Už aj v našich kinách mal premiéru film Roming. Ide o druhú celovečernú komédiu českého režiséra Jiřího Vejdělka, ktorý debutoval úspešnými Účastníkmi zájazdu. Aby táto rómska road movie mohla vzniknúť, musel slovenský producent Rudolf Biermann získať k spolupráci východoeurópskeho mediálneho magnáta Andreia Boncea z Rumunska. Mýtického rómskeho kráľa vo filme stvárňuje známy rumunský komik Jean Constantin, ale hlavné postavy sú česko-slovenským divákom ešte bližšie. Traja hrdinovia mladého scenáristu Mareka Epsteina – otec Roman (Marián Labuda), jeho syn Jura (Vítězslav Holub) a kamoš Stano (Bolek Polívka) vyrazia hľadať mladú nevestu a duch rómskej voľnosti. O tom, čo táto voľnosť znamená, pre SME hovorí MARIÁN LABUDA.
Naučili sa už Česi vychádzať s Rómami, keď sú schopní nakrútiť o nich komédiu?
„Možno je to naozaj jeden z dôvodov, prečo si mladý scenárista Marek Epstein zvolil práve túto tému. V Čechách majú pôvodný hraný film ľudia veľmi radi. Asi sa u nich prejavila akási potreba – zvyknúť si na Rómov. Už to prvé poznanie je krásne – vo vašom susedstve sídli rómska komunita, každý deň s ňou prichádzate do styku, a ešte si večer pôjdete posedieť do kina na film o Rómoch. To je skúška správnosti.“
Roming mal v Čechách premiéru v máji. Aké sú doterajšie odozvy publika?
„Producenti sa snažili preklenúť vlastné obavy z prijatia filmu veľkou reklamnou kampaňou. Ako hlavného Róma uvádzali Bolka Polívku, ktorý je ikonou českého národa. A tým, že Rómovia prišli zo Slovenska, tak si spomenuli aj na mňa, aby sa vedelo odkiaľ vlastne sú, keby niečo... Vytvorili našu dvojicu, aby čiastočne stlmili dopad ťažkej rómskej témy na českého diváka. Asi sa im to oplatilo.“
Pôvabné je, že Bolek Polívka hrá vášho kamaráta Stana, ktorý vlastne ani nie je Róm.
„Vyhlasuje o sebe, že je „biely Cigán“, ktorý je vernejší rómskej myšlienke ako originálni Rómovia. Ako sa hovorí „poturčenec väčší od Turka“ – takí ľudia sa nehanbia tlačiť na kolorit, typický pre to-ktoré etnikum. A tak honosne dodržiava a podčiarkuje všetky vlastnosti Róma, aké má mať podľa jeho predstavy.“
A úlohou vášho hrdinu Romana je vytvoriť národný epos. Ste poetický Róm?
„Môj hrdina má teóriu, že ostatné národy sa vyšvihli preto, že mali svojich bájnych hrdinov – napríklad Sumeri Gilgameša a Angličania kráľa Artuša. Myslí si, že ak by aj Rómovia mali svojho kráľa, tak by sa odrážali od jeho legendy a prestali by byť roztrúseným národom. Spájala by ich vlastná legenda a silná identita. Mali by sa s kým stotožniť.“
Dávate mu za pravdu?
„Ak by rómske deti počúvali každý večer pred spaním silný národný príbeh, muselo by sa to na nich odraziť. Podľa mňa je riešenie rómskej otázky aj v tom, aby otec mohol argumentovať svojmu synovi, že je poriadny a vážený človek, všetci v okolí ho poznajú ako dobrého primáša alebo kováča, a tak mu jeho syn nesmie robiť hanbu výtržnosťami. Ak sa to vytratí, ťažko sa potom v takej rodine na niečo nadväzuje. Ak by mali mladí Rómovia pozitívne vzory, ktoré sa dajú obdivovať, za čím môžu ísť, postupne by sa vyriešila aj kriminalita. Ale keď väčšinová spoločnosť jedným ťahom zaradí Rómov do skupiny asociálov, s ktorými si nevie rady, je pre nich ťažké otvárať sa pre pozitívny život.“
Ste vierohodný pre rómske obecenstvo?
„Už som veľakrát hral Rómov. U režiséra Dušana Kleina vo filme Radikálny rez som bol rómskym vajdom, a dokonca som raz spolu s herečkou Erzikou Pietorovou nakrúcal manželský pár priamo v rómskej osade. Časom som nadobudol u rómskych spoluobčanov až akúsi úctu. Raz v noci ma chceli zbiť, ale odrazu sa jeden z nich ozval: ’Toho nechaj! Ten je náš.’ A inokedy sa mi stalo, že keď som chcel vhodiť peniaze do klobúka rómskeho žobráka, zvolal: ’Vy nehádžte! Vy nemusíte, mladý pánko.’ To bolo od neho veľké vyznamenanie.“
Čo ste sa pri nakrúcaní dozvedeli o slovenských Rómoch, žijúcich dnes v Čechách?
„Dozvedel som sa to, čo som i tak tušil. Sú to ľudia, ktorí majú radi svoje slovenské korene. Rovnako ako židia, ktorí sa roztrúsili po holokauste po celom svete, spomínajú na Slovensko paradoxne s láskou. Prebúdzajú sa v nich milé spomienky na kraj, kde vyrastali, a to zlé vytesňujú. Necítim z nich nijakú nenávisť. Vo filme hrá napríklad pán Ján Surmaj, primáš z Neratovíc, aj so svojimi dvomi synmi – Jánom a Petrom. A ten hovorí o skínoch a xenofóbii väčšinového obyvateľstva v Čechách presne s rovnakou židovskou trpezlivosťou – ako o nevyhnutnom zle, ktoré patrí k životu.“
V čo veria a dúfajú?
„Veria, že sa to zmení. Keď budú pekne oblečení, dajú si bielu košeľu, budú zase čistí a voňaví, poriadne pracovať, že raz... V tom vidím nádej aj ja – keď sa Rómovia zapoja do zmysluplnej činnosti a niečo vyriešia, spoločnosť si ich bude viac všímať a nebude ich už vytláčať na okraj.“
Ale film je komédia. Smiali sa Rómovia–diváci?
„Najprv sa báli, ako budú vykreslení. No keď zistili, že scenár je k nim láskavý, začali mu fandiť. Film je plný obrazov vnútornej rómskej slobody, keď duša zažíva bezbrehú voľnosť. Je v ňom túžba len tak sa vybrať niekde na výlet, založiť ohník, dívať sa na nočnú oblohu a zaspať pod holým nebom s kameňom pod hlavu. Čo, mimochodom, považujem za veľmi dobrý vankúš, ktorý nedovolí spohodlnieť.“
Majú podľa vás Rómovia opustiť osady?
„Francúzi to napríklad dobre vyriešili, keď im dali karavany a dovolili putovať. Aj u nás by to bolo možno riešením. U nás sa každá obec, čo mala pri sebe celé desaťročia a niekde aj stáročia rómsku osadu, odrazu zatúžila zbaviť sa jej. Mali Rómom kúpiť karavany, nechať ich pendlovať po celom bývalom Česko-Slovensku a dnes po Európe. Hrali by na hudobné nástroje, mohli by robiť kultúrne letá - nech uprostred nejakého mestečka hrajú od júna až do októbra. Mali by činnosť, ktorá by ich bavila a vytvárali by atmosféru – v kostýmoch, okolo ohňa, až by sme si uvedomili, že k nám naozaj patria.“
Vo filme ste odohrali aj náročné scény pod vodou. Ako ste to vydržali?
„Na tomto filme nebolo nič ľahké, lebo režisér Jiří Vejdělek je mladý maximalista, ktorý nepredpokladá, že by sa ľudia mohli aj unaviť. Vnímal ich ako stroje, ktoré sú zapálené pre ideu nakrútiť film čo najlepšie. Samotné moje potápanie bolo istené – nakrúcali sme vo veľkom bazéne, kde ma sledoval potápač. No taký potápač za vás nezahrá scénu, keď musíte v neveľkej bazénovej hĺbke vytvoriť ilúziu, že pomaličky klesáte do hlbočiny, ktorá nevedno kde skončí. Nakrúcali sme to do pol štvrtej rána.“
Ako takéto náročné scény zvládal valašský kráľ Bolek Polívka?
„Jedného rána sa veľký majster na mňa na život a na smrť urazil. Dovolil som si ho totiž zobudiť po vydarenom hereckom večierku. To sa ho dotklo, lebo jeho ráno môže zobúdzať jedine produkcia, a ja zatiaľ nie som producent, aby som si to mohol trúfnuť. Dokonca vystúpil z auta, keď si uvedomil, že vedľa neho sedím, a išiel peši. Auto pomaličky išlo popri ňom a bolo to ako z mileneckého filmu: ’Bolku, nastúp!’ Na čo znelo rezolútne: ’Ne!’ No, a v ten deň nakrúcanie končilo záberom, keď kráčame po klzkom šmykľavom brehu, ktorý sa strmo zvažuje do špinavej vody. Ja som musel do tej vody spadnúť s cigaretou, ktorú som mal udržať v ústach horiacu, znovu sa vynoriť a potiahnuť si. Bolek sa vtedy veľmi bál, že bolestivo spadne a prvýkrát za celý deň sa mi prihovoril: ’Já tě mám rád, Mariane, prosím tě, nedej mi zahynout!’ Takto prírodné živly ľudí zbližujú. A v Romingu účinkujú samé živly – vietor, oheň, voda, zem – veď Rómovia sú vlastne deti živlov.“
Dokončí váš hrdina svoj epos?
„To nechám posúdiť divákov, ale je škoda, že môj vnútorný monológ preložili do češtiny. Pôvodne som ho nahral v rómčine, čo znelo ohromne dramaticky. Naberalo to správne grády, ale režisér od toho nakoniec upustil.“
Aký je váš filmový syn?
„Je to milý rómsky chlapec Víťa Holub. Našli ho v Brne, kde má jeho otec reštauráciu a stavebnú firmu. Je inteligentný aj vo filme – študuje, nosí okuliare, v noci počúva rádio BBC v angličtine. A my s Bolkom ho nabádame, ako praví ’cigáni’, aby sa vrátil k svojim skutočným koreňom. No takého Róma s laptopom pod pazuchou sa už asi vrátiť nedá.“
