Únava z digitálnych nástrojov, návrat k pesničkám a namiesto ošúchaných klišé texty nabité svojskou fantáziou. Vitajte na scéne nálepkovanej ako „divný folk“ alebo „nová zvláštna Amerika“. Takmer každý z dvadsiatnikov, ktorých do nej zaraďujú je však originálom. Joanna Newsom obzvlášť.
„Písanie hudby je mojou najväčšou radosťou a aktivitou už od ôsmich rokov. Celú mladosť som strávila hraním na harfe. Aby som nerobila hudbu, museli by mi useknúť ruky,“ povedala pre časopis Wire. Nik to však neplánuje, naopak, práve vďaka nej mnohí ľudia objavili čaro dosť zaznávaného nástroja.
Svojej harfe dala meno Stacy a skrotila ju aj štúdiom techník afrických virtuózov na podobný nástroj kora. Ešte na škole prišla na to, že má iné záujmy ako spolužiaci dychtiví písať súčasnú klasiku – viac ju oslovil tradičný spev z Appalačských vrchov, knihy Pynchona a Vonneguta.
Odkedy si začala pospevovať dievčensky nevinným hlasom vystreľujúcim do falzetu, do textov sa jej vplieta všeličo: nevrlé stavy po rannom prebudení, príbeh o šimpanzovi a medvedici na úteku, svojské metafory o láske či spomienkové vyznanie sestre astrofyzičke.
Na debut Milk Eyed Mender (2004) dala krátke pesničky iba v sprievode harfy a klávesov, album Ys (2006) ponúka dlhšie plochy v orchestrálnych šatoch, ktoré ušili známe mená Steve Albini a Van Dyke Parks. Kedysi predskakovala Neilovi Youngovi, dnes už sama stojí vedľa najzaujímavejších pesničkárov.
