Projekt 100 - 2007 - Kultúra SME

Šťastné trinástky

Až dve trinástky sprevádzajú tento rok slovenskú časť najväčšej nekomerčnej filmovej prehliadky na Slovensku a v Českej republike – Projekt 100 – 2007. Presne 13. septembra sa totiž začína už jej trinásty ročník. Projekt 100 – 2007 organizuje Asociácia slovenských filmových klubov, Slovenský filmový ústav v spolupráci s Asociáciou českých filmových klubov a s podporou Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Blížiaci sa trinásty ročník so sebou tradične prináša desať významných diel svetovej kinematografie. Sú medzi nimi filmy so starším dátumom vzniku, akoTretí muž (r. Carol Reed, Veľká Británia, 1949), Na sever severozápadnou linkou (r.Alfred Hitchcock, USA, 1959), Cléo od piatej do siedmej (r. Agne`s Varda, Francúzsko, 1961), či Pat Garrett a Billy the Kid (r. Sam Peckinpah, USA, 1973), ale aj novinky európskej filmovej tvorby ako Taxidermia (r. György Pálfi, Maďarsko, 2006) alebo Zdvíha sa vietor (r. Ken Loach, Veľká Británia, 2006). Návštevníci Projektu 100 – 2007 dostávajú možnosť vidieť aj snímku Tsotsi (r. Gavin Hooh, JAR, 2005), ktorá získala minulý rok Oscara za najlepší cudzojazyčný film, alebo Cestu domov (r. Zhang Yimou, Čína, 1999), ocenenú Strieborným medveďom na MFF Berlín v roku 2000. Oproti programu, uvedenému v Českej republike, sú v slovenskej časti Projektu 100 – 2007 dve zmeny. Namiesto snímok Zrkadlo (r. Andrej Tarkovskij, ZSSR, 1975) a Mechanický pomaranč (r. Stanley Kubrick, USA, 1971) uvidia slovenskí diváci najnovší film fínskeho režiséra Aki Kaurismäkiho Svetlá v súmraku (2006) a legendárnu Carmen (r. Carlos Saura, Španielsko, 1983). Na Slovensku bude Projekt 100 – 2007 prebiehať od 13. septembra do 31. decembra 2007 v tridsaťjeden kinách a filmových kluboch v dvadsiatich šiestich mestách. Za trinásť rokov svojej existencie uviedol Projekt 100 do distribúcie 130 celovečerných filmov a pásmo animovaných krátkometrážnych snímok a 4 151 jeho filmových predstavení navštívilo spolu doteraz 198 024 divákov.

(kle)

Pozrite si prehľad filmov Projektu 100 i program tohtoročného festivalu :

Cléo od piatej do siedmej

Spočiatku to vyzerá ako príbeh z tarotových kariet – jednoduchý, rozprávaný životom skúsenou kartárkou nezáväzne plynie z pestrofarebných obrázkov. Jeho koniec je však zrazu akýsi nejasný a temný. Karty síce možno rozdať znovu, no Cléo má tak málo času. O piatej je to ešte len rozmarná a občas trucovitá dospelá bábika s detinskými citmi. Najlepšie sa cíti v baldachýnovej posteli s malým čiernym mačiatkom a občas aj s veľkým bielym milencom. Barbie so znesiteľnou dávkou gýču. Viac verí kartám ako životu. Zatiaľ totiž nevie čo s ním a bojí sa ho – vo výťahu,v aute,na ulici, v kaviarni, na pódiu... Skutočný život plynie okolo, akoby k nej ani nepatril. Jej myseľ môže zasiahnuť len zlá karta, nevinná hra na doktora a pacienta, rozbité zrkadielko či tušenie smrti. Spolu s parochňou by si najradšej vymenila aj hlavu.
Film (nielen tento) berie Agne`s Varda raz ako hru, inokedy ako život.A taký naozaj je: na pomedzí reality a ilúzie, pravdy a sebaklamu, sna a skutočnosti, svetla a tmy.Ako jedinýmôže občas zvíťaziť nad časom, keď medzi piatou a siedmou hodinou uplynie iba deväťdesiat minút. No v čase medzi Cléo na začiatku a Florence na konci filmu uplynie príbeh, v ktorom je skoro celý život. O siedmej je to už krásna dospelá žena so zrelým pohľadom, s jednoduchým a šarmantným účesom i odevom a s možnou hrozbou vo svojom tele. Nie je však už osamelá, pretože namiesto sprievodcu osudom stretla sprievodcu životom. No najmä našla samu seba. Zmenila hlavu zvnútra. Cléo dospela aj dospievala.

(Martin Šmatlák)

Cléo de 5 a` 7 * Francúzsko– Taliansko, 1961 * čb + farebný * 90 min. * Réžia: Agne`s Varda * Scenár: Agne`s Varda * Kamera: Jean Rabier, Alain Levent, Paul Bonis * Hudba: Michel Legrand.Texty piesní: Agne`s Varda * Strih: Janine Verneau, Pascale Laverrie`re * Hrajú: Corinne Marchand (Cléo), Antoine Bourseiller (Antoine), Dorothée Blanck (Dorothée), Dominique Davray (Angele), Michel Legrand (Bob), José-Luis de Villalonga (milenec), Lucienne Marchand (taxikárka), Loye Payen (kartárka Irma), Jean-Luc Godard, Anna Karina, Eddie Constantine, Sami Frey, Jean-Claude Brialy, Yves Robert, Alan Scott (herci v groteske) a ďalší
Ocenenia: Cena Francúzskeho syndikátu filmových kritikov za najlepší film

Carmen

Carmen je súčasťou trilógie filmov Carlosa Sauru (Krvavá svadba, Čarodejná láska), venovanej španielskemu národnému tancu flamenco a prepojenému osobnosťou tanečníka a choreografa Antonia Gadesa. Svojou povahou zapadá medzi hudobno-tanečné filmy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia, plné tragických postáv a príbehov, kde svet reality naplno koexistuje so svetom fikcie.
Vonkajšia dramatická akcia vo forme tanca obsahuje prvky násilia; podobne ako REALITA a FIKCIA, koexistujú vedľa seba KRÁSA a NÁSILIE – ako rovnocenné estetické kategórie; tanec vyjadruje zvádzanie, vzdor, súboj a zradu, je rébusom plným tajomstva – ako samotná Carmen. Tanečné súboje evokujú býčie zápasy a Antonio (v úlohe dona José) zase pozíciu diktátora: ovláda svoj súbor, rozhoduje, prikazuje, vyberá si vhodné adeptky, pozoruje ich v zrkadle a za zrkadlom, a – zabíja.
Svet Carmen je svetom samým pre seba: takmer výhradne sa odohráva v priestoroch tanečného štúdia, mimo vonkajšieho diania. Hudba, kostýmy aj prostredie tvoria kompaktný celok s dramatickou funkciou. Saura – špecialista na tanečnú fotografiu, spolupracuje s najlepšími profesionálnymi tanečníkmi a hudobníkmi; v neskoršom filme Sevillanas (1992) sa venoval rôznych tanečným a hudobným formám flamenca a v Tangu (1999) vzdal poctu argentínskemu národnému tancu.

(Eva Filová)

Carmen * Španielsko * 1983 * farebný * 102 min. * Réžia: Carlos Saura * Námet: Prosper Mérimée – rovnomenná novela, Georges Bizet – rovnomenná opera * Scenár: Carlos Saura, Antonio Gades * Kamera: Teo Escamilla * Hudba: Paco de Lucía a Georges Bizet (opera Carmen) * Strih: Pedro del Rey * Kostýmy: Teresa Nieto * Hrajú: Antonio Gades (Antonio), Laura del Sol (Carmen), Paco de Lucía (Paco), Marisol (Pepa Flores), Cristina Hoyos (Cristina), Juan Antonio Jiménez (Juan), José Yepes (Pepe Girón), Sebastián Moreno (Escamillo) a ďalší
Ocenenia: Cena za umelecký prínos a Veľká technická cena (MFF Cannes 1983) * nominácia na Oscara za najlepší cudzojazyčný film * nominácia na Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film * Cena BAFTA za najlepší cudzojazyčný film

Cesta domov

Dynamika ekonomického rozvoja Číny, expandujúcej neuveriteľnou rýchlosťou do takmer všetkých priemyselných odvetví fascinuje svet už takmer dve desaťročia. Sugestívny pohľad do pozadia tohto mohutného procesu, jeho sociálnych i psychologických dôsledkov, ponúka okrem literatúry i film. Cesta domov, film jedného z najznámejších čínskych režisérov Čanga I-moua (Hrdina, Klan lietajúcich dýk, Preliatie zlatého kvetu) rozpráva príbeh, ktorý v mnohom osvetľuje spätnú väzbu industrializácie tradične agrárnej zeme, návrat k tradícii rodinných vzťahov a ich zakotvenia v starých čínskych náboženstvách, konfucianizme a taoizme.
Do rodnej dediny na severe Číny sa vracia pochovať svojho otca podnikateľ Luo Jü-šeng. Celý priebeh pohrebného rituálu, pri ktorom treba prejsť s rakvou nebožtíka nemalú vzdialenosť, vidí pragmaticky. Pretože je zima a zlé počasie, chce nahradiť ľudí traktorom a celú záležitosť čo najviac zjednodušiť. Dostane sa do sporu s matkou, trvajúcou na splnení všetkých požiadaviek tradície. Prítomnosť je len rámcom rozprávania o zoznámení rodičov, mladej Čao Ti, ktorá sa zamiluje do nového učiteľa dedinskej školy a verne čaká na jeho návrat. Oddane prekonáva všetky prekážky, vrátane zlého počasia. Stojí na zasneženej ceste a vie, že ten, koho si vybrala sa raz vráti. Postava otca-učiteľa má v príbehu symbolickú úlohu. V rurálnom prostredí je vzťah syna k otcovi významným prvkom rodinnej a zároveň náboženskej architektúry, na ktorej stáli tradičné väzby čínskej spoločnosti. Škola a učiteľ sú zároveň emblematickým priestorom, odkazujúcim na základné východiská konfucianizmu.
Spolu s filmom Čínske kúpele režiséra Čang Janga je film Cesta domov príležitosťou nahliadnuť do zložitých zmien, ktorými prechádza dnešná čínska spoločnosť.

(Viera Langerová)

Wo de fu qin mu qin * Čína * 1999 * čb + farebný * 89 min * Réžia: Zhang Yimou [Čang I-mou] * Námet: Bao Shi – román Spomienka * Scenár: Bao Shi * Kamera: Hou Yong * Hudba: San Bao * Strih: Zhai Ru * Hrajú: Zhang Ziyi [Čang C’-i] (mladá Čao Ti), Sun Honglei (Luo Jü-šeng), Zheng Hao (Luo Čang-jü), Zhao Yuelin (stará Čao Ti), Li Bin (Jü-šengova babička), Chang Guifa (starý starosta), Sung Wengcheng (mladý starosta), Liu Qi (strýko Sia), Ji Bo (mladý Sia) a ďalší
Ocenenia: Veľká cena poroty Strieborný berlínsky medveď * Cena ekumenickej poroty – MFF Berlín 2000 * Cena divákov – MFF Sundance 2001 * Čínske výročné ceny Zlatý kohút: najlepší film, najlepšia réžie (Zhang Yimou), najlepšia výprava (Cao Juiping)

Na sever Severozápadnou linkou

Inšpiráciou príbehu o zámene ľahkovážneho playboya za vládneho agenta bola šaráda britských tajných služieb, ktoré počas 2. svetovej vojny kvôli odlákaniu nepriateľa naviedli nacistickú kontrarozviedku na falošnú stopu neexistujúceho špióna. Motívom falošne obvineného muža na úteku Hitchcock nadviazal na celý rad svojich predošlých filmov a vytvoril romantickú špionážnu komédiu, ktorá paroduje spravodajské hry veľmocí počas studenej vojny. Majiteľ reklamnej agentúry na Manhattane Roger Thornhill je prenasledovaný zahraničnými špiónmi ako tajný agent George Kaplan. Kvôli záchrane vlastného života podnikne cestu za fiktívnym agentom na severozápad z New Yorku, cez Chicago, až k Mount Rushmore pri Rapid City v Južnej Dakote. Počas štyroch dní a štyroch nocí prežije únos, niekoľko úkladov o život a sám sa stane podozrivým z vraždy predstaviteľa OSN. Na úteku pred políciou i špiónmi sa ukryje v kupé krásnej dvojitej agentky, strávi s ňou vášnivú noc, ale nechá sa vlákať do pasce a čaká ho zrada v podobe útoku práškovacieho lietadla. Početné peripetie a dejové zvraty ironicky vrcholia zápasom na pomníku štyroch prezidentov, symbole americkej demokracie. Spletitú trajektóriu Thornhillovej zbesilej jazdy po štátoch USA určuje bohaté kľukatenie zápletky, rozvíjanej dramatickými zmenami identity postáv a wildeovsky okorenenými dialógmi. Na konci tejto jazdy hrdinu čaká nielen víťazstvo v boji o vlastnú identitu a záchrana milovanej ženy, ale aj „falický“ happy-end s vlakom vnárajúcim sa do tunela.

(Katarína Mišíková)

North by Northwest * USA * 1959 * farebný * 137 min. * Réžia: Alfred Hitchcock * Scenár: Ernest Lehman * Kamera: Robert Burks * Hudba: Bernard Herrmann * Strih: George Tomasini * Výprava: Robert Boyle * Hrajú: Cary Grant (Roger O. Thornhill), Eva Marie Saint (Eve Kendall), James Mason (Phillip Vandamm), Jessie Royce Landis (Clara Thornhill), Leo G. Carroll (Profesor), Josephine Hutchinson (pekná žena), Philip Ober (Lester Townsend), Martin Landau (Leonard), Alfred Hitchcock (muž, ktorý zmeškal autobus) a ďalší

Pat Garrett a Billy the Kid

Western ako najstarší filmový žáner americkej kinematografie ovládol Sam Peckinpah už v priebehu 60. rokov 20. storočia filmami Jazda vysočinou (1962), Major Dundee (1964) a hlavne Divoká banda (1969). Westernovú líniu jeho filmovej tvorby majstrovsky završuje Pat Garrett a Billy the Kid, ktorý sa opiera o najznámejšiu legendu Divokého Západu zachytávajúcu rozpad jedného priateľstva a v ňom sa odrážajúci smútok z konca „starých časov“ neznámej neosídlenej divočiny a nespútaného života v nej. Peckinpaha tu zaujíma správanie Muža zo Západu, ktorý pod tlakom pokroku stráca voľnosť, kontrolu nad vlastným životom. Osídľovanie, modernizácia či presadzovanie poriadku vyháňa všetkých neprispôsobivých, zlopovestných, loserov, „ľalie poľné“ Pohraničia až za jeho miznúce okraje (do zabudnutia na mexickom vidieku).Ako inak odolávajú, okrem úteku? Kladú hravý, bláznivý odpor ako Billy,nechajú sa kúpiť v mene pohodlnej staroby ako Garrett alebo apaticky živoria v bezpečí spomienok a spustnutých útulkoch ako stroskotanci v Old Fort Sumner. Pat Garrett a Billy the Kid je elégiou stratenej, stroskotanej existencie. „Nemajú žiadnu fasádu, už im neostala jediná ilúzia,“ hovorí Peckinpah, „a tak predstavujú nezúčastnené dobrodružstvo, také, z ktorého neplynie žiadny zisk, snáď len čisté uspokojenie z toho, že človek ešte žije.“

(Martin Kaňuch)

Pat Garrett and Billy the Kid * USA * 1973 * farebný * 122 min. * Réžia: Sam Peckinpah * Scenár: Rudolph Wurlitzer * Kamera: John Coquillon * Hudba a piesne: Bob Dylan * Strih: Roger Spottiswoode, Garth Craven, Robert Wolfe, Richard Halsey, David Berlatsky, Tony de Zarraga * Hrajú: James Coburn (Pat Garrett), Kris Kristofferson (Billy the Kid), Bob Dylan (Alias), Richard Jaeckel (šerif Kip McKinney), Katy Jurado (Bakerová), Slim Pickens (šerif Baker), Chill Wills (Lemuel), Jason Robards (guvernér Wallace), Sam Peckinpah (Will) a ďalší
Ocenenia: nominácia na Cenu Anthonyho Asquitha za hudbu (Bob Dylan), najlepší nováčik (Kris Kristofferson) – Ceny BAFTA Poznámka: v Projekte 100 je uvádzaná reštaurovaná verzia filmu z roku 1988

Svetlá v súmraku

Svetlá v súmraku sú dielom Aki Kaurismäkiho a vyznačujú sa jeho typickým štýlom: sociálna téma, suchý humor, reálne prostredia, štylizované herectvo a dialógy, jednoduchá montáž, ako kapitoly uzatvorené sekvencie, oddramatizované rozprávanie… Pre Kaurismäkiho je dostatočne dramatické, keď musí postava prejsť zľava doprava, ako sám tvrdí. A nepotrebuje ani žiadne efekty, aby dokázal vzbudiť u diváka emócie.
Ide o kriminálny príbeh osamelého nočného strážnika bezpečnostnej agentúry. Žije si svoj tichý, nenápadný a nudný život, ktorý neosviežuje ani rutinná práca. Ale náš hrdina je skromný a čestný človek, presvedčený o tom, že osud je už raz taký a nedá sa zmeniť. Až kým sa nezapletie do lúpeže.
Príbeh je zobrazený v štýle film noir. Využíva zvláštnu hru svetla a tmy, dej sa odohráva zväčša v reálnych prostrediach, dialógy sú minimalizované, postavy vláčené osudom hore-dolu. A žiadny happy-end. Protirečivá dvojznačnosť motívov a situácií vytvára pocit neistoty a napätia.
Nejde o optimistický film. Obsahuje však prekvapujúco veľa humoru. Ten vyplýva zväčša zo špecifického zobrazenia situácií a z nezvyklého používania vecných významov znakov. Originálne používanie filmových znakov je pre Kaurismäkiho príznačné. Prejavuje sa ako účinný nástroj, ktorým transformuje prvky sveta reality a prevádza ich na prvky sveta filmu.
Tento film podľa režiséra uzatvára trilógiu o životných stroskotancoch – Mraky odtiahli rozprávali o nezamestnanosti, Muž bez minulosti o bezdomovectve a Svetlá v súmraku sú o osamelosti.

(Martin Ciel)

Laitakaupungin valot * Fínsko–SRN–Francúzsko * 2006 * farebný * 80 min. * Réžia, námet, scenár, strih a produkcia: Aki Kaurismäki * Kamera: Timo Salminen * Hudba: rôzne skladby a piesne * Výprava: Markku Pätilä * Hrajú: Janne Hyytiäinen (Koistinen), Maria Järvenhelmi (Mirja), Maria Heiskanen (Aila), Ilkka Koivula (Lindholm), Jari Elsilä, Vesa Häkli, Jouni Kosenius (bodyguardi), Joona Tapola (chlapec), Kati Outinen (pokladníčka v samoobsluhe), Matti Onnismaa (vedúci zmeny), Sulevi Peltola (kontrolór) a ďalší

Tretí muž

Viedeň roku 1948 je obsadené mesto, rozdelené medzi štyri víťazné mocnosti. Len pomaly sa zviechava z vojny. Prvé sa spamätáva podsvetie: šmelinári, priekupníci, vrahovia. Pre nich je stav núdze rajom. Do tohto prostredia umiestňujú scenárista Graham Greene s režisérom Carolom Reedom film noir Tretí muž. Pripomína rodokapsového Občana Kanea. Americký spisovateľ Holly Martins prichádza do Viedne za priateľom práve vo chvíli, keď ho pochovávajú. Priateľ Harry Lime šmelil s penicilínom. Jeho smrť je pradená nejasnosťami. Martins pátra po pravde a naráža na svet opatrnosti a cynizmu. Lime bol zločinec, ale zároveň aj láskyplný milenec a múdry, ironický filozof. Realizmus sveta po prehratej vojne nepozná jednoznačné dobro a zlo.
Tretí muž je skvelý, napínavý, temný príbeh, ktorý nemá jasných víťazov. Odohráva sa v reálnom prostredí rozbombardovaného mesta a takmer neorealisticky zaznamenáva jeho genius loci. Zobrazuje ustráchanosť jeho obyvateľov: nič nevidieť, nič nepočuť, nezapliesť sa s políciou. Film má nádhernú kameru, za ktorú Robert Krasker dostal Oscara. Zaznamenal obrovský úspech u divákov aj kritikov a zvíťazil v Cannes. Hudbu k filmu zložil a na citare hral miestny muzikant Anton Karas. Preslávil ju po celom svete a platne „The Harry Lime Theme“ sa predalo na tú dobu neuveriteľných pol milióna kusov. Avšak najpozoruhodnejší bol výkon Orsona Wellesa, ktorý sa objavil v roli Harryho Limea iba na chvíľu, ale filmu jednoznačne dominuje. Jeho slová o renesancii a kukučkových hodinách išli priamo do Panteónu veľkých filmových viet.

(František Gyárfáš)

The Third Man * Veľká Británia * 1949 * čb * 105 min. * Réžia: Carol Reed * Scenár: Graham Greene * Kamera: Robert Krasker * Hudba: Anton Karas – citara * Výprava: Vincent Korda * Strih: Oswald Hafenrichter * Hrajú: Joseph Cotten (Holly Martins), Valli [Alida Valli] (Anna Schmidt), Orson Welles (Harry Lime), Trevor Howard (mjr. Calloway), Bernard Lee (seržant Paine), Paul Hörbiger (domovník), Ernst Deutsch (Kurtz), Carol Reed (hlas rozprávača) a ďalší
Ocenenia: Oscar za najlepšiu čb. kameru (R. Krasker) a nominácie za najlepší film a strih * Cena BAFTA za najlepší britský film * Veľká cena festivalu – MFF Cannes 1949

Taxidermia

Maďarský film Taxidermia disponuje viacerými výraznými kvalitami, určite však nie je vhodným programom na nedeľné rodinné popoludnia k nadýchanej bábovke. Jeho autor György Pálfi dal o sebe vedieť už predchádzajúcou pozoruhodnou prácou Štikútka (2002). V troch poviedkach svojho ďalšieho filmu inšpirovaného literárnou predlohou, ktorú napísal Lajos Parti Nagy, rozpráva šokujúce príbehy troch členov jednej rodiny.
Hrdinom úvodnej epizódy situovanej do obdobia druhej svetovej vojny je dôstojnícky sluha, zmietaný pudovou telesnosťou predstavovanou v sérii bizarno- -absurdných sexuálnych praktík a aktov. Druhá poviedka sa odohráva počas socializmu, kedy sluhov syn pôsobí ako šampión v disciplíne tzv. športového jedenia, čiže čo najrýchlejšieho skonzumovania a následného vyvrátenia rôznych druhov pokrmov. Na pozadí kultúry úplatkárstva a letných rekreácií, pomedzi zvrátené súťaže a tréningy súperí s konkurentom o priazeň majsterky v rovnakom odvetví, prežije „zranenie“ aj obnovenie kariéry a založí si rodinu. V záverečnej časti je z neho nadrozmerné monštrum žijúce nonstop napchávaním sa čokoládovými tyčinkami a spomienkami na zašlú slávu. Jeho syn sa zatiaľ venuje preparovaniu zvierat a nákupom potravy pre mačky, ktoré bývalý šampión zvrhlo drezíruje v žraní.
Príbeh plný mrazivých detailov odkrýva nielen dysfunkcie v medziľudských vzťahoch, ale aj ozrutný charakter zobrazovaných spoločenských ér a ich vplyv na človeka.Vizuálne mimoriadne pôsobivý film, soundtrack ktorého vytvoril známy hudobník Amon Tobin, má vďaka svojej provokatívnosti, naturalizmu a hyperbolizácii všetky predpoklady vyvolať búrlivé kontroverzné reakcie.

(Katarína Uhrová)

The Wind That Shakes the Barley * Írsko–Veľká Británia– SRN–Taliansko–Španielsko * 2006 * farebný * 127 min. * Réžia: Ken Loach * Scenár: Paul Laverty * Kamera: Barry Ackroyd * Hudba: George Fenton * Strih: Jonathan Morris * Výprava: Fergus Clegg * Kostýmy: Eimer Ní Mhaoldomhnaigh * Hrajú: Cillian Murphy (Damien O’Donovan), Liam Cunningham (Dan), Pádraic Delaney (Teddy O’Donovan), Orla Fitzgerald (Sinead), Myles Horgan (Rory), Damien Kearney (Finbar), Roger Allam (sir John Hamilton), Frank Bourke (Leo), Martin Lucey (Congo), Aidan O’Hare (Steady Boy), Mary Riordan (Peggy) a ďalší
Ocenenia: Zlatá palma – MFF Cannes 2006 * Európsky kameraman roku (B. Ackroyd) – Európske filmové ceny 2006

Tsotsi

Jasný, priamy a zrozumiteľný príbeh. Opitý Tsotsi, lotor a vodca gangu lotrov, ukradne auto. Netuší však, že spolu s autom kradne aj batoľa.Tsotsiho a dieťa hľadajú. Slum je však spoľahlivým útočiskom, pre Tsotsiho zločinca a dieťa, ktoré Tsotsi ukrýva. No slum prestáva byť úkrytom a útočiskom pre Dávida, čo je Tsotsiho pravé – rodné meno.Vniekoľkých výrazných spomienkach vyvolaných prítomnosťou dieťaťa sa odkrýva priestor Tsotsiho – Dávidovho detstva a jeho prakticky násilné oddelenie od matky. Vystavenie vlastnej pamati a minulosti, ktorého katalizátorom je prítomnosť dieťaťa pôsobí katarzne na utečenca Dávida. Z Tsotsiho sa stáva lotor, ktorý sa polepšil. Mystérium nápravy lotra, je zavŕšené dramatickým návratom dieťaťa jeho rodičom a zatknutím Dávida.
Neľudská nehybnoť a skrytosť Tsotsiho tváre, ktorá na začiatku rozprávania nevyjadruje žiadnu emóciu, je v závere vystriedaná detailne odhalenou tvárou Dávida rozohranou prívalmi strachu, ľútosti a dojatia, aby ju napokon vystriedalo pokorné gesto vzdávajúcich sa zdvihnutých rúk.
Ak je v prvých záberoch filmu v detaile exponovaný vrh kockami, ktoré sú predmetom zábavky skupinky gangstrov,vedenej Tsotsim a v známom vulgárnom geste otrčený prstenník je spontánnou reakciou Tsotsiho na dráždenie vodcu konkurenčného gangu, stávajú sa tieto gestá v kontexte záverečnej scény aj symbolmi úpornej snahy o vzdorovité vymanenie sa vlastnej individuálnej histórii – osudu, pred ktorým sa Dávid v slume ukrýval.

(Norbert Lacko)

Tsotsi, Juhoafrická republika- Veľká Británia, 2005, farebný, 94 min. Réžia: Gavin Hood. Námet: Athol Fugard – rovnomenný román (1980). Scenár: Gavin Hood. Kamera: Lance Gewer. Hudba: Mark Kilian, Paul Hepker. Strih: Megan Gill. Hrajú: Presley Chweneyagae (Tsotsi), Terry Pheto (Miriam), Kenneth Nkosi (Aap), Mothusi Magano (Boston), Zenzo Ngqobe (Butcher), Zola (Fela Ndlovu), Rapulana Seiphemo (John), Nambitha Mpumlwana (Pumla), Ian Roberts (kpt. Smith), Nonthuthu Sibisi, Nthuthuko Sibisi (bábätko), Benny Moshe (malý Tsotsi) a ďalší
Ocenenia: Oscar za najlepší cudzojazyčný film; Cena divákov – MFF Toronto 2005, MFF Edinburgh 2005 a MFF Denver 2005; nominácia na Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film festivalu – MFF Cannes 1949

Zdvíha sa vietor

Film Kena Loacha, ktorý už doteraz vyvolal množstvo polemík, vlastne ilustruje hĺbku ľudského utrpenia v zložitom období prechodu Írska k samostatnosti. Loachov dokumentaristický zmysel pre detail zbavený akéhokoľvek falošného pátosu, vynikne aj pri zobrazení tohoto historického procesu na osudoch bratov Damiena (Cillian Murphy) a Teddyho (Pádraic Delaney) O’ Donovanovcov a ich druhov. Zábery nádhernej krajiny v ostrom v kontraste so sledom brutálnych stretov, prepadov, zatýkaní i mučení, metaforicky po ukazujú na hlbší rozpor medzi vysnívanými ideálmi vlastencov a celkom inou realitou, ktorú spoločne vybojovali. Túžba po nezávislosti celého Írska, ktorú sa v Severnom Írsku nepodarilo dosiahnuť, totiž náhle proti sebe postaví Damienov „ideál“ a Teddyho pragmatický „kompromis“. V tragickom bratovražednom vyústení sporu Ken Loach na Damienovi ilustruje aj príčiny neskoršej rozsiahlej teroristickej činnosti IRA, ktorá poznamenala spolunažívanie Írov i Britov, katolíkov a protestantov na celé následné desaťročia. Približuje tým film aj dnešnému divákovi, pretože pred neho stavia množstvo analógii i otázok v súvislosti so súčasnými formami terorizmu. Loachova umelecká výpoveď akoby nás upozorňovala, že všetko unášajúci prúd historickej nevyhnutnosti sa skladá aj z množstva „drobných“ a „zanedbateľných“ osobných vírov a bolestí, ktoré však až také malé nie sú, lebo podstatne poznačujú aj náš „veľký“ – teda spoločný – ľudský údel.