Máte radi ružové kríky? Známe slovenské tváre? Alebo portrétnu fotografiu? Ak ste aspoň na jednu otázku odpovedali kladne, návšteva Botanickej záhrady v Bratislave by vás mohla inšpirovať. Ak ste odpovedali „áno“ na všetky tri otázky, prechádzku v Botanickej záhrade nemá zmysel odkladať.
Kráľovské záhrady v Bruseli sa vždy na konci apríla na desať dní sprístupnia verejnosti. Nahrnú sa tam zvedavci, ktorí s návštevníkmi bratislavskej Flóry nemajú až toľko spoločného.
Neprídu do skleníkov nakúpiť sadeničky, ale kochať sa v omamných vôňach a farbách. Hoci nie sme v Bruseli a od jari je tiež dobre ďaleko, Botanickú záhradu v Bratislave sa túto jeseň oplatí navštíviť.
Toto netradičné miesto si vybrala za svoju momentálnu galériu slovenská fotografka Ivana Lipovská.
Prírodné snímky s extravagantnou náladou
V tráve leží informačná tabuľa. Smrekovec, latinský názov Larix. A na tom smrekovci je pripevnená rozmerná fotografia herečky Moniky Hilmerovej. Lipa striebristá, leží ceduľka pri ďalšom strome. A na tej lipe visí fotografia Moniky Balážovej. Snímka je nádherná - jemná a nápaditá. Žena stojí vo vysokej tráve, aj na snímke ju sprevádzajú stromy, na tele pofukuje biela sukňa a namiesto blúzky sú prsia previazané narcismi.
Práve takéto prírodné snímky s extravagantne vznešenou náladou sa hodia na toto miesto. A práve toto vznešené, vôňami posypané miesto je tou správnou lokalitou pre tieto fotografie. Synergický efekt výstavy Tváre v tráve je zaručený.
Takto by sa dalo pokračovať. Herci, športovci, umelci, speváci a mnoho iných. Postupne sa v jesennom svetle vynoria. Aby sme boli presní/é, mužských portrétov nájdeme len päť, ide najmä o ženy, ktorých tváre vystupujú spoza stromov ako chiméry.
Nemôže to byť asi inak - Ivana Lipovská fotografuje do ženských farebných časopisov, jej snímky si určite pamätajú aj čitateľky magazínu SMEženy.
Jednoduchá poučka dobrej portrétnej fotografie hovorí: vyberte si fotogenický objekt (u žien čítaj krásna, u mužov zaujímavý) a minimálne päťdesiat percent úspechu máte za sebou. Ivana Lipovská má medzi slovenskými portrétnymi fotografmi už taký status, že by jej stačilo držať sa tej poučky. Tento status má aj vďaka tomu, že sa jej nedrží.
Portrétnej fotografii sa venuje už 17 rokov, no stále skúša, hľadá, aby vydolovala, čo sa za tými tvárami skrýva. Jej snímky pôsobia jemne, no nechýba im sila výpovede. Útočia na oko, ale ešte viac na fantáziu. Petra Polnišová ťahá k ústam ružové špagety, z Mariána Labudu ostáva len mokrá hlava vystrčená z vody, z Niny Weisslechnerovej zasa pre zmenu len krikľavo červený lak na nechtoch v červených lodičkách, lýtka a Slavín v pozadí.
Kto je kto?
Sem-tam, naozaj len výnimočne sa nájde snímka (napríklad u Adriany Kučerovej), ktorá v spoločnosti záberov-príbehov vyznieva obyčajnejšie, no zádrh tejto výstavy je inde.
Farebné fotografie síce sprevádza popiska, ale na nej nájdeme len meno, rok a miesto fotenia. Informácia o povolaní - alebo keď chceme poslaní - zobrazovanej osoby chýba. Podobne ako v tomto texte.
Pri Zuzane Kronerovej či Jurajovi Kukurovi by sa nám mohla zdať absurdná a hlúpa, ale v tráve sú aj iné tváre. A tiež sa oplatí myslieť aj na rôzny vek, záujmy či, nebodaj, národnosť návštevníkov.
Inak okrem vynikajúcej výstavy a zdravej prechádzky môže návštevník absolvovať v Botanickej záhrade aj hru Kto je kto. Mimochodom, kto je Monika Balážová?
