Pri oscarovom filme Životy tých druchých sa vraj príliš nenarobil. Producent Max Wiedemann povedal, že sa nakrúcalo len 15 hodín denne.
Na producentskom workshope v Piešťanoch ho počúvali naši filmári, a občas boli celkom prekvapení. „Max vravel, že do filmu sa všetci vložili. Hoci na film nemali ani dva milióny a najviac sa muselo škrtať z honorárov. Členov našich štábov najviac zaujíma to, aké budú mať jedlo a stále žiadajú preplatenie nadčasov,“ vraví vedúca výroby Oľga Detaryová.
Z piešťanskej diskusie vyplynulo, že u nás sa vývoju projektu venuje len päť percent z rozpočtu filmu. V zahraničí to býva aj pätnásť. To si potom môže producent dovoliť oslovilť niekoľko ľudí naraz a nechať ich na vytypovanú tému písať scenár.
„Naši producenti nemajú peniaze na prípravu, a tak pýtajú peniaze na nie úplne pripravený film. A keď ich dostanú, už im veľa času na vývoj nezostáva, lebo granty sa prideľujú na jar a jeseň, a treba ich minúť do konca roka. Preto sú naše filmy také neprepracované,“ vraví vedúca výroby Soňa Javorská.
V Piešťanoch ju zaujali slová Christiana Routha, experta na vývoj projektov. Jeho kamarát vraj zažil, že sa scenár prepisoval tridsaťkrát. „My sme mali pred nakrúcaním Polčasu rozpadu tiež veľa verzií. Mali sme z toho zvláštny pocit, teraz som rada, že je to úplne v poriadku.“
Routh vidí problém skôr v inom – nie včetci, čo sú v komisiách a rozhodujú, kto dostane podporu, vedia scenár čítať. „Myslí si, že by sa čítanie scenárov malo vyučovalo v školách,“ vraví Detaryová.
Jasmila Žbanič, bosnianska režisérka Grbavice a víťazka Berlinale zasa povedala, že svoj scenár dávala čítať obyčajným ľuďom z okolia, a prepisovala, ak jej niekto povedal: Počuj, tomuto nerozumiem, čo si chcela povedať? Aj na výbere hlavnej hrdinky si dala záležať, pozrela si 2000 dievčat. „To by si mohli dovoliť aj naši, väčšinou to však podceňujú,“ vraví Javorská.
Zároveň si pri počúvaní Wiedemanna a Žbanič uvedomila, aké je dôležité, aby distribútori popracovali na sloganoch, čo filmové príbehy sprevádzajú.
Christian Routh povedal, že tie príbehy netreba nasilu vymýšľať tak, aby boli predateľné do zahraničia. Stačí, aby boli ľudské – a na seminár priniesol niekoľko výstrižkov z novín. Hľadať vraj treba tam.
„Bola som raz na seminári v Londýne, Ken Loach a Ben Kingsley tam boli nešťastní, že americké filmy svojím prepracovaným marketingom valcujú európske. Routh to vidí inak – s profesionálnym prístupom možno vyrobiť a predať aj tie. Len musia spĺňať isté kritériá, mať skúsených sales manažérov, promotérov a distributérov,“ vraví Dagmar Krepopová z Trigon Production, jedného z organizátorov semináru.
Škoda je, že Routh, Wiedeman a Žbanič rozprávali len pred hŕstkou slovenských filmárov. Veľkú väčšinu tvorili Maďari.
