Mystérium prírody bolo odjakživa príťažlivým lákadlom pre slovenských umelcov. Už Martin Benka, Janko Alexy alebo Miloš Bazovský našli v nej symbolické útočisko pre pastierov, pltníkov, sedliakov a drevorubačov, pre všetkých tých skromných hrdinov ich mýtotvorných obrazov. Bola pre nich panenskou protiváhou mesta, obrazu sveta skazeného a nečistého.
A tak, keď sa v šesťdesiatych rokoch výtvarným umením prehnal land art, slovenskí umelci rozvíjajúci jeho domácu verziu sa akoby nevedomky vrátili na cestu „otcov zakladateľov“. Len už trochu inak, s inými plánmi, sloganmi a zámermi.
Kto to mal ťažšie?
Práve v čase, keď vo svete vrcholila kríza muzeálneho a galerijného vystavovania a umelci a teoretici pochybovali o zmysle a moci týchto inštitúcií, prebiehal na Slovensku úplne iný zápas. Začiatkom sedemdesiatych rokov nastúpila normalizácia, ktorá zastavila všetko to, čo sa vymykalo jej normatívnemu chápaniu. Aj umelci stáli pred rozhodnutím, do akej miery sa budú podieľať na budovaní toho, čomu sa už naozaj nedalo veriť.
Nedá sa povedať, kto to mal vtedy ťažšie: či generácia, ktorá už mala niečo za sebou, alebo tá, ktorá práve opúšťala školy. Samozrejme, s mladosťou sa vždy spájala hrdosť a buričská revolta, takže všetky tie výstavy k výročiu februárov, revolúcií a na slávu pracujúceho ľudu sa nemohli stať miestom ich umeleckých túžob. Navyše, strážcovia umenia rozvíjajúceho sa socializmu stanovili jeho kánony tak, že všetky aktuálne umelecké tendencie ako konceptualizmus, land art či minimal art boli pre istotu vyobcované z jeho skostnateného systému.
Postupné vytrácanie sa kolektívneho života z umeleckej scény sa však naopak prejavilo ešte v pevnejších priateľských väzbách jednotlivých umeleckých komunít. A ak sa nedalo v galériách vystavovať a bez kontroly posedieť v kaviarňach a krčmách, tak to bola práve príroda, les a lúka, ktoré sa mohli aspoň načas stať ich prijateľnou náhradou.
Protest, elita a ignorovanie kultúrnej politiky
Kurátorka výstavy Daniela Čarná do galerijného priestoru Mirbachovho paláca nepreniesla len to, čo sa konalo pred desiatkami rokov pod holým nebom, ale pokúsila sa jednotlivé menšie vstupy a väčšie akcie teoreticky pomenovať a roztriediť. Je pravda, že po roku 1989 bolo umenie odohrávajúce sa v prírode zväčša bez problémov zaraďované do veľkých bilančných výstav.
Či to už bolo v Umení 20. storočia, V Umení akcie, alebo vo Vizuálnom umení 1975 - 1985 (všetky sa konali v Slovenskej národnej galérii) – práve tento typ výtvarného umenia sa zhodnocoval predovšetkým ako progresívna tendencia v opozícii k regresívnym, ktoré pestovala normalizácia. Navyše niesli morálny apel protestu, príťažlivosť elitnej skupiny a nespolupodieľali sa na kultúrnej politike, čo bola bezprecedentná vstupenka do „nových“ dejín, najmä ak nebolo treba riešiť mieru ich závislosti od štruktúr časov minulých.
Veľa ťažkých úloh
Táto výstava sa však nesnaží budovať už toľkokrát oprašovaný mýtus neohrozených bojovníkov takmer protikomunistické odboja. Jej snahou je odhaliť zdroje, podstatu a umelecké dôsledky „prírodných aktivít“ umelcov a ich priateľov, ktorí vo väčšej či menšej miere podľahli ich vábeniu.
Kurátorka pri tvorbe výstavy bola určite postavená pred množstvo ťažkých úloh. Pravdepodobne tou neprekonateľnou bola nemožnosť preniesť atmosféru toho, čo sa naozaj v tejktorej akcii dialo. Aj keď existuje fotodokumentácia, ktorá dokonca z prevažnej časti vznikala ako dokument a tiež ako paralelné umelecké dielo, jej zväčšením sa akoby vytratila krehká intímnosť či povestný duch doby.
Na druhej strane splnila svoj cieľ, lebo je dôkazom, že existovala paralelná kultúra, alebo lepšie povedané, výtvarné umenie, ktoré nepotrebovalo, priestor, komisie a kurátora. Stačilo vyjsť za mesto.
Autor: Beáta Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
