Tohtoročný salzburský festival navštívilo 243 457 hostí 65 národností, ktorí za lístky vydali viac než 24 miliónov eur.
Po vlaňajšej mozartománii sa tento rok dostali na plagát salzburského festivalu aj romantické opery. No romantické iba obdobím svojho vzniku, v nijakom prípade nie inscenačnou podobou.
Čajkovského Eugen Onegin nemeckej režisérky Andrey Brethovej sa odohráva v Rusku, podľa kostýmov zrejme niekedy na sklonku socializmu. Reálie však nie sú podstatné, len ubíjajúca atmosféra stereotypného života, z ktorého sa Tatiana snaží uniknúť prostredníctvom kníh, Oľga cez zábavu, Lenskij sa štylizuje do polohy básnika a Onegina nebaví vôbec nič.
Vynikajúco vykreslené postavy (najmä Oneginova premena z arogantného povrchného šviháka na vyprázdneného nešťastníka – skvelý Peter Mattei), činoherné herectvo, výborná práca so scénou - to sú atribúty moderného divadla. Pod kožu lezúcu dramatickú atmosféru znásobovalo hudobné naštudovanie Daniela Barenboima s masívnym symfonickým zvukom Viedenských filharmonikov a vyhrotenými tempovými zmenami.
Pomerne zriedka uvádzaný Berliozov Benvenuto Cellini si žiada spevákov s nosnými hlasmi a dobre disponované kolektívne telesá. V neveľmi zaujímavom sólistickom obsadení si miestami až predimenzovaným zvukom orchestra (Valerij Gergiev) dokázal v plnej miere poradiť len prekrásny svietivý soprán mladej Litovčanky Maije Kovalevskej, tohtoročného miláčika salzburského publika. Philipp Stölzl, známy predovšetkým ako režisér videoklipov Madonny či Micka Jaggera, sa navonok vybláznil: pripravil opulentnú inscenáciu hýriacu farbami, tvarmi a videoprojekciami. Rezignoval však na akýkoľvek hlbší výklad diela. Veľkolepá nuda.
Mladý nemecký dramatik a režisér Falk Richter (jeho hru Boh je DJ uviedlo nedávno divadlo Aréna) sa postaral o najväčší škandál tohtoročného Salzburgu. Pri jeho verzii Weberovho Čarostrelca, ktorému zásadným spôsobom prepracoval libreto, sa bučalo nielen na klaňačke, ale aj počas predstavenia. Masa režisérom dotvoreného textu mala podčiarknuť hlavnú myšlienku inscenácie – diabolský tlak, ktorý človeka ženie za úspechom, peniazmi, sexom... Richterov protest voči spoločnosti je cez zvolené prostriedky detinský: scéna, keď diabol Samiel v arcibiskupskom rúchu krížom žehná nahé ženštiny a rozdáva im hostie, je na úrovni vzbury chlapčeka, čo spraví mláčku uprostred pieskoviska.
Absencia názoru či malá scénická pôsobivosť sa však tomuto „svätokrádežnému“ Čarostrelcovi vytknúť nedajú.
Autor: Michaela Mojžišová Autorka je operná kritička