvod, prečo sa ubytovať v hoteli. Majú tu rodinu, alebo sem prišli len na trh. Predať, nakúpiť a večer späť do svojho mesta. Mávnu na taxík a už sú preč. Ľudí je tu niekoľkonásobne viac ako v časoch, keď jeho otec hotel založil. Ale s jeho biznisom to ide dolu vodou.
Večer opäť sedí na terase, kde bol kedysi preslávený bar s tancovačkami. Pivo tu išlo na dračku, muži popíjali a bubnovali dlho do noci, staršie ženy klebetili vzadu a dievčatá len tak postávali pred podnikom, aby ich chlapi mohli obdivovať. On roznášal pitie, pobehoval medzi hosťami, zhŕňal objedené kosti na zem a občas sa aj s táckou v ruke pridal k tanečníkom v rytme makossy. Vrtel zadkom a pridával sa k ich obľúbenému refrénu:
„Keď ma nechá žena, žiaden problém.
Ani keď ma podvádza, to nie je problém.
Keď musím makať, nemám problém.
Keď stratím prácu, nemám problém.
Ak nemáš nič, tak nemáš problém.
Nemám problém, nemám problém...“
Vtedy bol jedným z najpohotovejších spevákov a vedel tak ako nikto iný vkladať do refrénu stále ďalšie a ďalšie verše. Vidí to pred sebou ako dnes. Priateľské buchnáty do chrbta od známych a prepitné, ktoré stačí na novú fľašu chladeného piva.
Zahasí špak a ide skontrolovať izby. Elektrika znova nefunguje, bez prúdu je celý stred mesta. Vo svetle sviečky sa hmyz rozuteká do kútov. Švábov je tu toľko, že mu praskajú pod podrážkami. Pre istotu utiahne kohútiky, aj keď voda z nich tento rok ešte netiekla. Sfúkne plameň a v jednej z izieb sa natiahne na posteľ.
Ráno rozloží oheň a prihreje včerajšiu kašu. Čo ak dnes prídu hostia? Naložil si plný tanier, ale jedla sa ani nedotkol. Mal rád len tú vôňu presýtenú ostrými papričkami. Rozmýšľa, či by do svojho podniku nemal pozvať nejakého politika. Alebo futbalistu. Urobí pre nich party a ostatní sa nahrnú sami. Ak u neho bude sedieť futbalista, prečo by nemohli aj obyčajní ľudia? Potom ich povodí po izbách, nech vidia. Nie je to možno taký luxus ako v hlavnom meste, ale nič podstatné im nechýba.
Vyruší ho zvuk motora pred vchodom. Buchnutie dverí a kroky. Vŕzganie pántov. Vyskočí z kresla a beží do baru. Po lokáli sa prechádzajú muži v montérkach a s prilbami na hlavách a vo dverách sa rozhliada beloch.
„Čo vám dám?“ povie a oči mu zažiaria. Je to po prvý raz, čo biely muž vošiel do jeho podniku!
Muži si ho však nevšímajú. Dvíhajú stoličky, otvárajú okná, klepú do stien a obzerajú sa po strope, akoby hľadali diery, ktorými presakuje voda pri búrkach.
„Dobrý deň, páni. Môžem vám nejako pomôcť?“ zopakuje.
Dnes má šťastný deň. Koľkokrát sníval o tom, aby mohol pohostiť bielych ľudí! Jeho otec belocha na vlastné oči nikdy nevidel, ale keď mu odovzdával podnik, zdôraznil, aby im vždy vo všetkom vyhovel. Človek nikdy nevie, kedy ich bude potom potrebovať. Je taký rozrušený, že narýchlo nevie, ako vzácneho hosťa čo najsrdečnejšie privítať. Len bezradne pozoruje, ako okolo neho pochodujú.
„Máme pivo, palmové víno, pravé matango aj mimbo od mora. Fufu, makrelu a zeleninovú kašu. Všetko prvotriedne,“ hovorí a pobehuje po miestnosti. Raz preto, aby sa mu podarilo dostať do zorného poľa belocha, potom aby mu odskočil z cesty. Títo hostia sú nejakí čudní! Hľadia niekam za neho a nielenže mu neodpovedajú, ale ani ho neberú na vedomie.
Jeden z mužov zatiaľ prejde za bar a zaprie sa o pult. Vytrhne ho bez väčších problémov na prvý pokus. Vyhodí ho von oknom a hneď za ním aj tri najlepšie stoličky.
„To... to, toto sa nerobí!“ vykríkne zarazený. „Toto si vyprosím!“
Muž ho však nevníma a beloch zatiaľ len zíza do akýchsi papierov. Potom ich zloží a povie, že je to v poriadku. Môžu začať. Do večera nech je to zbúrané.
„Zošaleli ste?! Neopovážte sa! Toto je môj hotel!“ zvrieskne a od zlosti šmarí o zem petrolejku.
Muži sa pri východe zarazia. „Počul si to?“ povie jeden z nich a pozorne sa zahľadí do miestnosti. „Akoby tu niečo buchlo... Nepozdávajú sa mi takéto miesta.“ Druhý mu s úsmevom poklepe po pleci. O chvíľu už štartujú buldozér.
