Vety už od detstva redukoval, až kým nezostala na papieri len pointa. Dnes si v jeho fotografických pointách listujú čitatelia prestížnych médií v Paríži či Londýne. Neustále na ceste, s Petrom Kerekesom nakrúca dokument Ako sa varili dejiny, o mesiac mu vychádza fotografická kniha Nothing Special. Medzitým odskakuje do Európskeho parlamentu a odtiaľ do Paríža. Do kaviarne prišiel na bicykli, Európu spoznáva karavanom. Fotograf a kameraman MARTIN KOLLÁR.
Viacerí slovenskí fotografi zachytávali Slovensko po revolúcii. Vaše fotky neboli tými klasickými zábermi z rómskych osád a dedinského romantizovaného prostredia. Je to dôvod, prečo ste prerazili na Západ?
„Súvisí to s fotografickým stereotypom. Vytvoril sa model a mnohí podľa neho fotili. Mňa veľmi ovplyvnilo, že som študoval na vysokej škole kameru. Vedel som, že niektoré veci sa nedajú nakrútiť, ale dajú sa nafotiť a naopak.“
Ako pomáha kamera fotografii?
„To je ako keď sa v zime tešíme na leto a naopak. Vyhovuje mi, že sa to strieda. Pri filme sa inak rieši čas a je to kolektívna činnosť. Pri fotení je čas iný, som tam sám, niekedy aj tri týždne. To si niektorí nevyskúšajú za celý život.“
Čo sa človek pri trojtýždňovej samote naučí?
„Vychádzať sám so sebou. A potom už všetko ide ľahko.“
Ako kameraman ste boli pri úspešných tituloch s režisérmi Robertom Kirchoffom a Petrom Kerekesom, ktorý nakrúca inscenované dokumenty. Aj vaše fotografie sa niekedy zdajú byť inscenované. Sú?
„Je jedno, ako fotografia vznikla, ak sa nás dotkne, ak z nej máme zážitok. Dôležité je neustále sa exponovať, držať sa v behu, na hranici zvládnutia. Je to rovnaké ako to, že vám sa ľahko píše, lebo to každý deň robíte. V jednej chvíli si človek nájde cestu, ktorá ho nezaťažuje, ale mu robí radosť. Dlho to trénujeme – zhromažďujeme to a potom to ide ľahko – vypľujeme to. Zrazu sa naučíme pohybovať tak, aby nám ľudia dôverovali a akceptovali nás v tom, čo robíme. Aj keď je absurdné, že stretnem neznámych ľudí, len tak ich fotím a oni mi dôverujú. Vy robíte vašu prácu, stretneme sa na pár hodín, vytvorím si k vám dôveru, narozprávam vám dôverné veci a na konci sa zháčim, že prosím? To ide do novín?“
Vaše snímky sú rovnako úspešné v zahraničných časopisoch s vysokými nákladmi, ako aj na výstavách. Aký je váš spôsob tvorby?
„Zameriam sa na niečo, čo mi prichádza do života akoby náhodou. Téma sa postupne rozrastá, sledujem ju a len ju tak ’obstrihávam’. Mám šťastie, že pracujem pre fotografickú agentúru v Paríži, ktorá mi ponúka fotiť to, čo sa najviac približuje mojej téme.“
Nemáte prísne hranice medzi komerčnou a umeleckou tvorbou?
„Je to ’dve v jednom’. Keď ma niekto osloví, ponúkne mi zväčša to, na čom pracujem rád a aj z toho vyžijem.“
Taký luxus? Nie je v Paríži obrovská konkurencia medzi fotografmi?
„Každý fotograf v agentúre sa špecializuje, môže si nájsť svoju cestu v tom, čo mu je blízke. Na základe toho dostávame aj ponuky. O moju prácu je záujem, ak iných inšpiruje. Keď robíte veci aktívne, privolávate tým ďalšie ponuky. Príjemné na tom je, že sa tak dostanem na miesta, kam som sa už dávno chcel dostať.“
Napríklad?
„Európsky parlament v Štrasburgu a Bruseli. Stále o ňom počúvame, všetko o ňom vieme, ale nikto nevie, čo je naozaj vo vnútri.“
Čo ste v ňom našli?
„Mnohým pri jeho vyslovení naskočí husia koža. Na druhej strane ľudia, ktorí sa v ňom pohybujú, sú naozaj špeciálna kategória.“
V Európskom parlamente platia prísne bezpečnostné opatrenia. Nechali vás tam fotiť?
„Zatiaľ ma, našťastie, akceptujú. Väčšinou tam fotili ľudia z veľkých agentúr klasickým spôsobom – ruky hore, ruky dole, muž za mikrofónom, žena s kabelkou. Ja fotím inak. Akoby som bol na ihrisku, o ktorom všetci vedia, ale nikto sa v ňom nehral.“
Ukazujete svadby na mestských úradoch, život v New Orleans po hurikáne až po euroúradníkov. Je spojivom vašich rôznych fotografických cyklov demýtizácia známych udalostí a miest?
„Najviac ma zaujíma to, že existujú situácie, miesta, mýty, o ktorých každý vie, no málo sa nad nimi zamýšľa. Berieme ich ako fakt a neriešime, čo je za tým. Akoby som robil na nekonečnom projekte, otváral nesystematicky nové dvere, v ktorým sa zastavujem pri drobných, samozrejmých veciach. Niekto rýchlo prečíta knižku, iný sa pomaly špára v jednej vete. Nevravím, či je to dobré alebo zlé, je to pre mňa zaujímavé. Nenazval by som to veľkým slovom demýtizácia.“
A ako?
„Mnohým veciam nerozumiem, tak sa do nich exponujem, stanem sa ich súčasťou. Som v nich aj mimo nich. Zaujímavé je, že existuje nejaký svet, bublina, štruktúra, ktorá v našich životoch nemá poriadne miesto a pritom je za naše životy zodpovedná.“
Ako sa v takom priestore cíti slobodný fotograf?
„Zvonku vyzerá parlament ako veľký supermarket s rozličnými obchodmi, ale vnútri sú len prázdne kancelárie s inými obchodníkmi. Keď som tam, pýtam sa sám seba, čo tam vlastne robím. A keď som preč, kladiem si otázku, prečo som tam nezostal dlhšie. Neviem tam vydržať. Väčšinou som týždeň v Štrasburgu, týždeň v Paríži a ďalší týždeň v Bruseli.“
Poznávacie znamenie vašich fotografií je humor, irónia až absurdita. Sú to aj charakteristické črty vašej povahy?
„Len sa čudujem, nebavím sa na niekoho účet. Keď odstúpime od stereotypov a rituálov, sú väčšinou vtipné. Napríklad svadby na úrade, alebo ako si cudzí ľudia podávajú ruky – je to totálne vtipná záležitosť a vystupujú z nej prekvapivé prepojenia.“
Podávanie rúk máte vo vašom cykle Nice to meet you z filmového festivalu v Cannes, ktorý ste publikovali v denníku Libération. Ako vám napadlo vybrať si práve takýto detail na festivale, kde sa fotografi sústredia na filmové hviezdy?
„Libération pozýva každý rok dvoch fotografov, ktorým dá takzvanú carte blanche. Mohol som fotiť, čo som chcel, no každý deň som musel niečo vyprodukovať. Bolo to šialené vzhľadom na to, že nefotím na digitál, ale na film a každý deň si musím dať vyvolať snímky. Nebezpečie takejto práce je, že ako fotograf pochopím systém a budem sa opakovať, lebo sa to príliš nemení.“
Päť rokov ste fotili v postkomunistických krajinách cyklus Nothing Special. Necítili ste riziko recyklácie pri takej téme a takom dlhom čase?
„Vždy sa snažím k téme nájsť kľúč. Projekt v Cannes bol postavený na tom, že sa modelová situácia – stereotyp podávania rúk – opakoval. Pri Nothing Special som sa stereotypu vyhýbal. Cestoval som karavanom a akoby som si to územie sám pre seba otváral. Sledoval som, čo vypadáva von z toho, keď do seba narazí kapitalizmus so socializmom. Nezaujímali ma prvoplánové veci – krikľavé saká a mobily, ale niečo nad tým. Bol som sa zvedavý na víkendovú kultúru, ako ľudia ’zabíjajú čas’. Vznikalo veľa napätia a vtipných prepojení medzi tým, čo ľudia mali zažité a čo ich čakalo pred dverami.“
Prečo ste ho nazvali Nothing Special?
„Na cestách sa ma často pýtajú, čo je výnimočné na tejto krajine. Uvedomím si, že tu máme všetko, ale len v obyčajných proporciách. Táto krajina je špeciálna v tom, že v nej nie je nič špeciálne. Potom som to rozšíril na východnú Európu, tá je celá príjemne lenivá.“
S Nothing Special ste zachytili proces transformácie postkomunistického bloku. Ako ste to obdobie vnímali?
„Najdôležitejšie je mať odstup. Ja som ho mal vďaka štipendiu v Luxembursku, dokázal som sa pozerať na nás z druhej strany. Veľa ľudí, keď sa vráti na známe miesto, vidí tak pol dňa všetko inak. Vtedy sa otvárajú kanály, ktoré sú inokedy zanesené.“
Je pre fotografa dôležitý rozdiel medzi čerstvým okom, ktoré máme, keď sme v novej krajine a tým vaším obnovovaným čerstvým okom, keď sa často vraciate na to isté miesto?
„Existujú veci, ktoré sú nám spoločensky nalinkované a my sa s nimi vyrovnáme – pohybujeme sa medzi konformizmom a anarchizmom. Ja sa s tým vyrovnávam cez fotenie, vy cez písanie a ďalší cez niečo iné. Hľadáme, ako mať odstup, aby sme sa v tom nezamotali. Tento princíp – hru vlastne uplatňujem všade, pozerám sa na veci z druhej strany, ako keby som tomu nerozumel a odrazu to vidím v iných súvislostiach. Preverujem to. Aj preto nerád fotím na miestach, ktoré absolútne nepoznám.“
Nerád? Veď fotíte stále v iných krajinách.
„Ale všetko je v princípe rovnaké. Ľudia majú v konečnom dôsledku tie isté problémy. Všetci vieme, aké to je, keď nás bolí zub alebo keď nás niekto nemá rád. V tom sa dá ľahko orientovať. A väčšinou sa pohybujem po krajinách, ktoré sú s našou kultúrou príbuzné. Možno by som najlepšie obrázky urobil doma v kuchyni. Ale momentálne verím, že mi to nejde bez toho, aby som sa predtým nevzdialil.“
Nepoznáte teda kultúrny šok?
„Nie, veď keď niekam prídem, riešim tie základné veci. Hovorí sa ’Devil is on the detail.’ Je to teda rovnaké v princípoch, ale nie v detailoch – jazyku, zvykoch.“
Prečo je potom silná migrácia?
„Keď odhliadneme od migrácie z ekonomických dôvodov, dôležitým faktorom migrácie je, čo dokážeme dať novému mestu my a čo si dokážeme z neho vziať. V každom novom meste máte možnosť začať ako nový človek len so svojou starou hlavou.“
Neskončí to vždy rovnako, nezávisle od mesta?
„Presne tak. Vyznie to stupídne, ale migrácia môže byť aj o tom, ako nám to mesto vonia.“
Ktoré mesto vám viac vonia?
„Neviem.“
Karavan?
„Možno také miesto neexistuje. Alebo sa nedá nájsť. Alebo ho nechcem nájsť.“
Prieskum o migrácii v Európskej únii ukázal, že najviac sa ľudia presúvajú pre lásku a vzťahy.
„Napríklad. Ale to je zovšeobecnenie, len čísla. Mimochodom, sťahovať sa za tými, ktorých máme radi, nie je zlý nápad.“
| Z cyklu Nice to meet you, 2006. MARTIN KOLLÁR |
