Keď ako deväťnásťročná prišla zo Súľova do Bratislavy, nechápala, prečo jej ľudia neodzdravia. Na gitare už vedela zahrať viac ako len pesničku Jožin z bažin a keď vyhrala autorskú súťaž mladých talentov, otvoril sa jej celkom nový svet. Ten svoj si však stále zamyká veľkým kľúčom. Tento týždeň jej vyšiel tretí album Tabletky odvahy, ktorý je zatiaľ najosobnejší.
Speváčka ZUZANA SMATANOVÁ má však aj iné lásky, nielen hudbu.
Pochádzate od Súľova, kde je krásna príroda. Máte k nej nejaký mimoriadny vzťah alebo sa z vás stal mestský človek?
To nie je možné, aby to zo mňa odišlo. Keď tam človek vyrastá a dennodenne sa túla po lesoch s kamarátmi, príroda v ňom ostane navždy. Ja mám pocit, že ľudia, ktorí žijú na dedine, sú iní v dobrom zmysle slova. Tam to vonia pokorou, nie sú tam rozdrapení hulváti. Keď som bola čerstvo v Bratislave, stávalo sa mi, že som niekoho spontánne pozdravila, napríklad pána, ktorý odhŕňal sneh, a on nechápal, čo to robím. Na dedine sa zdravia na ulici aj neznámi ľudia.
Keď máte čas, chodíte "domov"?
Áno. Pre mňa je to dôležitý reset hlavy. Zájsť so psom do lesa, to je na nezaplatenie.
Máte s rodinou úzky kontakt?
Určite, je to pre mňa veľmi dôležité. Veľkou oporou je pre mňa aj môj brat.
Sláva k vám prišla vo veľmi mladom veku, zatočila sa vám z nej hlava a urobilo to s vami niečo negatívne?
Myslím, že zamávať so mnou nemalo čo. Rodičia ma vychovávali k pokore a skromnosti a nikdy som nemala pocit, že je v poriadku nekontrolovane lietať. S každým úspechom som si hovorila, že nič nie je staršie ako včerajšia sláva. Všetky veci, či už pozitívne, alebo negatívne, som brala s nadhľadom.
Takže som sa nedostala do štádia, že by mi napršalo do nosa.
Rozmýšľali ste, čo robiť, keď sláva pominie?
Mne sa nad tým ešte nechce rozmýšľať, ale s vekom to určite príde.
Ako ste sa dostali k hudbe?
Prirodzene, môj otec doma hrával na gitare, tak som to chcela skúsiť aj ja. Prvá pesnička, ktorú som vedela zahrať, bol Jožin z bažin od Ivana Mládka. Brat mi potom ukázal, ako hrať pesničky od Nirvany. Dlho som počúvala aj Whitney Houston. Potom som začala skladať, asi v šestnástich, a dopracovala som sa k pesničkárkam ako Alanis Morisette či Tori Amos. Chodila som s kamarátkami do reštaurácie, kde vystupoval jeden barový spevák. Sledovala som ho a hovorila som si, že by som si raz tiež chcela takto zahrať. Raz som sa mu priznala s touto túžbu a on, aby som teda niečo zahrala. Hneď do mňa vošla horúčava, hovorila som si, to nie, ale nakoniec som pozbierala odvahu a zahrala som. Sedelo tam asi šesťdesiat ľudí. Mala som trému a zároveň eufóriu. Nakoniec zatlieskali a potom sa to viackrát zopakovalo.
A potom?
Dostala som sa do miestnej skupiny, ktorá hrala rockové veci, aj Nirvanu. Bola som si ich pozrieť a oni strašne mastili do gitár a bol to taký rambajz, že sa to nedalo vydržať. Zobrali ma, trochu som to zjemnila, ale odišla som, lebo som začala chodiť po súťažiach sama s gitarou. Jedna z nich bola Coca-Cola Pop Star, ktorú som vyhrala.
No tam ste mali kapelu, či nie?
Mala to byť jednorazová zostava, ktorú zorganizoval basgitarista Paľo Smolka. Inak je zaujímavé, ako sa na tej súťaži stretli všetci členovia mojej súčasnej kapely. Paľo hral so mnou, Maroš Kachút bol v porote, bubeník hral s konkurenciou a gitarista sa prišiel pozrieť ako divák. Vtedy som ich ešte veľmi nepoznala.
Prax ukazuje, že výhra v súťažiach nemusí byť ešte vstupenkou na schody do neba. Vám sa podarilo stať sa slávnou. Čo bolo za tým?
Asi mi nahrala doba a náhoda. Speváčka s gitarou vtedy na scéne nebola, do módy sa dostávali pesničkárky. Začiatky neboli úplne jednoduché. Zrazu ma hodili do vody a musela som začať riešiť veci, ktoré ľudia v mojom veku riešiť asi nezvyknú.
Úspech prišiel hneď?
Určite nie. Normálny princíp je, že kapela sa vyhráva na koncertoch a potom vydá album. Ja som to musela urobiť opačne. Nahrala som album a potom som si ho musela obhájiť a vydlaždiť si cestičku. Hrali sme naživo, všade, na koncerty chodilo stále viac ľudí, v rádiu začali hrať prvý hit Tam, kde sa neumiera, ktorý som, mimochodom, zložila v šestnástich rokoch.
Basgitarista a producent Martin Gašpar povedal, že hudobník musí denne sám sebe aj okoliu dokazovať, že tým muzikantom v skutočnosti je. Ako si to dokazujete vy?
Ak nerátame koncerty a nahrávania, denne hrám na gitare, teraz som si zasa obľúbila priečnu flautu, nahrala som s ňou aj jednu skladbu na nový album. Veľmi ma to baví.
Česi vás v Reflexe nazvali "slovenská Alanis Morisette" a niektorí vám vyčítali aj prílišné ovplyvnenie touto speváčkou. A na druhej strane vás prirovnávali k tínedžerskej hviezde Avril Lavigne, čo je dosť paradox, lebo medzi týmito speváčkami je priepastný rozdiel.
Tomu prirovnaniu k Avril veľmi nerozumiem, lebo som ju nikdy nepočúvala a navyše som aj vyzerala inak. Možno ma k nej prirovnávali preto, lebo som hrala na elektrickej gitare tak ako ona.
Pri speváčkach typu Avril Lavigne cítiť veľmi silnú marketingovú manipuláciu. V pope vždy musí byť táto stránka trochu prítomná. Ako sa pozeráte na marketingové kalkulovanie?
Ja sa ten kalkul snažím čo najviac zminimalizovať. Ani na imidž si nejako špeciálne nepotrpím. Nech sa "stajlujú" tí, čo sa chcú zapáčiť tínedžerskému publiku. Nekalkulujem ani v hudbe samotnej. Nerobím čistý stredný prúd, mám v hudbe aj alternatívne prvky.
Dávať do hudby nekomerčné, alternatívne prímesi je momentálne trendové.
To je možné, ale ja vôbec takto neuvažujem, lebo sa snažím o úprimnosť, aj na novom albume sú veľmi osobné pesničky.
Toto vám verím, lebo vy veľmi dôkladne ignorujete bulvár a nedávate mu žiadnu potravu.
V súvislosti s novým albumom teraz dávam viac rozhovorov a všetci novinári z bulvárnych médií sa pýtali, či mám priateľa.
A máte?
Pomoc! Zrada! (smiech)
Na vašom novom albume cítiť hudobný posun, napríklad smerom k rocku, ale v niektorých veciach je rukopis familiárne známy až tak, že som vedel, čo príde. Ako sa chcete vyhnúť riziku stereotypu?
Takýto stereotyp mám do istej miery rada. Niektorí ľudia totiž odo mňa čakajú práve tie familiárne známe veci.
Takže nový album je v štýle mierneho pokroku v medziach zákona?
Asi áno (smiech). V niečom som chcela ostať svoja, v niečom ísť ďalej.
Veľmi slušne kreslíte, v tomto smere nemáte žiadne ambície?
Môj otec je maliar a môj talent je len veľmi slabým odvarom toho jeho. Ku kresleniu ma viedol on, už ako prváčka som chodila do ľudovej školy umenia. Potom som si uvedomila, že otec je lepší učiteľ, aj keď bol prísny a za máločo ma pochválil. Učil ma poctivosti, sebareflexii. Aj som maturovala z výtvarnej výchovy - z portrétu. Kreslenie považujem za jeden z najväčších relaxov a v poslednom čase som sa k nemu trošku vrátila, lebo som začala zasa kresliť komiksy.
Vymýšľate si aj scenár?
Jasné, nápad pochádza ešte zo strednej školy, vymyslela som si postavičku psa, ktorý sa pozerá na svet ľudskými očami a má ľudské emócie.
Budete komiks aj niekde uverejňovať?
Nie, to si robím len pre seba. Je to taký lapač prachu.
Dajte si ho aspoň na internetovú stránku.
Možno časom.
Pôsobíte zraniteľným, krehkým dojmom, ale na koncerte to viete poriadne rozpáliť. Každý muzikant pozná stavy prázdnoty po výkone. Ako to riešite vy?
Je to rôzne. Niekedy mám po koncerte toľko energie, že by som ešte dokázala zahrať si futbal, a inokedy som úplne zničená. Môj spôsob dobíjania bateriek je úplne klasický - oddychujem, prečítam si knihu, šoférujem a pritom počúvam hudbu. Alebo zájdem domov a idem do lesa.
Každému spevákovi sa môže stať, že sa mu nevydarí koncert podľa jeho očakávaní. Ako sa vyrovnávate s indispozíciami?
Niekedy za to môže technika, zle sa počujem na pódiu, a to sa potom nedá poriadne spievať. Ja to beriem ako realitu a snažím sa s tým vyrovnať tak, že nabudúce si dám veľký pozor a dohliadnem na to, aby bolo všetko v poriadku. A nemôžem povedať, že by som sa tým nejako veľmi trápila.
S vaším menom sa spája malá aféra - celé verše niektorých vašich pesničiek pochádzali od nebohého básnika a textára Jozefa Urbana. Vy hovoríte, že ste sa k tomu už dostatočne vyjadrili, ale mohli by ste sa aj pre nás?
Médiá to vykreslili akože som zlodejka, čo, samozrejme, vôbec nie je pravda. Ešte predtým, ako sme tie pesničky vydali, som si pýtala dovolenie od Urbanovej manželky a ona s tým bez problémov súhlasila, takže žiadne vykrádanie sa nekonalo.
Ale predsa len, ak niekto cituje konkrétnu skladbu alebo použije sampel nejakej cudzej piesne, obyčajne to uvedie.
Bolo to v rámci osobnej dohody s jeho manželkou a ja som sa jej za to aj verejne poďakovala.
Sú ľudia, ktorým sa impulzy skladajú v hlave a potom pesničku zložia hneď a rýchlo. Tí druhí ju musia vysedieť, sústredene dať dokopy riadky textu, melódie a harmónie. K akému typu patríte vy?
K tomu druhému, neskladám ľahko, aj keď sa niekedy stane, že to ide rýchlo, napríklad pesničku Personal z prvého albumu som zložila za 20 minút, vôbec som nechápala, ako to zo mňa vyliezlo. No inak potrebujem, aby pesnička dozrela, vyskúšať viaceré možnosti, ubezpečiť sa, že skladba rezonuje.
Aké vzťahy máte so svojimi muzikantmi? Je to niekoľko sprievodných hráčov alebo tvoríte jednu kapelu?
Jednoznačne to druhé, cítime veľkú spolupatričnosť. Sú to ľudia, ktorým môžem zavolať aj o polnoci a som si istá, že mi pomôžu.
Využívate to často?
Našťastie pre nich nie - zatiaľ volám maximálne do jedenástej. Sú to veľmi zlatí ľudia, nikdy sme sa nehádali, pomáhame si. Vždy bol medzi nami rešpekt a úcta. Nikdy nenastala ponorka. Nemáme problém odohrať veľké turné a vzápätí ísť spolu na dovolenku.
To možno prejde.
Fakt? Za štyri roky to zatiaľ neprešlo.
Na vašej stránke som čítal čosi o stolnom tenise, robíte tento šport?
Dokonca sa znovu chystám na turnaj! Hrávala som za strednú školu štyri roky a teraz nedávno som sa umiestnila na druhom mieste na priateľskom turnaji, ktorý organizuje jeden známy. Teším sa, baví ma to.
FOTO - Patrick Španko, SITA, ČTK
Vzťahy s chalanmi z kapely sú takmer rodinné.
Dueto Pár dní s Kulym sa stalo megahitom.
