Vedela, že raz bude musieť dospieť k postavám mám.
Jednu takú jej práve ponúkol režisér Vlado Fischer vo filme Polčas rozpadu – nadšene ju prijala.
Najprv nám o svojej práci dlho hĺbavo rozprávala, potom zrazu skromne vyhlásila: „Ale ja vás tak trochu klamem. Aby ste si zas nemysleli, že predvediem obrovskú hereckú kreáciu.“
Herečka s krásnym úsmevom IVA JANŽUROVÁ je mimoriadne príjemná spoločníčka, a nám sľubuje, že bude u nás nakrúcať viac.
Podľa popisu to vyzerá tak, že vaša postava trpí sklerózou - je to pre ňu oslobodzujúce?
„Na začiatku filmu sa ocitnem v banke a trvám na tom, aby mi dali rakvičky so šľahačkou. Pretože kedysi bývala na tom mieste cukráreň. Vyzerá to ako skleróza, ale nemohla by to byť aj potmehúdskosť? Alebo vzdor? Ani ja sa nechcem zmieriť s tým, že tam, kde bolo kedysi obľúbené kino, je dnes Česká poisťovňa a že krásne balkóniky pre divákov nahradili akési kukane. Preto si vravím – hoci som sa o tom ešte s režisérom nerozprávala, že by bolo možno zaujímavejšie, keby moja postava hrala tak trochu teátr.“
Pomáha taká komediálna poloha zvládnuť postavy, ktoré sú vo svojej podstate veľmi intímne?
„S intimitou som nikdy problém nemala. Či hráte matku alebo posadnutú ženu, vždy musíte zájsť do svojich intímnych izbičiek a naklepkávať to, čo si ani nechcete priznať. Iná cesta v podstate nie je. Keď sa poriadne zamyslíte, zistíte, že iný materiál ako seba nemáte. Napokon, môže to byť hravá skúsenosť. Nikto nemusí spoznať, ako hlboko ste pri tom do seba nazreli.“
Pri výbere scenárov bývate náročná. Je toto výnimočná úloha?
„Je malá, ale zodpovednosť za ňu veľká. A to sa mi páči. Nedávno som mala zvláštny zážitok. Sledovala som herečku a zvedavo čakala, ako svoju rolu naplní. Vedela som, že tá postava si nesie svoje tajomstvo, a že to sa v jednej chvíli bude musieť rozuzliť. A hoci som tomu filmu priala, nemohla som prehliadnuť, že herečka to miesto podcenila. Bolo ťažké, ja by som sa naň chystala dva mesiace. Bohužiaľ, filmový herec občas prepadne klamu, že sa stačí naučiť text a nejako to už v ten deň zahrá. Lenže nájsť ten bod duše, z ktorého má všetko vytrysknúť, to je pri filme možno ešte ťažšie ako v divadle.“
Ako sa dá na také miesto pripraviť?
„Niekedy to zvládnete mimovoľne, a niekedy vám ani cit nestačí. Pri filmovaní je málo pokoja na sústredenie, a ja pri všetkých filmoch viem, či som niečo prešvihla. Keď sa mi to stane v divadle, utešujem sa aspoň tým, že hádam to nevidel nijaký kritik a na druhý deň sa pokúsim aspoň trochu zlepšiť. Filmy opraviť nemôžem a preto sa aj na tie pokazené nerada pozerám.“
Je na tú úlohu herec sám?
„Vo filme Ja milujem, ty miluješ stojím pred zrkadlom a rozplačem sa. Pri nakrúcaní stál za mnou Dušan Hanák a vravel mi vnútorný dialóg mojej postavy. Bol v ňom sled výčitiek a tragédií, všetko, čo som pretrpela. Tým ma vlastne na plač pripravil. Vedel, že to do mňa musí nejako natlačiť, hoci to nie je jeho starosť. Hľadaním bolesti si musí prejsť herec sám.“
Takže, ak sa vám hľadanie nedarí, zvyknete sa s tým zveriť režisérovi?
„V Petrolejových lampách je taká kľúčová scéna na konci filmu. Cestujem vlakom, myslím na to, že moje manželstvo sa rozpadlo, že manžel je definitívne odpísaný, chorý. A zrazu zbadám dievčatko, aké by som aj ja chcela mať... Pamätám si, že som v ten deň prišla na nakrúcanie nevyspaná. Vravela som si, bože, taká dôležitá scéna a ja všetko skazím! Režisérovi Herzovi som to však nepovedala, mlčala som a trápila sa s tým sama.“
Režisér tonezbadá?
„Možno aj áno, ale keď mu inú verziu neponúknete, tiež je bezmocný. Nemôže na vás ani donekonečna čakať a nakrúcať scénu znovu a znovu. Veď mu utekajú drahé metre filmu!“
Ťažko sa znáša tá zodpovednosť?
„Samozrejme, vždy sa bojím. Ale už inak ako kedysi. Kedysi som si hovorila: keď nebudem dobrá v tomto filme, nabudúce ma nezavolajú. Dnes som už trochu ľahostajná. Vravím si, ktovie, či ma ešte nejaký film čaká. Preto ma musí viesť pramienok túžby, odhodlanie a chuť zmocniť sa novej postavy.“
Je dnes ťažké hľadať taký plamienok, keď ste zažili nedostihnuteľné šesťdesiate roky?
„Ak niekto napíše dobrý scenár, tak nie. Samozrejme, sú herci, čo robia všetko. Herectvo je ich zamestnanie, berú to tak, že jeden deň majú ryžu, na druhý deň zemiaky. Že jeden deň je to lepšie, druhý horšie. Ja už som trochu vnútorne nezávislejšia a pokojnejšia. Už som pár pekných filmov nakrútila, viac už nemusím.“
Sklamal vás nedávno nejaký film?
„Hrubeš a Mareš sú kamaráti do dažďa. Bol to krásny scenár, ale pri nakrúcaní sa začalo príliš improvizovať. Scenár skoro celý vynulovali a film pokazili. Režisérovi Morávkovi som pred premiérou volala, aby to zastavili a film prestrihali, veď mali aj lepší materiál. Možno, že múdry producent by to spravil, tento však nie. Film pustili a prehrali na celej čiare.“
Čo herec s peknou postavou z nevydareného filmu urobí?
„Najlepšie je ten film nevidieť! Kedysi som však dostala dobrú radu i od kolegu Jiřího Adamíru, keď som hrala v divadelnej hre Sbohem, Sokrate. Raz ma pri nej postihlo čosi zvláštne, akási momentálna mozgová príhoda. Vypadol mi text, nevedela som ani vetu. Našťastie, moja postava vyzerala ako nadrogovaná, mohla som využiť jej nekontrolovanú chôdzu a chodiť si po repliky do portálu. Po predstavení, keď sme popíjali sponzorskú whisky, som Adamírovi hovorila: Videl si to, no povedz, čo mám robiť? Pohotovo mi odpovedal: Okamžite na to zabudni!“
V poslednej dobe sa ukazuje, že si českí režiséri majú svoje herecké tímy, súhlasíte?
„Určite. Každou úlohou si určujem trasu. Niekomu poviem nie a potom zistím, že si vytvára svoju hereckú stajňu. No, to som prepásla hneď desať filmov naraz! Takto som možno prišla o Hřebejka. Ale na druhej strane, čo by som v tých všetkých jeho filmoch robila? Keby som nakrúcala s ním, prišla by som o Alice Nellis, a jej filmy sú predsa veľmi pekné.“
Alice Nellis do filmu Výlet obsadila vás i obe vaše dcéry. Keď sa na ich tváre pozeráte, cítite nostalgiu?
„Moje dcéry prešli zvláštnym vývojom. Sabinka mi istý čas pripomínala mňa z čias, keď som hrala v Sňatkoch z rozumu. Theodora sa podobala na otca a teraz bývam zaskočená, ako veľmi mi je podobná. Niekedy sa až zľaknem, naozaj mám pocit, že mám pred sebou samu seba. Je to krásne pozorovať. Ale viete, že keď sa Theodorka narodila, bola veľmi škaredá? Keď ju v nemocnici zbadala Jiřina Jirásková, zvolala: Čo s tým budeme robiť?“
Dnes patríte k Alice Nellis, kedysi ste patrili k Vorlíčkovi a ku komédiám typu Což takhle dát si špenát. Ako je možné, že taký absurdný humor mal celonárodný úspech?
„Pri tých komédiách bol dôležitý autor - Macourek. Až keď Vorlíček začal písať bez neho, ukázalo sa, aké boli jeho scenáre dôležité. Obaja ešte ťažili z ozvien šesťdesiatych rokov. Kvalita ich sci-fi komédií bola naozaj mimoriadna.“
V sedemdesiatych rokoch vznikol ďalší veľký hit - Nemocnica. Chápete dnešné kritiky, že to bol poplatný seriál?
„Nemyslím si, že bol na objednávku režimu. Kým ho začal Dietl písať, upadol do nemilosti – tak trochu sme to spôsobili my, jeho kolegovia. Nakrúcali sme spolu seriál Pesničky pre Rudolfa III. a po auguste 68 sme od neho chceli, aby nám napísal dielik, kde by sme behali po Prahe medzi ruskými tankami. Dietla za to potrestali a ten, kto to celé vymyslel - teda kameraman, môj prvý manžel, z toho vyšiel najlepšie. Len s odretými ušami. Je pravda, že sa potom Dietl snažil rehabilitovať a tak občas privolil na nejaký poplatný motív. V Nemocnici sa však politika veľmi neriešila.“
Čo hovoríte na dnešné diskusie okolo antichartistov a spolupracovníkov s ŠtB?
„Každý z nás vie, kedy nevykríkol a nezaprotestoval. Niekto bol možno prešibaný, iný si zas povedal, že nepôjde hlavou proti múru. Ja som si napríklad dlho myslela, že som Antichartu nepodpísala. Veselo som si mädlila ruky, že som bola práve vtedy na zájazde. Keď mi potom začali ľudia tvrdiť, že som ju podpísala, odbíjala som ich s tým, že mi ten podpis najprv musia prísť ukázať. Až neskôr sa mi manžel priznal, že ju podpísal aj za mňa. Každý raz v niečom zlyhal.“
Po bohatých sedemdesiatych rokoch ste však aj vy menej nakrúcali.
„Nikto nemôže povedať, že musel spolupracovať s ŠtB. Ani ja som nemusela, a preto som ani nespolupracovala. Samozrejme, prišli obmedzenia. Mohla som filmovať len raz za rok. Riaditeľ filmu povedal, že ja som už nakrúcala dosť a že odteraz budú iní. Zbytočne som sa šla sťažovať, že som nedostala úlohu, hoci mi už režisér poslal scenár. Hneď sa pýtali: A ktorý režisér? A ja som ich nechcela udávať.“
Dnes máte roboty dosť, s rodinou ste si vymysleli i zájazdové divadlo. Ešte stále je v menších mestách pražské divadlo udalosťou?
„No, je. Ale keďže je zájazdov dnes už naozaj dosť, je to pre nás veľká zodpovednosť. Keby ste sklamali, už vás obec znovu nevezme. A potom sú štácie, kde majú svojich ochotníkov. Tam je to prísne tiež, ale o to viac ma to baví. V Prahe je to trochu iné. Tam sa teraz chodí do Stavovského divadla - pozerať na Richarda Krajča v Richardovi III. Publikum je plné mladých dievčat. Vyvádzajú, pískajú, sú z neho hotové. Už som však pri klaňačkách postrehla, že aj mne občas zapískajú. Preto už každý deň čakám, tak čo, ohlási sa z galérie nejaký krik? A som nadšená, keď sa ozve. Poviem si: dobre!“
Vás ľudia často volajú Janžurka, čím vyjadrujú, ako by ste im tak trochu patrili. Nikdy ste nemali potrebu chrániť sa pred fanúšikmi?
„Raz mi jeden taký samozvaný mág povedal: Neukazujte stále ľuďom svoje dlane. Vždy máte to isté gesto, to vám potom uniká veľa energie! Chvíľu som si na to dávala pozor, ale vzápätí som sa znovu pristihla pri tom istom. Čo však odo mňa odíde, príde zas späť. To je moja viera, hádam správna. Keď sa vám podarí zahrať ten rozhodujúci moment, o ktorom som vám hovorila - ale radšej to ani nepíšte, nikdy to neviem poriadne vysvetliť – ľudia to okamžite vycítia. V hľadisku ani nemuknú. To snaženie je zrazu späť, a je to krása.“
Každou filmovou rolou si určujem trasu. Niekomu poviem nie
a potom zistím,
že si vytvára svoju hereckú stajňu. Vtedy si poviem: No, to som prepásla hneď desať filmov naraz!
