JAROSLAV SAMSON LENK (1956) sa pohybuje na českej pesničkárskej a folkovej scéne od roku 1976, keď založil skupinu Máci. Na javisku i medzi priateľmi vždy srší humorom, na všetko má svojskú odpoveď... Pokým si nesadol pred diktafón.
Zo šarmantného vtipkára sa stal vážny partner do debaty, premýšľajúci o každom slove. Samson na nepoznanie.
Hráte v štyroch kapelách, vystupujete sólovo, vlastníte nahrávacie štúdio, máte vlastné vydavateľstvo. Čo robíte prvé, keď sa ráno zobudíte?
„Dobre rozbehnutá fabrika sa pozná podľa toho, že keď zomrie riaditeľ, tak si to dva roky nikto nevšimne. Mám šťastie, že som obklopený spoľahlivými ľuďmi a na mnohé veci dohliadam z úzadia. Iba blázon by mohol robiť všetko sám. Živím sa ako skladateľ, spevák a zároveň ako producent. Vidím a počujem okolo seba mnoho vecí, ktoré si zaslúžia, aby boli dostupné aj iným. Preto to robím.“
A čo sa týka kapiel, ako ich máte zadelené?
„Nijako. Vystupujem s ľuďmi, s ktorými si rozumiem, a každá z kapiel hrá inú muziku. S Hop Tropom trampskú hudbu, s Partou´ mainstream, s Vlastom Redlom a Slávkom Janouškom folk, s Beruškou a Slunečnem skôr swingové veci, a keď stojím - ako pesničkár - ,holý' na pódiu, pokúšam sa ľuďom posunúť vlastné posolstvo.“
V posledných rokoch sa na folkových a country podujatiach začali objavovať interpreti ako Hana Zagorová, Marie Rottrová, Naďa Urbánková, Dalibor Janda, Vašo Patejdl a ďalší, ktorí nemali s folkovou a trampskou hudbou nič spoločné.
„Pri niektorých menách by som nezapochyboval. Iní by asi stáli za uváženie, ale netrúfam si to súdiť. V prípade Rottrovej a Urbánkovej je to v poriadku. Pre Mariu napísal niektoré texty Jarek Nohavica. Viem, že odmietla spievať niektoré piesne a aj vďaka tomu mala kvalitný repertoár. Pre Naďu Urbánkovú písali páni z pražského Semaforu a tí patrili vo svojej dobe k textárskej elite. Festival je predovšetkým o pesničkách. Ak majú tie piesne dnes divákovi čo povedať, tak prečo nie na festivale?“
Sám ste však vyrástli z trampského a pesničkárskeho podhubia a pohľad na vtedajší stredný prúd bol výrazne vyhranený...
„My sme patrili k neoficiálnej kultúre, oni k oficiálnej. To však neznamená, že by niektoré pesničky z pomyselného druhého brehu neboli prekrásne. Čas nechá nakoniec zabudnúť na interpretov. Zostane iba čistá pieseň, ktorá buď prežije, alebo nie.“
Dá sa charakterizovať pieseň?
„Pieseň považujem za základný prostriedok, ako komu niečo povedať. Je to jednoduchý útvar, ktorý je mnohokrát cennejší, ako keď niekto vie brilantne zahrať čokoľvek. Každý rok opúšťa konzervatóriá množstvo hudobníkov, ktorí dokážu, na čo si len človek spomenie. Ale nakoniec nikde nehrajú. Je to tým, že nič nedokážu povedať. Dokonale ovládajú iba svoju prácu – remeslo.“
Myslíte, že je to tým, že nevedia podať vlastnú myšlienku?
„Ten človek musí uveriť sám sebe. A musí mať schopnosť obnažiť ľuďom dušu, aby mu uverili. Ak ju nemá, tak z piesne zostanú len ďalšie zbytočne popísané riadky.“
Neodmysliteľnou súčasťou pesničkárskej a folkovej tvorby v minulosti bola politika. Dnes po rokoch vychádzajú v Česku na povrch informácie o spolupracovníkoch so Štátnou bezpečnosťou. Stretávali ste sa s nimi na pódiách. Aký z toho máte pocit?
„Pamätám si rôzne hrdinské pózy a gestá, ktoré sa v tých časoch odohrávali. A dnes je všetko inak. Ja si žijem svojím životom a ostatným do svedomia nesiaham. Je to ich vec. Každý sa musí so svojím svedomím vyrovnať sám.“
