Po dnešnom štarte festivalu Divadelná Nitra, ovenčenom Doskami, bude víkend patriť susedom. Po sobotňajšom predstavení Dejvického divadla z Prahy má nedeľu vyhradenú Budapešť. Režisér BÉLA PINTÉR so svojím súborom predstavuje Kráľovnú zákuskov.
Vaša hra je inšpirovaná detstvom. Je vaše?
„Silne sa viaže na zážitky z môjho detstva. No ako divadelník v ňom hľadám také autentické momenty, ktoré nesú v sebe dramatický náboj. Potom skúšam, ako zafungujú na scéne. Z divadelného hľadiska nemusí byť dôležité, či som prežil podobné veci ako hlavná postava diela - Erika Košárová.“
A prežili ste?
„Áno, aj môj otec mal problémy s alkoholom, čo poznačilo celú rodinu. Jej subkultúra mi poskytla naozajstný divadelný priestor.“
Chceli ste sa napísaním tejto hry vyrovnať s detstvom a témou alkoholizmu?
„Dávne udalosti som v sebe spracúval už predtým, takže keď som sa pustil do hry, mohol som ich už vnímať ako materiál. Na druhej strane som zistil, že sa od nich nedá úplne oslobodiť. Popri negatívnych zážitkoch však stále vystupujú aj tie láskyplné. Navyše, deti sa napriek tomu, že trpia chybnou výchovou svojich rodičov, naučia od nich aj to dobré, aj to zlé.“
Pracujete aj s ľudovými motívmi, máte vraj sedliacke korene. Ako vás ovplyvnili?
„Moji starí rodičia naozaj pochádzali z dediny, dokonca zo samoty. Vyrastal som na odľahlom budapeštianskom sídlisku, ale v detstve som k nim veľmi často chodieval. Vianoce, Veľká noc, zabíjačka, vinobranie, všetky tieto vymoženosti som zažil, obklopený veľkou rodinou. Starý otec vedel krásne hrať na citare. Aj preto rád využívam v divadle ľudovú hudbu. Je to pre mňa jeden z dôležitých autentických hlasov. Jednoduchý a presný.“
Do akej miery ovplyvňuje detstvo hĺbku tvorby?
„Dieťa sa dokáže ponoriť do hry úprimne a hlboko, zahrá všetky možné úlohy. V dospelosti tvorba závisí od predpokladov. Niekto vie vyrezávať z dreva, iný hrať divadlo. Myslím si, že človek nemusí byť dobrý umelec len preto, že mal ťažké detstvo. Ja som zhodou okolností v tomto predstavení hľadal bolestivé témy cez detstvo.“
Myslíte, že nimi divákom môžete spôsobiť bolesť?
„Je to otázka veľkej zodpovednosti, ako človek na diváka vplýva. Povedzme, že divadelník má schopnosť vzbudiť v divákovi bolesť, rozosmiať ho. Musí však dávať pozor, aby svoje prostriedky používal citlivo, aby nespôsoboval bolesť len pre bolesť, aby nerozosmieval len pre zábavu.“
Spomínali ste, že v škole vás mali radi pre humor. Kde sa vo vás zobral?
„Keď si spomeniem na otca, musím priznať, že napriek alkoholizmu oplýval citlivým humorom. To je veľmi zaujímavé. Človek, pre ktorého sa dieťa možno najviac trápi a má možno pre neho komplexy, môže byť aj takýmto predobrazom, dokonca v istom zmysle dobrým príkladom.“
Môžeme si podľa vašej hry vytvoriť obraz o tom, aké ste boli dieťa?
„Je to ťažké zovšeobecniť. Moje detstvo môže byť iba odrobinkou z tejto hry. Napríklad v predstavení sa celý konflikt začína tým, že prichádza pán učiteľ, ktorý zisťuje, že Erika sa v škole už tretíkrát pokakala. Áno, okrem toho, že som mohol pochytiť niečo z humoru môjho otca a nabíjať sa vidieckou vitalitou, mal som aj strach zo správania sa alkoholika. A s tým súviselo, že som bol zbabelec. Pokakávajúce sa dieťa.“
Kedy ste ním prestali byť?
„No, určite sa to nedá spájať s momentom vyliečenia sa môjho otca, to by som tým trpel až do dospelosti. Odišlo to samo od seba, niekedy na prvom stupni základnej školy.“
Máte k tejto hre výnimočný vzťah?
„Každú svoju hru mám rád pre niečo iné. Pri tejto pociťujem zatiaľ najosobnejšiu inšpiráciu. To však neznamená, že mi je najbližšia.“
Dá sa povedať, že divadlo je vaším dieťaťom?
„Doteraz bolo, ale čoskoro by sa to malo zmeniť. A potom sa ukáže, ako to s tým rodičovským modelom zvládnem.“
