Bláznivý gádžo na úteku pred civilizáciou

Poslucháči etno a world music si už iste dávno zadovážili rovnomenný album s pesničkami ako Nora Luca, Disparaitra či Mama Me. Teraz môžeme vidieť snímku, z ktorej hudba po­predných rumunských cigán­skych kapiel pochádza.

Zároveň, akoby zámerne, prá­ve na jar tohto roku sa do našich kín dostal nový Gatlifov film Transylvania, v ktorom Asia Argento hrá mladú Západoeurópanku, rozhodnutú žiť túlavým rómskym životom v Rumunsku. Transylvania je duchovné dvojča filmu Gadžo dilo, jeho pandant, variácia – nie však plagiát či remake.

Tony Gatlif, vlastným menom Michel Dahmani Gatlif (1948, Alžír), má berberských, rómskych a andalúzskych predkov. Od štrnástich rokov žije vo Francúzsku, nuž nečudo, že za dôležité považuje predovšetkým hľadanie morálnych, duchovných a kultúrnych istôt, dedičstva, tradícií, koreňov, bez ktorých uschne každý strom. A jeho snímky (Vengi, Swing, Exils) akoby čoraz viac boli práve o tom usychaní.

V Bláznivom gadžovi, ako by asi znel slovenský preklad, Romain Duris (predstaviteľ Zana z Gatlifovho filmu Exils) hrá mladého Francúza Stefana, hľadajúceho na vidieku v okolí Bukurešti starú rómsku speváčku Noru Lucu. V Transylvanii je Asia Argento mladou Zingarou, hľadajúcou v rumunských horách rómskeho muzikanta – svojho milenca. Stefan to robí čiastočne z piety k zosnulému otcovi, ktorý bol do spevu Nory Luky zaľúbený. No – presne ako Zingarina – aj sám kvôli sebe, hľadajúc záchytný bod, zmysel života. Ale­bo len usilujúci sa prehlušiť pocit, že nič také nejestvuje.

Ak pred desiatimi rokmi ho Stefan našiel u Rómov, zanovito žijúcich podľa starých zásad slobodne, Zingarina v súčasnom Rumunsku nachádza iba rozklad a zmar. Obrazy starého sveta. Koniec starých časov. Chudobných vidiečanov, za pár korún rozpredávajúcich dedičstvo predkov i vlastné životné hodnoty. Nie, toto rozhodne nie je rozjasaný Kusturica!

Až by sa žiadalo povedať, že – hoci kritika Gádžo dilo označuje za súčasť Gatlifovej rómskej trilógie, spolu s filmami Princovia (1982) a Latcho drom (1993) – tento film jednoducho treba vidieť spolu s Transylvaniou, lebo až s ňou utvára celok. No každý, kto podľahne čaru Gatlifových filmov – pôsobivej zmesi realizmu hraničiaceho s dokumentarizmom (autentické prostredie, ne­herci v dôležitých úlohách), baladickosti zakliatej v obraze a často i v takmer rozprávkovom, jednoduchom a čistom príbehu a krásnej, neskalenej, surovo čistej folklórnej hudby – si beztak určite vyhľadá aj ďalšie jeho diela.

Autor: Miloš Šcepka FOTO – ASFK