Predstavte si, že by ste v divadelnom bufete cez prestávku namiesto perlivého sektu dostali črpák žinčice, za hrsť korbáčikov a hrudku bryndze. Zatiaľ v ponuke nie sú, ale nitrianske Divadlo Andreja Bagara pripravuje čisto slovenskú sezónu. A ktovie, k čomu všetkému diela slovenských klasikov pod taktovkou slovenských režisérov vyprovokujú.
V kurze sú Tajovský a Barč
Podobný experiment je na slovenských javiskách ojedinelý. Zažili sme napríklad čisto muzikálové sezóny, ale aby divadlo stavilo všetko na slovenskú kartu, to chce odvahu. „Už dlhšie sme ponúkali režisérom zaujímavé tituly od slovenských autorov,“ vysvetľuje zrod experimentu nitriansky dramaturg Daniel Majling. „Mali sme pocit, že posledné roky v našom repertoári chýbajú. Viaceré veci by mali byť oprášené. Režisérov by to mohlo dráždiť.“
Obraz o Slovensku namaľujú titulmi o dedine, sociálnokritickými dielami, príbehmi o magickosti hôr či národnom cítení režiséri Ľubomír a Michal Vajdičkovci, Marián Amsler, Roman Polák a Jozef Bednárik.
„Nebudú to krojové rekonštrukcie. Nikoho sme nemuseli dlho lámať. Každá inscenácia má silnú tému a ambíciu vyjadriť sa k súčasnosti. Najväčší záujem bol o Tajovského a Barča,“ vyratúva Majling. Okrem Tajovského Statkov-zmätkov a Barčovej Matky sa opona dvihne pre Piargy Švantnera a Chrobáka, Slančíkovej Všetko za národ a Dusíkovu Modrú ružu.
Maratón slovenských diel
Ako to bude s diváckou návštevnosťou, keď sa nedočkáme bombastickej reklamy na ligotavý broadwayský titul? „Nitriansky divák je výborný a kultivovaný. Maratón slovenských diel vzbudí zvedavosť. Diváci budú každou novou premiérou skladať akési puzzle, ktoré sa na konci sezóny zmení na ucelený obrázok,“ sľubuje Majling.
Nitriansky súbor oplýva mladými hercami, pre ktorých by slovenská sezóna s pracovným názvom Rodinné striebro mohla byť „nudou s poviným čítaním“. Z omylu vyvádza herec Juraj Hrčka: „Ani si nepamätám, kedy sme naposledy robili slovenskú hru v divadle. Som v očakávaní a zvedavý, ako to dopadne. Je to výzva, ktorú by mali mladí herci chytiť za správny koniec,“ hovorí herec. „Vďaka starým televíznym inscenáciam človek zisťuje, aké pekné vzťahy a príbehy v sebe skrýva slovenská dramatika. Je o čom hrať.“
Monotematické sezóny sú podľa riaditeľa divadla Jána Grešša zaužívané aj v susednom Česku. Divákom tam ponúkli okrem českej sezóny aj sezónu na tému autorov dvadsiateho storočia.
„Byť Slovákom neznamená iba biť sa do pŕs a jesť drevenými vyrezávanými lyžicami. Na Slovensku máme zaujímavú dramatiku i prózu. A to chceme ukázať. Aj od režisérov viem, že sa im tento nápad pozdáva.“ Okrem toho Greššo pre SME potvrdil, že bryndzu v bufete zatiaľ naozaj nemajú.
