Ale určite by sa našiel niekto, kto ho kedysi ovládal ešte lepšie
- Marcel Marceau. On ho totiž vymyslel.
Päťdesiat rokov vyskakoval na pódiá, hral, a pritom nepovedal ani slovo. Výnimkou bol len jeho výstup vo filme Silent Movie.
Režisér Mel Brooks mu pripravil jednu repliku: "Nie."
Marceau si uzmyslel byť mímom a šiel za tým v čase, keď táto disciplína, typická najmä pre talianske umenie, pozvoľna umierala. Štyridsiate roky boli v polovici, keď stretol slávneho míma Etienna Decrouxa. Tesne predtým čítal Dostojovského Zločin a trest, tak si podľa neho pripravil pantomimické vystúpenie vraha. Keď to Decroux videl, Marcelovi povedal: Ste rodený mím.
Nešťastná vojna
Nebol. Túžba po tichu nesúvisela s jeho povahou ani s umeleckými ambíciami. Marcelovi sa síce náramne páčil Charlie Chaplin, ale rovnaké nadšenie prežíval, aj keď maľoval alebo pracoval s obľúbeným emajlom. Bol celkom spokojný. Do bežného pubertálneho vývoja francúzskeho židovského mladíka sa však zaplietla vojna. Tá mala prsty v jeho mlčanlivosti.
Marceau nemal ani sedemnásť, keď sa musel zapojiť do odboja a sledoval, ako jeho otca odviekli do Osvienčimu. O pár mesiacov neskôr sa dozvedel, že už nežije. "Ľudia, ktorí sa vrátili z koncentračných táborov, nevedeli vyrozprávať to, čo museli prežiť. Ja sa volám Mangel, mám židovské korene. Možnože to spôsobilo, že som sa podvedome rozhodol pre ticho, neviem," povedal raz pre denník Le Monde.
Bip na nekonečnom turné
Celú kariéru mlčal prezlečený v tej istej postave - kde bol Marceau, tam bol Bip. A spolu s ním biela tvár, biele nohavice, pásikavé tričko a pokrčený kvet za klobúkom. Marceau si Bipa ukradol od Charlesa Dickensa a dodal mu absolútnu elastickosť. Presnosť v každom pohybe a najmä schopnosť premeniť abstraktné na konkrétne, neexistujúce na viditeľné. Keď si Marceau zobral do rúk neviditeľný pohár vína, diváci by odprisahali, že videli aj jeho farbu.
Rovnako detailne sa vedel pohrať s naháňaním motýľa ako so súdnym procesom. V jednej sekunde bol žalobca, v druhej sudcom i obžalovaným. Samozrejme, všetci vedeli, o čom práve tak horlivo hovorí vo svojej reči pod prísahou.
Marceau sa zabával, po jednom slávnom kúsku rýchlo napísal druhé. Za rok stihol dvesto vystúpení, aj keď už mal sedemdesiatpäť. Niekedy sa aj štyri roky nedostal do Paríža, pretože bol neustále na turné. V Japonsku, v Číne, v Amerike. "Američania sú ako deti," hovorieval, "nikdy nestrácajú zmysel pre nadšenie a údiv. Ukázal som im niečo, čo nikdy predtým nevideli."
Marceau bol skvelým hosťom i skvelou domácou turistickou atrakciou. Nikto nemusel vedieť po francúzsky, aby sa naň mohol ísť pozrieť.
U nás v Československu
V Československu ho videli tiež, veľa a radi. "Prišiel som tam po Pražskej jari. Predviedol som im Klietku, predstavenie podľa myšlienky Alexandra Jodorowského. Hral som muža, čo sa vyslobodí z malej klietky, aby sa vzápätí ocitol v klietke väčšej. Publikum šalelo," spomínal.
Popritom zvykol zanechať i čosi viac ako dobrý dojem z predstavenia. Pod jeho vplyvom sa zakladali školy pantomímy v Maďarsku, Poľsku i Československu. A keďže Marceau vôbec nebol samotár ani sóĺista, založil aj vlastnú skupinu i školu v Paríži. Tú školu mimodrámy mu v roku 1979 umožnil založiť Jacques Chirac, keď bol v hlavnom meste starostom.
Za Marcelom chodili žiaci z celého sveta, raz sa prišiel pozrieť aj prezident Francois Mitterrand a jeho minister Jack Lang. "Robil som pantomimické predstavnie Bip si spomína - Mitterranda to veľmi zasiahlo. Počas prvej vojny v Perzskom zálive začiatkom deväťdesiatych rokov zasiahla súkromné, nedotované divadlá veľká kríza. Hľadiská boli prázdne, všetci sedeli pred televíziou a pozerali správy, lebo sa báli, že bude tretia svetová vojna. Vtedy som Mitterranda poprosil o audienciu a získal som od neho finančnú podporu."
Prvé zbohom
K bezslovnému umeniu už však akosi patrí osud smutného míma. Marceau jednu svoju umeleckú skupinu rozpustil už v šesťdesiatych rokoch, lebo tým, že ju sám financoval, sa dostal na mizinu. V posledných rokoch zase sledoval, ako sa pantomíma vytráca z televízie. Vo Francúzsku sú už niekoľko rokov oveľa populárnejšie one-man-show. Nasledovníka Marcela Marceau ešte nevidieť.
Jemu sa v roku 2000 lúčilo ťažko. Sériu posledných vystúpení nazvali Bipove zbohom. Taký názov sa mu úplne
nepáčil, pozmenil ho na Prvé zbohom Bipa. V roku 2002 sa ešte nechal nahovoriť Organizáciou Spojených národov a stal sa veľvyslancom dobrej vôle.
Etienne Decroux hovorieval, že umenie pantomímy vedie k večnej mladosti. Keď Marceau zomrel, mal 84 rokov.
* 22. 3. 1923
11. 9. 2007
n Pochádzal zo židovskej rodiny, v roku 1939 sa ako 16-ročný zapojil do protinemeckého odboja.
n V roku 1947 vznikla postava Bipa, moderného Pierota, umelcovo druhé ja.
n Vo filme Rogera Vadima Barbarella (1968), v hlavnej úlohe s Jane Fondovou, sa blysol úlohou bláznivého profesora Pinga.
n V roku 1995 pripravoval s Michaelom Jacksonom projekt pre HBO, koncert nikdy neodvysielali.
n V roku 2002 sa stal sa veľvyslancom dobrej vôle Organizácie Spojených národov.
n Ešte v roku 2005 absolvoval turné po Latinskej Amerike.
