kôr.
V zapadnutom texaskom mestečku v obecnej nemocnici rieši lekársky pár manželskú krízu. Gogo tanečnica odchádza naštvaná z práce. Miestny recidivista rieši problémy s políciou. Majiteľ reštaurácie stráži recept na barbeque omáčku.
Nikto z nich netuší, že nad hlavami sa im nenápadne vznáša oblak zeleného plynu. Unikol z vojenského areálu počas potýčky veteránov Vojny proti teroru a obchodníka so zbraňami.
Obyvateľstvu sa postupne na tele vyhadzujú odporné vyrážky. Sem-tam zmizne človek, mozog alebo končatina. Keď konečne tušia, že niečo nie je v poriadku, je neskoro – zombies sú všade. Boj o život sa začína.
Telá sa trhajú ako papier, krv strieka, streľba neutícha. Ocitáme sa uprostred akcie. Neostáva čas na hlbšiu motiváciu postáv, zložitejšiu zápletku či herecké výkony.
Áno, pozeráme sa na béčkovú filmovú produkciu útočiacu na našu prvú signálnu sústavu: pozrite, aké odporné, pozrite, aké vzrušujúce, pozrite, koľko krvi, pozrite, aká sexi jednonohá žena.
Hold lacným filmom
Planéta teroru je prvý z dvojice filmov spoločného projektu Roberta Rodrigueza a Quentina Tarantina nazvaného Grindhouse. Teda holdu nízkorozpočtovej produkcii, ktorá bola v osemdesiatych rokoch vytlačená z kín do videopožičovní.
Názov odkazuje na typ kín, kde premietali lacné filmy menších produkčných spoločností využívajúce atrakcie ako krv, sex, drogy a násilie. Väčšinou sa premietali dva filmy za sebou – preto je v Severnej Amerike Grindhouse distribuovaný ako dvojprogram.
Keďže tento fenomén je špecificky americký, v Európe sa distribuje Planétu teroru a Tarantinovo Auto zabijak osobitne (u nás s mesačným odstupom).
Zbytočné, ale atraktívne
(Ne)falšovaná atmosféra premietania v starom zatuchnutom kine však neminie ani slovenského diváka. Kto nezmešká začiatok premietania, toho čaká precízne zostrihaná retro upútavka na neexistujúci akčný film.
Robert Rodriguez tiež imituje fyzické poškodenie 35 mm filmu, ktoré vzniká mnohonásobným premietaním tej istej kópie – lebo to bola bežná prax pri nízkorozpočtových filmoch.
Je to však len „kulinársky“ doplnok k premyslenému typologickému výberu hercov, jednoduchej zápletke rozvetvenej zbytočnými, ale o to atraktívnejšími scénkami a remeselne dokonale spracovanému vizuálnemu obalu.
Od začiatku svojej kariéry nakrúca béčka a je na to hrdý. Nízky rozpočet a najmä nízkorozpočtová estetika sa pre neho stali programom. Nakrúca to, čo kedysi sám rád pozerával.
Úškrn skúseného filmára
V tom si Rodriguez veľmi dobre rozumie s kolegom, tiež samoukom, Quentinom Tarantinom, s ktorým už spolupracoval na viacerých filmoch (naposledy Sin City). Holdujú najmä „poklesnutým“ žánrom, ktoré tie „hodnotné“ sprevádzajú ako menej vydarený súrodenec od vynálezu kinematografu.
Z citácií a odkazov na príbehy a filmové postupy vytvorili vlastný svet, v ktorom nie je takmer nič nové, nič autentické. Teda okrem posadnutosti naším paralelným filmárskym vesmírom, ktorý už vyše storočia žije vlastným životom na plátnach kín a o trochu menej aj na televíznych obrazovkách.
A presne to je pridaná hodnota, ktorá povyšuje tento film nad bežný béčkový inventár videopožičovne. Nie sú to len zábavné dialógy a invenčné vizuálne gagy (gogo tanečnica elegantne ničí nepriateľov automatickou zbraňou, ktorú jej daroval a vlastnoručne namontoval snúbenec namiesto odtrhnutej ľavej nohy). Planéta teroru ponúka úškrn skúseného filmára. Filmára, ktorý už známe postupy kombinuje, miestami paroduje a pritom je to výborná zabáva pre neho aj pre diváka.
Autor: Ondrej Starinský (Autor je filmový publicista)
