BRATISLAVA 19. septembra (SITA) - Talianska herečka Sofia Villani Scicolone, známa ako Sophia Loren, sa narodila 20. septembra 1934 v Ríme Romilde Villani a Riccardovi Scicolonemu. Jej chudobnú matku si Sofiin biologický otec odmietol vziať. Sofii i jej mladšej sestre Marii však neskôr dovolil používať svoje priezvisko. Sofia vyrastala v jednej z najchudobnejších štvrtí Neapola, na predmestí Pozzuoli. Tam sa s matkou a sestrou presťahovali v roku 1938, keď mala štyri roky. Romilda zarábala hrou na klavír v zatuchnutých kaviarňach a keďže Sofia bola častejšie hladná ako nasýtená, spolužiaci z katolíckej cirkevnej školy ju prezývali "stuzzicadente", čo v preklade znamená špáradlo.
Keď hranice Neapolu prekročili pazúry vojny, Sofiin život sa z ťažkého zmenil na ešte ťažší. Neapol bol totiž počas druhej svetovej vojny najbombardovanejším talianskym mestom. Počas náletov sa rodina ukrývala v tuneloch určených pre vlaky. Tieto dni Sofiinho života charakterizovala predovšetkým úzkosť a strach, aké dokáže cítiť iba 11-ročné dievča bez otca.
Zo škaredého, vychudnutého káčatka sa postupne stala žena s podmanivými krivkami a nádhernou tvárou. To bola jej vstupenka do sveta šoubiznisu, lístok na vlak zo stanice s názvom chudoba. Keď si jej matka uvedomila dcérine prednosti, prihlásila ju do súťaže krásy, kde vyhrala titul Princezná mora. Ako pätnásťročná odcestovala s matkou do Ríma, kde sa chcela presadiť ako herečka.
Jej herecké začiatky sa spájajú s rokom 1950, keď nakrútila komédiu Il Voto. V tom istom roku hrala aj vo filmoch Le Toto Tarzan, Sei mogli di Barbablu a iných. Okrem toho sa v rovnakom roku zúčastnila súťaže Miss Talianska a na konci roka obsadila druhú priečku v súťaži Miss Ríma. V porote vtedy sedel aj filmový producent Carlo Ponti. Aj keď najskôr povedal, že nemá ideálny nos a boky, ponúkol jej sedemročný kontrakt. Ona si jeho kritiku nevšímala a onedlho sa do Pontiho zamilovala. V tomto období účinkovala vo filmoch pod menom Sofia Lazzaro.
Už v roku 1951 ju diváci videli v snímke Quo Vadis, kde však s matkou účinkovali iba ako komparzistky. V tom čase boli jej honoráre také zanedbateľné, že herectvo ju nemohlo uživiť. Odmietla však ponuku stať sa modelkou. Zaujala ale vydavateľa istého časopisu, ktorý jej ponúkol možnosť stať sa hrdinkou fotorománu. Dej fotoseriálu pripomínal skôr telenovelu a postava, ktorú stvárňovala zasa zvodkyňu - cigánku. Jej dráždivé fotografie si vtedy všimol aj novinový cenzor. Okrem snímky Quo Vadis prijala i ponuku účinkovať vo filme Era Lui!... Si! Si! (1951) režiséra Marina Girolamiho, v ktorom stvárnila jedno z dievčat háremu. Neskôr sa z nej stala Sophia Loren. Meno jej vymyslel producent Ponti. Ich vzťah nefungoval bezproblémovo, pretože Ponti bol už v tom čase ženatý muž a otec dvoch detí. V roku 1952 účinkovala vo filme La Favorita a nakrútila niekoľko menej známych filmov, rovnako ako v roku 1953. Za zmienku stojí napríklad taliansko-francúzsky koprodukčný film Il Paese dei campanelli, komédia Due notti con Cleopatra, či muzikál Aida, kde účinkovala s Loisom Maxwellom. Tvár Sophie Loren spoznal Hollywood vďaka komédii Vittoria de Sica - Zlato Neapola (1954). Do Neapola sa vrátila aj filmom Neapolský kolotoč (1954) a v roku 1954 nakrútila ešte snímku Attila. O rok neskôr spolupracovala s Dinom Risim na jeho filme Chlieb, láska a... . Do pamäti sa vryla aj ako jedna z postáv amerického dobrodružného filmu Pýcha a vášeň z roku 1957. V tom istom roku pracovala Sophia aj na 111-minútovom filme Chlapec na delfínovi.
Ponti sa napokon rozviedol, ale keďže jeho manželstvo rozvádzal mexický súd, Vatikán ho neuznal. Keď sa potom zosobášil so Sophiou, svätá stolica ho označila za bigamistu a jeho novú manželku odsúdila za nemorálne správanie. S Pontim, ktorý bol od nej o 22 rokov starší, sa vzala v zastúpení, kým v Hollywoode nakrúcala film Houseboat (1958). Sobáš sa konal 17. septembra 1957, ale už v roku 1962 požiadala Sophia o jeho anulovanie. Chcela tak Pontiho zbaviť obvinení z bigamie. Znova sa zosobášili 9. apríla 1966 a boli spolu až do smrti Carla Pontiho. "Potrebovala som otca a manžela. Carlo si ma akoby adoptoval a ja som si tým vzala vlastného otca," povedala raz hviezda. Jej obdivovatelia ignorovali vyhlásenia Vatikánu a Sophiinu slávu to nijako negatívne nepoznačilo.
Aj keď o ňu čoraz viac prejavoval záujem Hollywood, zostala verná Európe. Vrchol kariéry dosiahla filmom Vrchárka režiséra Vittoria De Sica z roku 1960, v ktorom účinkovala s Jeanom-Paulom Belmondom. Za výkon v 100-minútovej snímke ju kritici v roku 1962 ocenili soškou Oscara. Za portrét matky vo Vrchárke získala aj cenu pre najlepšiu herečku na festivale v Cannes. Nomináciu na Oscara získala Sophia aj za film Manželstvo po taliansky (1964). Jej hereckým partnerom bol Marcello Mastroianni, s ktorým pracovala na vyše desiatich filmoch.
Herecky dosiahla takmer všetko, čo si môže herečka želať, v súkromí si však ešte chcela splniť jeden sen. Po niekoľkých potratoch sa jej to podarilo. Porodila synov Carla juniora a Edoarda. Na krátky čas sa potom objavovala iba na promo akciách svojho parfumu Sophia.
V roku 1969 uviedli jej film Slnečnice, nasledovali Mortadela (1971), Kňazova manželka (1971), muzikál Muž z La Mancha (1972), talianska dráma Verdikt (1974), triler Prejazd Kassandra (1976), Zvláštny deň (1977) a iné. Okrem toho stvárnila v roku 1980 sama seba v autobiografickom filme Sophia Lorenová: Jej vlastný príbeh.
Na titulky novín sa dostala aj v roku 1982, keď strávila 19 dní vo väzení za nedoplatky na daniach. Po prepustení sa vrhla do práce a účinkovala vo viacerých televíznych filmoch. V roku 1988 ju oslovil režisér Dini Risi, ktorý ju následne obsadil do remakeu vojnového filmu Vrchárka.
V roku 1991 získala okrem prestížneho Césara aj špeciálneho Oscara, ktorého jej komisia udelila za celoživotné dielo. Obdivovateľom sa v roku 1994 pripomenula filmom Pret-a-Porter. V tom istom roku jej na Berlínskom filmovom festivale udelili Zlatého medveďa. Nasledovala komédia Daj si pohov, kamoš! 2 (1995) a v roku 1998 získala na MFF v Benátkach sošku Zlatého leva. Cenu Hercova misia si zasa odniesla zo slovenského filmového festivalu Art Film v roku 1999. V roku 2002 neodolala ponuke syna - režiséra Edoarda Pontiho a spolupracovala s ním na snímke Medzi cudzincami (2002). Naposledy hrala v seriáli Životy svätých z roku 2004. V divadle nikdy nevystupovala, pretože ju desilo hranie pred publikom.
Sophia Loren bola jednou z ôsmich žien, ktoré niesli pri otváracom ceremoniáli Zimných olympijských hier v Turíne 2006 olympijskú vlajku. "Staroba je hra, ktorú som nikdy nehrala," povedala raz Sophia, jedna z najpôvabnejších žien sveta.
Spracované podľa: www.imbd.com, www.csfd.cz, www.artfilm.sk, www.geocities.com/loren_sophia.
