Mozog strojníka, srdce výtvarníka

Nenápadný, ale dôležitý. Nevyzerá, že hráva neverné hry, ani nikdy nezabil Sekala. V očiach má zázrak a úsmev ako zo slnečného štátu. Takmer všetko, čo má rád, je spojené s kamerou. Tak ako Eliška, má rád divočinu, najradšej loví v riekach Babylonu, no v

Kameraman Martin Štrba (1961) sa narodil v Leviciach. Absolvoval odbor Fotografia na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a odbor Kamera na pražskej FAMU. Nakrútil niekoľko dokumentárnych filmov, z ktorých najznámejším je Klíč k určování trp

súčasnosti zisťuje, aké je to mať pokoj v duši. MARTIN ŠTRBA, zrejme najžiadanejší a najvyťaženejší kameraman svojej generácie, ocenený kritikmi a nepriamo i divákmi.

Práve natáčate nový slovenský film Pokoj v duši. Čo vás zlákalo na tomto projekte?

Zobral som to pre pokoj v duši (smiech). V prvom rade, režisér Vlado Balko je môj priateľ. A keďže aj producent Janko Kováčik a takisto scenárista Jirka sú ľudia, ktorých si nesmierne vážim, zdá sa mi, že vznikla dobrá konštelácia, a preto by to mohol byť pre mňa dôveryhodný projekt. Scenár je skvelý, číročistý príbeh.

Musia byť všetci režiséri vašimi priateľmi? Navyše, skôr ako s Vladom Balkom je pre vás charakteristická spolupráca s Martinom Šulíkom alebo Vladimírom Michálkom.

Film je tímová práca. No je pravda, že u mňa musí byť robota prepojená s priateľstvom. Nie som ten typ, ako sa hovorí "do sveta", ktorému hocikto povie: "poďme robiť toto" a ja idem. Skôr staviam na overených hodnotách a spolupráci, ktoré musia mať priateľský presah. Aby nebolo po filmovačke na pive mĺkvo (smiech). No viem si urobiť raz za čas odbočku, rád robím aj s režisérkami. Napríklad s Michaelou Pavlátovou či Věrou Chytilovou.

Je pre vás ťažké zohrať sa s novým človekom?

Áno, som typ, čo rieši takéto veci. Predsa len, keď idete do nového prostredia, môže to byť zo začiatku trochu stresujúce. No len čo sa to preľne a človek začne cítiť oporu, a to sa obyčajne zrovná za pár dní, už je všetko v poriadku. Naposledy som takéto zvláštne zvykanie si na seba zažil v Poľsku. Režisér Olaf Lubašenko mi zavolal týždeň pred natáčaním, že ideme pozerať exteriéry, a celá príprava sa skončila tak, že sme na jazerách týždeň lovili ryby. Ja som sa každý deň pýtal, kedy ideme pozerať konkrétne lokácie a on mi zakaždým povedal: Neboj sa, zajtra. Presunuli sme sa do ďalšej zátoky a takto to pokračovalo. Nakoniec sme točili vo Varšave, samozrejme (smiech). Toto sú metódy, ktoré na mňa zaberajú.

Stalo sa už, že by ste pre zlý pocit z človeka odmietli projekt?

Občas sa to stane. Mám teraz obdobie, keď je tých projektov a ponúk viac, než som schopný fyzicky a psychicky utiahnuť. Potom skôr volíte veci, ktoré sú vám bližšie. Spolupráca s niekým novým ide, prirodzene, bokom.

Vy sa evidentne nemôžete teraz sťažovať na nedostatok ponúk.

Vďakabohu, je to predsa dar. Alebo šťastie. Alebo najkonkrétnejšie, konštelácia toho, že sa človek ocitne v správny čas na správnom mieste a navyše do toho zasiahne svojimi schopnosťami, ktoré sú adekvátne. Veď s Martinom Šulíkom to bolo presne tak, že sme sa stretli na jednej vlne. Ja som študoval v Prahe, on v Bratislave a stretli sme sa paradoxne v Českých Budějoviciach na vojenskom prijímači. A od začiatku sme začali spolu robiť. V tomto fachu je zvykom, že sa človek najviac naučí na asistentskej pozícii. No našťastie, alebo na nešťastie, my sme sa, keďže sme začali robiť skôr, než je možno zvykom, učili na vlastných chybách.

Neskĺzavate vy dvaja ešte do stereotypu alebo ponorkovej choroby?

Akási ‚ponorka' existuje, samozrejme. Na jednej strane sa to preklenie srandičkami, na druhej strane pri spolupráci stále existuje snaha povedať k téme niečo nové. Ku každému projektu sa snažím pristupovať tak, akoby to mal byť môj najlepší a nie "tretí šuflík vpravo". Nemusíme strácať čas zbližovacími a aklimatizačnými manévrami, ale vďaka zavedeným automatizmom môžeme pristúpiť ihneď ku konštruktívnej práci.

Točili ste hrané aj dokumentárne filmy. K čomu máte väčší vzťah?

Hraný film mi musí byť bližší, lebo z tejto oblasti prichádza najviac ponúk (smiech). Takisto je bližší môjmu životnému spôsobu vyjadrovania sa. Hraný film má schopnosť bližšie pokryť výpoveď v danom okamihu. Zdá sa, že by to mohlo byť presne naopak. No keď v dokumente niečo mapujete a zrazu uvidíte okamih, ktorý je presným vyjadrením témy, môžete ho nenávratne stratiť, kým zapnete ON na kamere. Zatiaľ čo pri umelom, inscenovanom spracovávaní reality máte šancu si to zopakovať. No v poslednom čase cítim potrebu vrátiť sa k dokumentu. Myslím si, že moje pravé dokumentárne obdobie ešte len príde. Bolo by to pre mňa výzvou, pretože ak sa téma správne uchopí a zvolí sa správna forma, má takýto projekt šancu.

Väčšina dokumentov z vašej filmografie sú krátke kúsky ešte z bratislavského Štúdia krátkych filmov. Aké boli začiatky?

Jeden z prvých, s ktorými som spolupracoval, bol Láďa Kvasnička, úplný šialenec (smiech). Robili sme dokument o drevorubačoch a natáčali sme ho v Čiernom Balogu. Pamätám sa, že sme skoro neprežili slovenskú pohostinnosť. Borovička v kombinácii s čerstvým vzduchom nás skoro zabila. V krčme sme boli v pohode, no hneď ako sme vyšli von, zažili sme smrteľný šok. Alebo Héliovci, ktorých sme točili vo Viedni a dostali desať mariek diéty.

Máte vysnívanú realitu, ktorú by ste chceli preniesť na plátno?

Som vášnivý rybár, takže asi niečo z oblasti rybolovu. Je to môj životný štýl. Tak ako chodí niekto do kostola, ja chodím na ryby.

Čo vás priťahuje na životnom štýle rybára?

Je to akoby ste sa dostali do stredu prírodno-vesmírnych zákonitostí. Keď sa postavíte do stredu tečúcej vody, tak sa z človeka - rybára vynára pradávny lovec. Ste v centre princípov prírody, ktorá je v samom jadre sebapožieračná. Jedno požiera druhé, aby mohlo splodiť nový život. Je to večný kolobeh vzniku, zániku a zasa vzniku. Je to trošku o niečom inom, ako keď niekto príde do supermarketu a síce krásu prírody romanticky obdivuje, no nerozumie tomu, že krása je tiež len obal požieračného cyklu. Tým, že má všetko zabalené v mikroténových vrecúškach, je úplne odtrhnutý od prírody. Neuvedomuje si, že niekto to mäso musí uloviť a spracovať. No občas aj mäso dostane šancu.

Vy dávate rybám šancu?

Samozrejme sa stane, že ju pustím. No keď vidím, že by na pekáči vyzerala dobre... (smiech)

Znie to, akoby ste mali profesionálnu deformáciu. Ako je to s vami pri filme? Preferujete skôr obraz pre obraz alebo sa snažíte nechať vystúpiť ostatné prvky?

Snažím sa v prvom rade prispôsobiť filmu. Nepodľahnúť akémusi obrazovému exhibicionizmu, ktorý zo mňa vychádza v rámci životného a pracovného štýlu. Je dobré poznať rôzne kameramanské prístupy a školy, no okrem toho je potrebné nájsť svoj vlastný spôsob a naučiť sa meniť ho podľa potreby. Moja najväčšia túžba je byť od filmu k filmu nerozpoznateľný. Nie je dobré, aby niekto vedel na prvý pohľad povedať, že toto a toto je značka Martin Štrba.

Ako teda vyzerá z vášho pohľadu práca kameramana?

Je to robota ako každá druhá. Môžete ju robiť dobre alebo zle. Musíte mať technické znalosti, ktoré nadobudnete v škole a ktoré by sa mali stať niečím automatickým. No dôležitejšia je komunikačná línia - komunikujete svoje predstavy s režisérom, v druhom priblížení s kostýmovou výtvarníčkou a architektom. Je to ako stromček, ktorý sa rozvetvuje, no najsilnejšia vetva je tá, ktorá vás spája s režisérom. Zjednodušené vysvetlenie je, že kameraman je človek s mozgom strojníka a so srdcom výtvarníka.

Aký je teda podiel technického a výtvarného na konečnom výsledku?

Líši sa to od filmu k filmu. No väčšinou je to tak, že výtvarné by malo prevažovať. Pretože na to technické máte v zásade dostatok spolupracovníkov počnúc asistentom kamery a končiac laboratóriami. Tí to za vás akoby odrobia. Samozrejme, že by ste mali vedieť, ako kamera funguje (smiech), no podstatnejšie je vedieť to, čo sa týka latentného obrazu a svetelného toku, čo vám pretečie objektívom a uloží sa na svetlocitlivú vrstvu filmu. Musíte to vedieť urobiť tak, aby ste sa priblížili k svojej predstave.

Čo vás na tejto robote baví najviac?

Že som medzi ľuďmi. Lebo ja som vo vnútri dosť samotár. Ale tým, že ma táto robota núti byť medzi ľuďmi, dosahujem akýsi optimálny stav. Je to svojím spôsobom dvojaký život, no keby som ostal pri fotke, asi by som ani z domu nevyliezol.

Prečo ste vlastne pri fotke nezostali?

To je dosť kuriózna historka. Už od detstva sa u mňa prejavoval atopický ekzém. Takže som pri všetkých výparoch a chemikáliách, ktoré som pri štúdiu fotky na strednej škole vstrebával, neuveriteľne trpel. A potom som sa dopočul, že pri filme to robia v laboratóriách iní ľudia (smiech). To sa stalo nakoniec hlavným dôvodom, prečo som sa dal k filmu. Žiaden vznešený dôvod, len ekzém. (smiech)

Kto vám povedal, že vám to "vidí" cez objektív?

Povedal by som, že som to zdedil. Po otcovi som zdedil vzťah k výtvarnu a mama je zasa z oblasti, ktorá sa zaoberá zviditeľnením toho, čo je na filme či páske. Ona je totiž chemička.

Tvrdí sa o vás, že vašou pracovnou filozofiou je dokonalá príprava. Nerád improvizujete?

U mňa sa to tak melie. Po mame som zdedil puntičkárstvo, ale po otcovi som zasa veľký bordelár, čiže improvizátor. Preto je pre mňa ideálnym spôsobom najprv mať všetko dobre pripravené a na základe toho improvizovať. Takto som si istý, že ma má čo podržať, aj keby improvizácia zlyhala. Koniec koncov, nikdy to nie je tak, ako si naplánujeme. Pretože akokoľvek dokonale si môžem preštudovať interiéry a exteriéry, keď sa na miesto dostavia herci, vzniká úplne nový živý organizmus, ktorý treba koordinovať a ktorému sa treba prispôsobovať.

Chodievate do kina? Viete sa na cudzí film pozrieť ako divák, alebo sa pozeráte okom kameramana?

Napodiv, viem. Málokedy sa do kina dostanem, no keď už, tak sa viem odosobniť a nestihnem vnímať ako a kam sa pohybuje kamera. No podmienkou je dobrý film a príbeh, ktorý ma do seba vtiahne. A keď si ho odžijem a film ma zaujme aj realizačne, požičiam si ho a pozriem ešte raz. Naposledy to bol napríklad Babel, predtým Amores Perros alebo 21 gramov. No pozriem si aj Tarantina.

Točíte aj vo voľnom čase, aby ste mali nejaké digitálne spomienky?

Moja manželka, inak kostýmová výtvarníčka, má na toto takú ‚prúpovidku', že obuvníkove deti chodia bosé a kováčova kobyla nepodkutá. A toto je presne ten štýl. Keď nemusím, tak kameru do ruky nezoberiem. Samozrejme, že máme doma nejaké digitálne spomienky, no to je už zásluha ostatných členov rodiny.

Teda deti už vykazujú vzťah k práci rodičov?

Prirodzene, že áno, ako každé dieťa. Dcéra mala obdobie, že chcela byť kameramanka, teraz ju to už prešlo a syn fotí. Momentálne má však stav, že bubnuje na všetko, čo vidí a čo duní.

To znelo, akoby ste nechceli, aby deti spojili svoj život s filmom po vašom vzore...

Mal som obdobie, že som im chcel tajiť, čo robíme. Pretože to v niektorých momentoch bolo náročné. Ale môj kamarát psychológ mi povedal, že to treba nechať voľné. Že im profesiu, ktorú má rodič rád, netreba ani podsúvať a nútiť ich ísť podobým smerom, ale ani im ju netreba zakazovať a tajiť. Pretože pre nich je to to najprirodzenejšie, čo môžu odkukať.

S herečkou Annou Polívkovou pri filme Hezké chvilky bez záruky...

... ktorý režírovala Věra Chytilová.

S režisérkou Michaelou Pavlátovou rozohrali Neverné hry.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL, ceskatelevize.cz, negativ.cz

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  3. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  4. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  5. Nový Jaguar XF Sportbrake
  6. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov
  7. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  8. Výhodné a lacné neznamená to isté, ani pri PZP
  9. Keď ide o zdravie a majetok, rozhodujú sekundy
  10. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program
  1. Moskva alebo Petrohrad?
  2. Aké auto si vybrať - nové, zánovné alebo jazdené?
  3. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni
  4. Nový článokHB Reavis predstavuje projekt Stanica Nivy na veľtrhu
  5. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte
  7. Nový Jaguar XF Sportbrake
  8. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva
  9. Jeden nákup a všetko vybavené, alebo one stop shopping
  10. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich
  1. Ako pracujú poisťováci? Dostali sme sa medzi nich 17 477
  2. Špeciálna príloha: Pre budúcich vysokoškolákov 6 886
  3. Moskva alebo Petrohrad? 6 141
  4. Tradičné bratislavské dvory sú späť. V Jarabinkách sú až dva 3 282
  5. Diabetici môžu získať 25-tisíc eur cez nový grantový program 2 400
  6. Nepríjemná bolesť. Tu sú 3 rady, ako sa jej zbavíte 1 895
  7. 5 zaujímavostí, ktoré ste o koži možno nevedeli 1 853
  8. S odletmi z Košíc leto nekončí. A tie ceny! 1 807
  9. Chcela vyliečiť syna, vyvinula prírodnú kozmetiku Ťuli a Ťuli 1 726
  10. Jubilejná desiata KOCKA privíta zákazníkov v Starej Ľubovni 1 444

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Lesník: Tetrov z lesov nemizne preto, že tam ťažíme

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.

DOMOV

Ochranár, pred ktorým cúvli lesníci aj štát

Za dlhodobý prínos získal Bielu vranu Erik Baláž.

Neprehliadnite tiež

Šéf Fondu na podporu umenia: Odborníkov je málo, bojujeme s konfliktom záujmov

Prioritami pre fond na nasledujúci rok sú národné výročia. Stanovilo to ministerstvo.

ROZHOVOR

Viliam Klimáček: Musel som prekonať Dubčekovu auru dobráka

Bol mužom minulosti. Film o ňom sa pýta, prečo ho všetci milovali.

Na hymnu Nežnej revolúcie chce Ivo Hoffman zabudnúť. Napísal jej opačnú verziu

Už desať rokov nehral na gitare, spoločnosť ho sklamala.

Chceli hymnickú pieseň, v ktorej bude slovo Rosa

Pustite si najväčšie hity pesničkára Wabiho Daněka.