Vega alebo Mika Oldfielda a časom získa tri ceny hudobnej akadémie Anděl vrátane ocenenia v kategórii Speváčka roka.
Počúvanie jej albumov Andělové z nebe (2001),…a při mně stůj (2003), V hoře (2005) alebo živé Půjdu kam chci (2007) znamenalo pre uťahaných kritikov čosi ako zastavenie v oáze v púšti českej populárnej hudby, kde osobité talenty treba hľadať špendlíkom.
Na poslednom albume V salonu barokních dam sa tvrdohlavá žena a čerstvá matka samoživiteľka pustila do neprebádaných končín. Odložila akordeón, spoľahla sa na sprievod klavíra a pestrý aranžmán s husľami, violončelom, hobojom či spinetom. Akoby chcela pripomenúť, že vyštudovala skladbu na konzervatóriu. Svoje piesne podáva zaujímavým „flautovým“ hlasom a v najsilnejších miestach sa radí k šansónom Hany Hegerovej.
Najväčšou slabinou novinky sú však naivné texty, ktoré úmorne opakujú závažné slová ako „srdce“, „láska“, „tělo“ alebo „duše“. Napriek tomu jej dobrodružstvo treba sledovať.
Autor: Jan Rejžek
