Skúsený tvorca televíznych kriminálnych filmov a seriálov Gregory Hoblit nakrútil viacero filmov (Prvotný strach, Frekvencia, Hartova vojna), proti ktorým kritika nevzniesla žiadne zásadné pripomienky, ale i napriek tomu preleteli svetovými kinami bez väčšej pozornosti. Našli si síce divákov, ale nestali sa senzáciou, kultom ba ani televíznym evergreenom.
šej pozornosti. Našli si síce divákov, ale nestali sa senzáciou, kultom ba ani televíznym evergreenom.
Možno i preto, že boli... obyčajné? Slušne zaranžované, s dobrými hercami, ale bez umeleckých ambícií – a rozmaznaným konzumentom produktov filmového priemyslu neponúkli žiadnu novú atrakciu, nijaký ešte intenzívnejší zážitok.
Keď teraz, päť rokov po Hartovej vojne, dostal Hoblit ďalšiu šancu, rozhodol sa držať jej zubami-nechtami. Scenárista Daniel Pyne ponúkol príbeh o geniálnom manipulátorovi, ktorý spácha dokonalý zločin, pokojne sa k nemu prizná, no i tak unikne spravodlivosti. So spoluscenáristom Glennom Gersom vytvorili postavy, z ktorých ani jedna nie je v žiadnom prípade kladná. Rafinovaný zločinec Crawford (Anthony Hopkins), neverná manželka, jej milenec – skazený policajt, typický arogantný bezcharakterný právnik a jeho o nič menej odpudivá milenka. Pekné terárium.
Kameraman Kramer Morgenthau príbeh odel do módneho hávu plného exkluzívnych prostredí, oblín a hrán, manipulácií so svetlom, s farbami, ostrosťou i priestorom. Bratia Jeff a Mychael Dannovci prispeli vhodne patetickou, občas prepiatou zvukovou kulisou. Výsledok je však i napriek tomu rozpačitý.
Základný problém je už v scenári. Kriminálna zápletka je síce nápaditá, ale chabej fabulácii réžia štylizáciou na spôsob klasického psychologického krimitrileru vôbec nepomohla. Čím viac po pútavom úvode spoznávame vcelku výstižne a presvedčivo stvárnené postavy, tým viac nás príbeh necháva chladnými.
Tušíme, že geniálny zloduch Crawford si na mladom nafúkanom právnikovi Beachumovi pochutná ako jašter na muche, ale je nám to v podstate jedno. Vieme, že Beachum sa do prípadu zahryzne (veď o čom by inak bol celý film?) a zmení sa na statočného človeka, takže nás to ani neprekvapí, ani nepobúri.
Chladom sršiaca Crawfordova manželka nevyvoláva nijaké sympatie ani ako bezvládna pacientka v kóme. Veď si o to predsa koledovala! Jej milenec, detektív Nunally, by azda mohol byť najzaujímavejšou postavou, ťažiskom filmu, ale je len ďalšou z ľadových figúr. Hopkins všetkých herecky prevyšuje, aj keď predvádza iba variáciu Hannibala Lectera – no tiež chladne, bez zvrhlého lecterovského šarmu. Navyše je celý film vyrozprávaný v pomalom, komótnom, občas priam snovom (alebo uspávajúcom?) tempe bez dynamických alebo aspoň atraktívnejších, vzrušujúcejších scén.
Už od úvodných titulkov sa celým filmom vinie motív kinetických objektov výtvarníka Marka Bischofa. Zložité dráhy, po ktorých uháňajú guľôčky v krkolomných zákrutách a uhloch. I film Fraktúra akoby bol taký stroj. Zaujímavý, komplikovaný, no bez srdca. Ak nie ste technik, túžiaci odhaliť, ako to celé funguje, venujete mu možno obdivný pohľad, ale o chvíľku ho pokojne pustíte z hlavy.
Fraktúra (Fracture)
USA 2007, 112 minút
Scenár: Daniel Pyne, Glenn Gers l Réžia: Gregory Hoblit.
Hrajú: Anthony Hopkins, Ryan Gosling, David Strathairn, Rosamund Pike a ďalší
Premiéra v SR: 9. 8. 2007
