Predstaviteľku tzv. organickej sochárskej línie druhej polovice 20. storočia, ktorej umelecké rozprávanie je vysoko cenené aj v zahraničí, priniesla do bratislavského CC Centra Prvá slovenská investičná skupina. Vystavený výber tlmočí autorkin „subtílno-introvertný“ svet, ktorý pôsobí ako protiklad k silnému sochárskemu programu.
Nežná a sadrová
Rodáčka z Prahy prežila svoj život v ústraní umeleckého diania v Košiciach, no jej tvorbu táto skutočnosť negatívne nepoznačila. Bartuszovej chápanie sveta cez sochárske realizácie je ovplyvnené nábojom nežnosti a efemérnosti. Na prvý pohľad mužskú doménu umenia - sochu transformuje do tvorivej výpovede o svojom svete.
Dominantným materiálom v jej tvorbe bola biela sadra, ktorá svojou (ne)farebnosťou kolorovala jej tvorbu. „Pracujúc so sadrou, poukázala na širokú škálu možností, ako ona reaguje na rozličný spôsob zaobchádzania. Provizórny materiál povýšila na definitívny. Sadra je biela: tá podľa teórie nie je farbou v pravom zmysle farbou. Používajú ju autori, ktorí poukazujú na presahy života k duchovnosti,“ definovala teoretička umenia Zuzana Bartošová špecifickú sochárkinu prácu.
O duchovnosti v tvorbe Márie Bartuszovej nemožno pochybovať. Jej ovoidné sadrové „škrupinky“ odhaľujú dušu umelkyne, ženy, manželky, matky. Preskupujúce formy inštalácií sú vedené citlivou rukou.
Bartuszovej tvorba má okrem ojedinelého intímneho elementu aj ďalší rozmer. Jej nefigurálna plastika hovorí o prepojení sveta s prírodou, hľadá analógie medzi umením a životom. Na jednej strane mnohonásobne vrství, zoskupuje, zahaľuje, aby vzápätí odhalila jedinečnosť odkrývania. Hmotu narúša prázdnotou. Odlievané sadrové plastiky postavila na piedestál svojej umeleckej komunikácie.
Duševný exhibicionizmus
Sochárske médium bolo pre ňu odtlačkom hmoty ako nositeľky záznamov nášho bytia. Plastika 60. rokov sa v Bartuszovej ponímaní inšpirovala aj elementárnosťou prírody, hľadaním sochy v kvapkách, klíčení, pučaní, hniezdení, vajíčkach.
V 70. rokoch tvorí umenie pre nevidiacich. Plastiky sa zameriavajú na rozvoj dotykového zmýšľania zrakovo postihnutých a slepých detí. V 80. rokoch sa venovala perforovaným škrupinovým inštaláciám zo sadry.
V projekte Dotyky a spojenia predstavuje kurátorka projektu Zuzana Bartošová komorný výber z tvorby tejto umelkyne.
Vo výstavnej sieni sa jej podarilo zverejniť duševný exhibicionizmus tejto introvertne tvoriacej autorky. Ponúkla stručný, avšak výstižný obraz o tvorbe a zmýšľaní slovenskej sochárky medzinárodného formátu.
Autor: Ľudmila Poláčková (Autorka je študentka kunshistórie)
