Lákajú najmä zvučné mená – Jeff Koons, Paul McCarthy, William Kentridge, Maurizio Cattelan, Cindy Sherman. Na výstave sa stretáva maľba so sochou, inštaláciou či videom. Nepôsobí to hybridne. Naopak. Výsledkom je komplexný celok ľudských tráum a snov.
Protiklady v názve majú veľa spoločné – psychoanalytické pozadie, fenomén nevedomého a potlačeného, silu transcendencie. To všetko drží návštevníka v neustálom napätí.
Napríklad, estetika traumy (nájdeme ju u Williama Kentridgea či Cindy Shermanovej) ukazuje formy bolesti, strachu a zranenia, rany na podstate bytia aj rany existenciálne.
Náročná inštalácia Olafura Eliassona (voda, svetlo, plast, drevo, plexisklo) zasa vyvoláva až klaustrofobické pocity v očakávaní katastrofy. Tie vystrieda pocit úžasu nad dômyselnou inštaláciou Tima Nobla a Sue Websterovej. Tiene jeho a jej (He/She, na snímke z archívu Kunsthalle) zobrazujú potlačované a nemravné. Tým odkrývajú priania plné bolesti a túžby.
Cake, je dielo v sýtoružových farbách Jeffa Koonsa. Neznášal narodeninové torty alebo mal celý život sen, že raz takú tortu ochutná? V každom prípade, jeho trauma či sen napĺňa bohatým estetickým zážitkom.
Je na každom, či v dielach uvidí sen, alebo skôr traumu. V tom je čaro výstavy. Každopádne, snom je už aj to, že možno vidieť kvalitnú výstavu bez prvoplánového balastu. Po traume z výstavy Biopower, ktorá veľmi povrchne a vulgárne reagovala na Foucaultov vzťah telesnosti a moci v bratislavskej galérii Medium, to príde veľmi vhod.
Autor: Karmen Koutná (Autorka je kunsthistorička)
