Nahé telá vo verejnom priestore sú už otrepanou konvenciou. Je čas na čo najdôslednejšie obnaženie duše. Odhaliť intímne, ožiariť súkromnú, hriešnu dušu verejným reflektorom. Taký je v súčasnosti chlieb náš každodenný. Vitajte na spovedi!
Realizuje sa to jednoducho - stačí dať digitálnu kameru do tašky a spustiť ju na mieste, kde to nikto nečaká. Napríklad? Na spovedi. Niekto môže namietať, že normy sú normy, že desať Božích prikázaní je desať Božích prikázaní a spovedné tajomstvo je spovedné tajomstvo. Lenže umenie je umenie. A kde sú jeho hranice?
Ja som umelec
„Umenie je intuícia Božej krásy. Ak prestáva byť umenie intuíciou Božej krásy, tak je hriešne,“ počúvame z videa ortieľ kňaza v spovednici. Reaguje tak na mnohé dilemy, s ktorými do tohto priestoru prišli dve mladé slovenské umelkyne Monika Haima Kováčová a Andrea Chreňová.
Ich prvá vyslovená veta v spovednici znie: „Ja som umelec.“ A desať Božích prikázaní (s vylúčením piateho: nezabiješ) sa so súčasným umením viditeľne vylučuje. Ak chceme tvoriť slobodne, musíme ich porušovať, taký je postoj autoriek videa Návrat márnotratného...
VIDEO - Rozhovor s kurátorkou Silviou Čúzyovou a autorkami Andreou Chreňovou a Monikou Haima Kováčovou.
Obe navštívili kostoly v Bratislave, Trnave, Prahe a Brne a nakrútené spovede potom nastrihali do videa. „Umenie je dnes šokantné, extravagantné, normálne už nie je in. Zosmiešňujú sa v ňom kresťanské symboly,“ spovedajú sa umelkyne a divák pritom sleduje útržkovité zábery - na ich tvár snímanú zospodu, na gestikulujúce ruky, na steny a hrany spovednice.
Hovoria o tom, ako pijú alkohol, lebo na vernisážach sa nalieva víno a tam - ak chcú byť v umení úspešné - sa musia ukázať. A keď chodia na výstavy, musia sa pozerať na také diela, na ktorých je Ježiš zavesený na gymnastických kruhoch v džogingovom obleku, alebo na video, na ktorých si umelkyne xeroxujú pohlavné orgány. Tiež ste ich videli? A boli ste na spovedi? Umenie bez hriechu? Utópia.
„Je veľmi dôležité, aby umelec interpretoval Božiu krásu.“ „Umenie nesmie znehodnocovať človeka. Nemá ho ukazovať v jeho páde a hnilobe,“ počúvajú hriešnice kňazov.
Tých na projekcii nevidieť. Namiesto cirkevných predstavených vidíme tašku, detaily zo spovednice, tváre dievčat hore hlavou. Tento efekt vznikol ako dôsledok snahy, aby nakrúcanie zostalo pre kňazov utajené, no videu dodáva autentickú atmosféru. Anonymita sa pri spovedi uplatňuje – kňaz sedí blízko pri spovedanom, no nevidia sa, je medzi nimi vytvorená bariéra.
Dogmatická cirkev
Inšpirácia k videu v spovednici vznikla na umeleckom workshope v Kremnici. Keď Monika Kováčová a Andrea Chreňová kráčali popri kostolíku, začali ich omíňať otázky o vzťahu cirkvi a umenia.
„Kresťanská cirkev na Slovensku je veľmi dogmatická. Jej predstavení nedávajú ľuďom možností, nerozvíjajú ich. Je veľmi konzervatívna a my sme to chceli ľuďom ukázať. Umelci sú zrkadlo čias a preto nie je možné, aby sme robili umenie v súlade s desiatimi Božími prikázaniami,“ komentuje video Monika Haima Kováčová.
Cirkev zatiaľ na výstavu nereagovala a umelkyne chcú tému umenie a náboženstvo rozvíjať ďalej. Asi je zbytočné dodávať, že za veriace sa nepovažujú a že spovedné tajomstvo je podľa nich záväzné pre kňazov, nie pre nich.
„Oni spovedali nás, nie my ich,“ tvrdia. S týmto tvrdením by sa dalo polemizovať, ale načo strácať čas? Je čas na pokánie: „na chvíľu v tichu“.
Spovedné tajomstvo je spovedné tajomstvo. Lenže umenie je umenie.
