Novú budovu divadla otvoril ešte v apríli galakoncert (hoci nie celkom plánovaný). Právom si vyslúžil kritiku pre minimálny počet diel slovenskej opernej tvorby. Zrejme aj snaha odčiniť tento prehrešok motivovala dramaturgiu utorkového večera, ktorým Slovenské národné divadlo zahájilo už svoju 88. sezónu.
Úvodné čísla – predohra k Bellovmu Kováčovi Wielandovi, ária Katreny zo Suchoňovej Krútňavy (Ľubica Rybárska) a Mojmírova prísaha (Dalibor Jenis) zo Svätopluka - boli príspevkom na oltár národnej kultúry. No dramaturgický kľúč pre ďalšie čísla programu sa už hľadal podstatne ťažšie.
Neavizovali sa premiéry nastupujúcej sezóny, ani sa nerekapitulovali prírastky tej predchádzajúcej. Väčšina z citovaných diel (Dargomyžského Rusalka, Čajkovského Piková dáma, Belliniho Námesačná, Gounodov Faust a Margaréta, Pucciniho Manon Lescaut, Boitov Mefistofeles) dokonca vôbec nie je a v dohľadnom čase sa nechystá stať súčasťou repertoáru divadla.
Prekvapujúco sa ani nikto zo sólistov nehrdil tým, čím obohacuje našu prvú scénu. Michala Lehotského, slovenskú oporu talianskej opery, sme úplne neobvykle počuli v árii Lenského z Eugena Onegina, Denisa Hamarová zaspievala áriu z Rossiniho Popolušky, ktorú majú v repertoári jej kolegyne, Jozef Kundlák sa vrátil k mladíckej postave Nemorina (Donizettiho Nápoj lásky), z ktorej už naozaj vyrástol.
Ani tradičné striedanie pomalých a živších čísiel sa nekonalo. Koncert gradoval len veľmi pomaly. Celá prvá časť sa niesla (či skôr vliekla?) v komótnom tempe. Jej vrcholom bola ária Jeleckého z Pikovej dámy v sugestívnom podaní charizmatického Dalibora Jenisa.
Druhá časť sa mierne rozhýbala, najmä vďaka duetu Nemorina a Dulcamaru z Donizettiho Nápoja lásky (Jozef Kundlák a Jozef Benci) a efektnej „vypaľovačke“ z Gounodovho Fausta a Margaréty (Mefisto Jozef Benci). Zobudiť mohol aj Verdiho Zbor Židov (neodmysliteľný evergreen koncertov SND). Obecenstvo si konečne zo srdca zatlieskalo a zakričalo „bravo“ až pri árii Amini z Belliniho Námesačnej v podaní Ľubice Vargicovej, ktorá sa hrdí koloratúrnymi výškami i sýtou farbou hlasu vo všetkých polohách.
Ozajstným vrcholom bola emocionálne hlboko prežitá, vokálne krásne mäkká a výrazovo sugestívna Andrea Danková ako Pucciniho Manon Lescaut. Následný Zbor anjelov z Boitovho Mefistofela spravil v zmysle dramatickej gradácie koncertu úkrok vzad. Hoci ako ideová bodka nebol márny: dobrí anjeli sa (nielen) Slovenskému národnému divadlu v nastávajúcej sezóne zídu.
Autor: Michaela Mojžišová (Autorka je operná publicistka)
