Nemusíte byť závislí od vojnových filmov so svištiacimi lietadielkami, ani patriť do fan klubu režiséra Paula Verhoevena, majstra na masový vkus (RoboCop, Základný inštinkt). A môžete stáť za tým, že dobrý film sa zmestí do 90 minút. A predsa, listovať vo vyše dvojhodinovom vojnovom filme Čierna kniha dokáže nadchnúť.
Nylonky, čokoláda a whisky – o tom holandské ženy počas druhej svetovej vojny mohli len snívať. A aj snívali. Holandsko vyhlásil Hermann Göring len za časť Nemecka a podľa toho sa Nemci aj správali.
Prežiť útok z nemeckej strany a prenasledovanie Gestapom, to bol program nasledujúcich rokov. Pre židovku Rachel to znamená ukrývať sa, skákať z loďky, na ktorej rozstrieľajú jej rodinu a napokon sa pridať k holandskému odboju. A keďže je nádherná a duchaplná, aj prevziať na seba rolu Mata Hari.
Extrémne podmienky vyžadujú extrémne reakcie. Rachel, ktorú hrá Holanďanka Catrice van Houten, má dar nechať si znechutenie pre záchodovú misu a pravdu na moment, keď si zdvíhajúcu sa pištoľ pod obliečkou pomýli s niečím príjemnejším. Nepríjemné.
Verhoeven patril v 70. rokoch k talentom holandského filmu. Bol odvážny a aktuálny. Pri snímke Spetters ho však domáca kritika rozniesla v zuboch. Zavrel si doma dvere a odomkol nové – v Hollywoode. Nasledovalo dvadsať úspešných rokov.
Teraz dozrel čas na návrat. S trilerom o odboji z druhej svetovej vojny. Hollywoodskú školu úspešných trhákov Verhoeven nezapiera: niektorí herci akoby nevedeli stíšiť mieru pátosu a sám režisér sa v dramatických scénach správa odviazane, ako by práve vymýšľal ďalšiu sci-fi postavičku. Aj rozpočet je hollywoodsky, s približne 17 miliónmi euro ide o najdrahší film v histórii Holandska.
Nech je akokoľvek, hlavné slovo vo filme má aj tak Rachel. A tá zachránila nielen seba, ale aj film. „Nemôžete tak dôverovať ľuďom, je čas vojny,“ radí jej odbojár, ktorý pomáha utekajúcim Židom a zapisuje si ich do čiernej knihy.
Rachel, ako správna špiónka, má šťastie, a najmä silu, duchaplnosť, zmysel pre perfekcionizmus a intuíciu: vie, komu veriť, do koho sa zamilovať a koho nechať zamilovať sa do nej. A vie aj to, že keď chce byť echt blondína, nestačí si zafarbiť vlasy. Keď na žúre nacistov spieva šláger Ich bin die fesche Lola od Marlene Dietrichovej, nemusí byť divák nadpriemerne empatický, aby pochopil dôstojníka SS ( Sebastian Koch), ktorý chcel, ale nedokázal odolať jej kúzlu.
Hoci tematicky blízke filmy už holandská spoločnosť má – Mullischov román Atentát výborne sfilmoval Fons Rademakers – Verhoeven znova pripomína, že nie každý, kto hovorí o odboji, je hrdina, že zradcovia sú na oboch stranách a že veľa osudov sa stratilo v podobných čiernych knihách. Preto ponúka viac než len rezké pesničky, odhodlaných chlapov, úchvatnú ženu a spleť tragických osudov.
Je to ďalší film s ľudským rozmerom, ktorý neprijíma priamočiare rozsudky a hlavného nepriateľa vidí v charaktere.
