Uletené úvahy, ako osadenie repliky sochy Márie Terézie na Korunovačnom vŕšku v Bratislave, asi namiesto Štúra, bez úvahy, či ide o osvietenú panovníčku aj Slovákov, ktorí, ako vieme, kráľov nemali, iba Štúra, sú z tých ľahších prípadov.
Horšie sú uletené činy. Odstránenie sochy Víťazstvo, diplomovka skvelého autora Juraja Meliša, z námestia v jeho rodných Nových Zámkoch malo dôvod: je tam veľa sôch. Možno prekážalo, že nezobrazuje triedne víťazstvo, ale športové – ľudské. To je témou aj klasickej gréckej plastiky, napríklad Diskobolos. Ale mohlo to byť aj naopak, že to videli ako triedne víťazstvo. Lebo pamäť primitíva po grécky zázrak nesiaha a do vedomostných súťaží sa takí politici, čo ich radi volíme, veru nedostanú. Zdalo sa, že ide o miestne prieky, ale odmontované súsošie bežcov zo zváraného kovu doviezli autorovi pred jeho ateliér. Proste mu ho vrátili. Nevedia si dať rady s umením.
Ešte horšie je spochybňovanie obetí. Maďarský architekt László Rajk – jeho diela sú okrem iného napríklad v Osvienčime – osadil v maďarskom meste Veszprém kovovú plastiku ako tragický výkričník rozorvaný udalosťami roku 1956.
Otca mu komunisti popravili v roku 1949. Jeho samotného vyrazili z bytu v 80. rokoch, lebo vydával samizdaty. A dnes, nový miestny starosta za opozičný Fidesz trvá na tom, aby autor plastiku odstránil na vlastné náklady. Prečo? Lebo maďarská zástava, ako ju autor zobrazil, je škaredá, sivá, nie pekná, nie v hrdých národných farbách a s vystrihnutým štátnym znakom zo stredu trikolóry, ako to poznáme z bulharských a rumunských zástav pri rúcaní sa komunizmu u nich. No na zrútenie komunizmu v nás samých si ešte počkáme, ak sa dočkáme. Bez aktívneho pričinenia nás táto, žiaľ, ne-sci-fi choroba zožerie zvnútra aj zvonka. Zvnútra hlodá už dlho hlbšie a hlbšie sa prepadávajúca STV, zvonka nás ochudobňuje postboľševické gazdovanie primitívov.
Znevažovanie obetí fašizmu a komunizmu je začiatkom, je súhlasom s recidívou tej najhoršej verejnej choroby. Je jedno, či tu, či v Maďarsku. Všetci boľševici, aj keď v národných farbách, sú jedného pôvodu – medzinárodne zločineckého.
Zvalené pamätníky obetiam totalít, aj víťazstvu vôle, treba vždy zdvihnúť.
Autor: Fero Guldan
