SME

Najťažšie sú pomalé skladby

Neprehliadnuteľný primáš MARTIN SLEZIAK roky stojí v čele skupiny Zlaté husle. Začínal s ľudovkou a vážnou hudbou a v podstate nikdy ani nič iné nehral. Napriek tomu je sláva jeho skupiny takmer popová. Chodí po celom svete, hrá v mnohých programoch ...

(Zdroj: CTIBOR BACHRATÝ)

Neprehliadnuteľný primáš MARTIN SLEZIAK roky stojí v čele skupiny Zlaté husle. Začínal s ľudovkou a vážnou hudbou a v podstate nikdy ani nič iné nehral. Napriek tomu je sláva jeho skupiny takmer popová. Chodí po celom svete, hrá v mnohých programoch a spája rôzne hudobné svety. Nepôsobí ako skromný človek, ale nechváli sa. Kto bol v nedeľu na koncerte orchestra Zlaté husle na Hrade s exkluzívnymi hosťami, môže potvrdiť, že ide o ojedinelého hudobníka.

Patríte medzi detské talenty, čo drú na husliach takmer už od narodenia?

Moji rodičia boli stredoškolskí učitelia, otec bol telocvikár. Samozrejme, chcel mať zo mňa svetového športovca. Od piatich rokov som až do trinástich-štrnástich súťažne plával, dokonca som bol vo federálnom výbere olympijských nádejí pre Moskvu. Môj najväčší súper bol Marcel Géri. Ten ešte za socializmu emigroval, a potom získal v štafete striebornú olympijskú medailu za Kanadu. Inak, ďalší kolega-súper bol moderátor Vlado Voštinár. Plávanie bola strašná drina. Ráno, už pred šiestou, som musel byť v bazéne. A potom aj poobede.

Husle prišli neskôr?

Na husličkách som šmidlal medzitým.

Bavilo vás to?

Túžil som po gitare. Ale rodičia ma presvedčili, že najprv treba začať husľami, lebo majú menej strún, a keď sa naučím, tak bude aj gitara. Ale nejako mi tie husle prischli.

Mali ste doma hudobné zázemie?

Veľké. Môj otec patril k starej učiteľskej škole. Je kultúrne založený, mal aprobáciu telesná výchova - francúžština. V 50. rokoch to potom komunisti zrušili a musel učiť ruštinu. Miloval vážnu hudbu, mali sme doma veľmi veľa platní. Keď študoval v Bratislave vysokú, spieval vo filharmonickom zbore aj so spolužiakmi. Zažil dokonca Talicha. Takže, keď som sa rozhodol, že plávať nechcem, nebral to tragicky, lebo som sa naplno pustil do huslí. Aj v tomto mi dal veľa, kupoval mi nahrávky, noty. Začalo sa mi dariť, povyhrával som nejaké súťaže, tak bolo logické, že pôjdem na konzervatórium. Nastúpil som do Žiliny.

Na vysokú školu múzických umení ste nechceli ísť?

Vyhral som talentové skúšky, ale tu sa už prejavili problémy otca. Na školu prišiel prípis od súdruhov. Ja som bol vlastne možno prvý oficiálne nezamestnaný hudobník v socialistickom Československu.

Ako to?

Mal som odklad vojny, na školu som čakal až do ministerského odvolania, a to sa naťahovalo. Piateho septembra mi oznámili, že ma na vysokú neberú. A žiadne konkurzy vo výhľade. Prišiel za mnou huslista Robo Puškár, či si nechcem zahrať aspoň v Lúčnici. Tak som hral, ale stále som bol nezamestnaný, lebo Lúčnica bola v tom čase striktne amatérsky súbor. Potom som náhodou stretol priateľa, ktorý akurát končil v OĽUN-e, rozhlasovom orchestri ľudových nástrojov, lebo sa so ženou sťahovali inde. Išiel som za šéfom Mirom Dudíkom, ten ma poznal z prehliadky mladých koncertných umelcov a ďalší deň som nastúpil bez konkurzu. Po pol roku som nastúpil do Slovenskej filharmónie, na konkurze sme boli asi dvanásti a ja som ho vyhral. To bolo niečo nebotyčné, veď ja som mal len strednú školu! Filharmónia ma potom aj poslala, aby som si urobil školu diaľkovo, aj som znova vyhral talentové skúšky, ale ani tak ma nevzali.

Máte charakteristický imidž. Nepomýšľali ste - vzhľadom na módnu vlnu zdravej životosprávy - že zhodíte svoje typické obliny?

Ale ja som za rok schudol asi dvanásť kíl! A vraj je to aj vidno. Po štyridsiatke si už dávam pozor a viac sa hýbem - posilňujem, chodím plávať.

Bývalí plavci zvyknú priberať, je to aj váš prípad?

Nie, bolo to po autohavárii, keď som bol tri mesiace v rekonvalescencii. Vtedy som prestal aj fajčiť - mal som rozmliaždený hrudník a bol som úplne dolámaný - a nehýbal som sa. Presne pred desiatimi rokmi som pri Zvolene vyletel z cesty a zgúľal sa do 50-metrovej priepasti. Keď vyťahovali auto, museli vypíliť päť stromov. Stalo sa to 19. decembra, snežilo, havaroval som v noci, auto sa točilo, našťastie tak, že ma nezasiahli haluze stromov. Prebral som sa ráno o pol siedmej, bol som v bezvedomí asi štyri hodiny. Zima, šero, všetky okná rozbité. Boh ma tam ešte nechcel, lebo zariadil, že motor nezhasol a fučal na mňa teplý vzduch. Na ruke som mal ranu milimeter od tepny. Ešte milimeter a už sa neprebudím. Zachránil ma mobil. Volal som kamarátom, ktorí si mysleli, že som sa večer predtým opil a robím si z nich srandu, ale keď som volal štvrtýkrát, uverili a išli ma hľadať. Z cesty to miesto vôbec nebolo vidno. Našli ma o jednej poobede. No a potom som pribral 35 kíl.

Lúčnica je veľký fenomén, vystriedalo sa v nej obrovské množstvo ľudí a nikto na ňu nedá dopustiť.

To je pravda. Bez tých troch rokov, čo som účinkoval v zahraničí, som tam už rovných dvadsať rokov. V roku 1990 sme v rámci Lúčnice sformovali desaťčlennú profesionálnu kapelu. Ale po dvoch rokoch sme sa nepohodli so Sveťom Stračinom, ktorý mal predstavu, že by sme mali hrať iba jeho skladby. On je fantastický skladateľ, ale nepočul som od neho skladbu pre malú cimbalovku. Oslovili sme iných autorov, vzniklo napätie, ktoré vyvrcholilo naším odchodom. Hral som komerčne v zahraničí a po troch rokoch nás zavolali späť. Na pôde Lúčnice vznikla aj kapela Diabolské husle. Takto sme hrali skoro presne na deň desať rokov. Oni mali pocit, že keď sa osamostatnia od Lúčnice, bude im lepšie. Úplne normálna vec. Ja si myslím, že mať zázemie takej inštitúcie ako Lúčnica je výhodné pre obe strany. Zostal som a založil Zlaté husle.

Myslíte ten veľký 55-členný orchester?

Nie, Zlaté husle sú aj malá sedemčlenná kapela. Tá tvorí základ dvanásťčlennej lúčničiarskej kapely. Veľký orchester vznikol pred štyrmi rokmi na 55. výročí Lúčnice. Za tie roky v Lúčnici hralo a spievalo a tancovalo určite vyše 4-tisíc ľudí. Na výročiach sa vždy zídeme a hráme. Pri príležitosti 55. výročia sme jednorazovo dali dokopy veľký orchester a povedal som si, že chcem robiť s takouto kapelou, lebo ten zvuk bol neuveriteľný.

Je to, čo hráte, ešte folklór?

Nie. Ani Lúčnica už nie je folklór. Ten nech udržiavajú lokálne folklórne súbory. To, čo hráme my, je už vysoká štylizácia, šou. Ja by som povedal, že hráme niečo ako world music. Nedávno sme s Jiřím Stivínom hrali v Londýne na svetovom festivale World Music. Vo vedľajšej sále vystupoval Goran Bregovič s orchestrom. Mali sme obrovský úspech. Do takejto spoločnosti podľa mňa patrí naša hudba. To, že sa nepovažujeme za folklórnu kapelu, sme zdôraznili aj novými kostýmami. Nie sú to kroje, sú čierne, aj keď strih košele vychádza z kroja, aby bolo vidno, že sme vyšli z ľudovej hudby.

Je folklór konzerva, alebo sa vyvíja?

Charakteristickou vlastnosťou folklóru je, že sa vyvíja. Už len tým, že deti chodia do ľudových škôl, znie inak ako pred desaťročiami. Nemôžeme sa pozerať stále len na to, čo bolo. Nikdy nebudem hrať tak ako chlap, ktorý celý deň rúbal drevo v lese a večer a v nedeľu zobral do ruky husle. Ja si chcem za vzor vziať terajšieho primáša, ktorý hrá na oveľa vyššej úrovni ako jeho predchodca spred sto rokov. To len niektorí folkloristi majú utkvelú predstavu, že folklór treba konzervovať. Ale prínos toho moderného primáša je v tom, že posúva hudbu ďalej, a tak to má byť. Samozrejme, pritom treba rešpektovať charakteristické prvky.

Primáš je v ľudovke zároveň dirigentom a prvým huslistom, má ešte nejaké ďalšie úlohy?

Kedysi bol primáš aj organizačný vedúci, manažér. Musel zháňať prácu, staral sa o chod kapely. To bol jeden z dôvodov, prečo som odišiel z Diabolských huslí. Hovoril som chlapcom, že kapela na úrovni Diabolských huslí musí mať silný a kvalitný manažment, ale oni boli proti. Teraz naše hranie vyzerá tak, že prídeme na pľac, nástroje a stojany sú postavené. Ak majú nejakí ľudia záujem sa so mnou po koncerte rozprávať, manažér sa ma spýta, či chcem. Potom idem do hotela, večera a spať. Potrebujem servis. Odvádzam ťažkú robotu a nechcem žiadnu navyše. Vlastne niečo navyše robím - som aj moderátor, lebo ľudia ocenia, keď sa im medzi pesničkami človek prihovorí. Aj keď je to niekedy ťažké, hlavne, keď moderujem v nemčine. Ešte dobre, že nehovorím dobre po anglicky.

Lietate po celom svete, máte veľa programov, vystúpení. Čo hovorí rodina na vašu usilovnosť? Drží pokope?

Mám veľké šťastie, že moja žena absolútne akceptuje moju prácu. Ja som nič neprivatizoval, nevyhral som v lotte, takže ak chcem, aby sme ako rodina mali nejakú, povedzme, nadštandardnú životnú úroveň, musím veľa pracovať. Za dobrú robotu sa dá dobre zarobiť.

Nemedializujete sa často, ale vaše meno sa nedávno objavilo v tlači, keď ste sa vyjadrovali k polmiliónovej štátnej dotácii pre Diabolské husle, ktorú chceli použiť na nákup mikrobusu.

To súvisí práve s tým, o čom som hovoril. Oni sú kapela porovnateľná s nami. Ja si nepotrebujem pýtať peniaze od štátu, lebo sme súkromná firma a darí sa nám.

Myslel som si, že vystupujete pod Lúčnicou.

Tá nás zastrešuje. Funguje to výborne, všetci nám závidia, že vieme termíny na pol roka dopredu. Aj keby mi zavolala anglická kráľovná, že vtedy a vtedy na nejaký termín za obrovský honorár, keby sme v tom čase hrali pre Lúčnicu, povedal by som: sorry.

Na tlačovke ste sa ironicky vyjadrili o slovenských skladateľoch vážnej hudby, ktorým príde na koncert pätnásť ľudí a oni potom hľadajú dôvody, prečo je to tak - napríklad, že v decembri nechodia ľudia na koncerty, lebo je zima. Na vás ľudia chodia, ale nie je to aj tým, že hráte na efekt, popovo-rockovým spôsobom?

Hráme pre ľudí, nie pre kritikov. Čo sa týka slovenských skladateľov, nemám nikdy problém hrať Petra Breinera, Vlada Godára, Ľubicu Salamon-Čekovskú a niektorých ďalších. To sú pre mňa naozajstní skladatelia. Zo starších musím spomenúť nebohého Iľju Zeljenku. Jeho Musica Slovaca je dielo, s ktorým Warchal precestoval celý svet a všetci boli z neho hotoví. Ale je tu množstvo autorov, ktorých všetci živíme - a nič. Na ich hudbu skrátka ľudia nechodia. A prečo nechodia? Lebo asi nie je dobrá.

Zvykne sa hovorievať, že u nás sa už na kvalitu nechodí.

To nie je pravda. Na koncert Zlaté husle na Hrade prišlo sedem a pol tisíca ľudí. A hádam ma nikto nebude presviedčať, že Miro Dvorský, Dalibor Jenis a Ľubica Vargicová nie sú kvalita. Máme program aj s Daliborom Karvayom - to je huslista, aký tu nebol dvesto rokov. O kvalitách Jiřího Stivína asi nemusím hovoriť, s ním hráme zasa iný program. A ľudia chodia. Z veľkého koncertu poslednú augustovú sobotu chcem urobiť tradíciu, predstaviť ľuďom hostí - veľké mená, ktoré sú známejšie skôr v zahraničí ako doma. Ja to beriem aj tak, že sa spolupodieľame na výchove ľudí. Zahráme im Bacha alebo Mozarta a niekto sa na to možno namotá.

V rocku aj džeze existuje pojem prázdna virtuozita - niekto vie hrať veľmi rýchlo, ale nemá to dušu. Hovoríte o takomto niečom aj vo vašej hudbe?

Samozrejme. Tu už vlastne hovoríme o kvalite, lebo kvalita nie je len o hraní, kvalita je o vkuse. Nejde len o to byť fantasticky technicky pripravený, ale o to, ako to dať do väčšieho celku. Napríklad to, kde sa končí dobrý vkus a začína sa gýč, nie je uvedené v žiadnych príručkách. To musia mať ľudia v sebe.

Ste uznávaným husľovým virtuózom. Čo považujete za najťažšie?

Krásne zahrať pomalú skladbu.



Ani Lúčnica už nie je folklór. Ten nech udržiavajú lokálne súbory. To, čo hráme my, je už vysoká štylizácia, šou.

 

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  7. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  2. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  3. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  7. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  8. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 701
  2. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 528
  3. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 15 622
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 714
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 9 993
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 720
  7. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 9 666
  8. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 458
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Hlavné správy zo Sme.sk

Sklamaní voliči Matovičovej vlády sa nevzdali a vybrali si (najmä) Ivana Korčoka.

Fico je silný len vtedy, keď ostatní mlčia.


Premiéra Roberta Fica (Smer) vítajú v Galante na výjazdovom rokovaní vlády v čase volebnej kampane k voľbe prezidenta

Pellegrini cez šéfa Aliancie láka Maďarov. Ten podrazil vlastnú stranu.


a 1 ďalší
Reálna tvar muža a jeho deformovaná tvár, tak ako ju videl pacient so vzácnou poruchou zrakového systému.

Viktor Sharrah si myslel, že sa zbláznil.


Štefan Harabin.

Za vyjadrením je Jureňa, Harabin ho okamžite zbavil funkcie.


  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 45 404
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 470
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 352
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 12 004
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 344
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 338
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 7 843
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 416
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu