Krčí sa pod volantom, nohami sa zapiera do dverí a rukami šmátra medzi stehnami. Hlavu má sklonenú, vidieť len tmavé, krivo ostrihané vlasy a trochu odstávajúce uši. Helena ho chvíľu pozoruje. Páči sa jej jeho šija a dva víry, ktoré sa mu robia vo vlasoch. Páčia sa jej hrbolčeky chrbtice vystrkujúce sa pri každom pohybe jeho hlavy a tmavá bezchybná napnutá pokožka chlapca, ktorý celé leto behal len v teplákoch odstrihnutých nad kolenami. Pozerá naňho očami rozšírenými od prekvapenia, lebo cíti, ako sa jej v podbruší prelieva niečo vzácne a teplé, príjemné a znepokojujúce. Cíti sa, akoby jej to vytekalo z tela a obaľovalo ju to celé ako nočná lesná hmla. Jej ruky to priväzuje k autu a dych k chlapcovi.
Dávid v tej chvíli otvorí oči a vidí pred sebou za špinavým oknom dievča. Zostane nehybne sedieť s rukami položenými na bruchu a očami hľadajúcimi za oknom nejaký záchytný bod. Čaká ranu mokrou handrou a vykopnutie z milovanej Pragy. Procesy v tele sa zastavujú a čakajú spolu s ním. Zavrie oči. Počuje a cíti, ako sa otvárajú dvere, o ktoré je zapretý nohami, ako sa mu o nohu obtrie noha dievčaťa, ktoré si sadá na sedadlo vodiča a ruky pokladá na volant. Počuje zaštrkotať korálky. Otvorí oči a blízko pri sebe vidí nohavice, naspodku skrátené a obšité jednoduchým stehom, vidí nohu, ktorá sa pokúša vyslobodiť zo zablatenej topánky, druhú, ktorá je už vyzutá a dotýka sa pritom studenými prstami jeho stŕpnutej nohy. Dievča opiera hlavu o ruky zložené na volante, dýcha rýchlo a nepravidelne, tenké prsty si pritláča na pery a čaká na dotyk a to čakanie je najhoršie a zároveň najlepšie na svete.
Živočích sa opäť prebúdza a pri každom jej dotyku sa zväčšuje a naberá odvahu. Noha dievčaťa nájde Dávidovu ruku, ktorá očarením celkom znehybnela, a podsunie sa pod ňu, podlezie ju ako mačka zatvorenú bránu. Trochu sa hanbí, ale keď si dievča rozopne gombík, nadvihne tričko a ukáže pupok a kúsok nohavičiek, neváha, olíže si prsty a siahne jej končekmi roztrasených prstov na brucho. Prejde po leme nohavičiek a zanechá za sebou stopu slimáka. Prejde po zúbkoch zipsu, obkreslí vyblednuté zvieratko vytlačené na látke jej bielizne. Dievča doširoka otvára oči do tmy a utvrdzuje sa v tom, že je sama, sama s malým Dávidom. Oči jej padnú na dve kartónové postavičky položené na palubnej doske. Z dievčatka sa zošuchla servítka a chlapcovi sa ruka oddelila od pokrkvaného papierového telíčka, ku ktorému bola priložená. Tam, kde by piškótové dievčatko malo mať sukničku a tvár, je kartón obchytaný a vyšúchaný a farba celkom vyblednutá. Kamarát je zachovanejší.
Dávid krčiaci sa pod ňou, pod sedadlom, jej rukou zašiel do nohavičiek. Pohladila ho po tmavej hlave, zobrala postavičky medzi prsty a predstavila si ho, ako ich maminými manikúrovými nožničkami vystrihuje zo škatule, hrá sa s nimi a chrumká pritom piškóty. Dávid je čoraz odvážnejší a snaží sa kľaknúť si, aby dočiahol vyššie, aby ju mohol chytiť za šiju, za prsia, aby jej bol čo najbližšie. Hlavu si udiera o volant a dievča sa smeje a smeje a ukazuje mu piškótové postavičky, ktoré objavila. Dávid sa zarazí, začervená a má pocit, že ho pristihla pri nejakom hroznom čine, pristihla ho s hračkami a teraz sa mu bude vysmievať. Helena si len bez slova stiahne tričko, zapne nohavice, pohladí ho ešte raz po hlave, ako to robí mama, prekročí ho a bez slova vylezie z kabíny. Panáčikov si vezme so sebou domov a do vraku sa už nevráti.
Helena sa niekoľko dní vo vraku neukáže. Dávid tam chodí každý deň, dokonca poutiera sedadlá a zem a z palubnej dosky postŕha všetky nálepky, ktoré by jej mohli pripomínať jeho vek. Modlí sa, aby začalo pršať alebo aby sa stalo niečo, čo by ju prinútilo prísť. Niekoľkokrát ju vidí na dvore s metlou alebo s vedrami, vidí ju maznať sa s králikmi a čistiť jablká. Tuší ju za záclonou a volá ju k sebe, šepká stále dookola: „Čakám, čakám ťa.“
Po štyroch dňoch trápenia nájde na sedadle auta svojich piškótových panáčikov ležať v malej umelohmotnej postieľke pod miniatúrnou perinkou. Postieľka je z Heleninej skrinky na hračky. Dávid to pochopí ako pozvanie.
Do Heleninho brlohu sa odváži vliezť až po zotmení. Helena sedí v kúte a číta si. Dávid k nej podíde a bez slova jej na knihu položí dve sviečky z maminých železných zásob. Helena jednu z nich zapáli, ľahne si na chrbát a zavrie oči. Keď sa Dávid dlho nehýbe, vezme jeho ruku a položí si ju na brucho. „Neboj sa,“ zašepká, „Neublížiš mi.“ Dávidove pohyby sú spočiatku nemotorné, prsty sa mu chvejú, no keď sa Helena začne prebúdzať, hýbať a prevaľovať, osmelí sa. Po chvíli ho už dievča nemusí držať, môže mu vložiť prsty do úst, môže mu zakryť mokré ústa rukou, aby ho nebolo počuť, môže mu hlavu pritlačiť na prsia a pridusiť jeho hlasné výdychy. Môže ho prevaliť na chrbát, je silnejšia ako on.
Okolo vraku sa začnú tmoliť dva zablatené psy, ktoré nikomu nepatria. Močia na spľasnuté pneumatiky, otierajú si uslinené papule o dvere, naťahujú hlavy k zatlčeným oknám a čakajú. Keď sa dvere vraku otvoria, stiahnu chvosty, odbehnú pár metrov ďalej do tmy, posadia sa do štrku, nechajú deti zatarasiť dvere foršňou a zavrieť kabínu na reťaz. Dievča preskočí potok, prebehne záhradu a zmizne za domom. Chlapca psy sledujú po zle osvetlenej ceste až k jeho domu. Je sychravo, chlapec sa chveje. Pred domom sa mu obtrú o nohy a odbehnú na rúbanisko.
