Takmer osemdesiat rokov, ktoré prešlo od smrti Alojza Stróbla, je už dosť dlhý čas, aby sa mu dala šanca zaradiť sa aj do slovenských dejín umenia napriek jeho neotrasiteľnému miestu v tých „nie našich“, teda uhorsko-maďarských.
Je chybou, ak si niekto myslí, že ak zriadime bojové komisie na vrátenie umeleckých diel z cudzích do slovenských galérií, získame okrem krátkodobého politického kapitálu to, čo našej kultúre chýba najviac. Tak potrebné sebavedomie, vlastné iným európskym kultúram, vedomých si tradície a stabilného miesta v kontexte súčasnosti. Inak by sa asi Španieli nehlásili k Picassovi žijúcemu vo Francúzsku, Rusi k Chagallovi a Česi trebárs k Alfonzovi Muchovi.
Grand Prix z Paríža
V Kráľovej Lehote, hneď vedľa rodiska Alojza Stróbla (1856 – 1926) sa dá vidieť pieskovcová socha čítajúcej ženy v dobovom čepci usadenej na výraznom stolci. Jej mramorový variant je súčasťou stálej expozície Maďarskej národnej galérie. Púta nielen bravúrou sochárskej práce v secesnonaturalistickom štýle, ale aj príbehom, ktorý jej osud nadelil. Pôvodne mala slúžiť ako pomník na hrobe umelcovej matky, ale keď ju roku 1896 vystavil na Miléniovej výstave v Budapešti, vzbudila značnú pozornosť a Stróbl sa rozhodol inak. V roku 1900 sa s ňou zúčastnil na Svetovej výstave umenia v Paríži, kde mu udelili Veľkú cenu, tak ako Augustovi Rodinovi za sochu Mysliteľa.
So sfingami vo svete
Možno, keď sa z Kráľovej Lehoty vybral študovať najprv na Akadémiu umenia do Viedne, a podobne ani pri prvých budapeštianskych sochárskych zákazkách ešte netušil, že jeho dielo sa bude neskôr tešiť takej veľkej pozornosti a uznaniu. Netreba však zabúdať, že Budapešť na konci storočia, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, bola prudko sa rozvíjajúcim mestom, kde sa koncentrovala politická a ekonomická moc. Niet sa prečo čudovať, že mladí sochári prichádzali do prostredia, ktoré im bolo schopné ponúknuť priestor na prácu.
Jednou z prvých Stróblových verejných zákaziek bolo vyhotovenie dnes už chronicky známych sfíng ležiacich pred budovou budapeštianskej opery. Tie odštartovali jeho nasledujúcu úspešnú kariéru vyhľadávaného sochára.
Doteraz k jeho najznámejším dielam patrí Jazdecká socha sv. Štefana (1906), ktorá stojí na hradnom kopci, či malebná secesná sochárska kompozícia Studne Kráľa Mateja (1904), ktorá sa nachádza pri Žigmundovskej kaplnke v kráľovskom paláci.
Výstava, ktorú v Galérii mesta Bratislavy pripravili Zuzana Gažíková z Galérie Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a Katarína Beňová zo Slovenskej národnej galérie, je vlastne prvým väčším odborným vstupom na pôdu slovenských dejín umenia. Prostredníctvom menších portrétnych prác a fotografií známych pomníkov je len torzom, alebo skôr pripomína Stróblovu tvorbu.
O to dôležitejšie sú informácie z katalógu k výstave, kde sa vďaka pútavému rozprávaniu o umelcovom živote aj o atmosfére fin de siécle strednej Európy môže čitateľ dozvedieť, čo bolo širokej verejnosti tak trochu doteraz „utajené“.
Návrat domov
Navyše, nesentimentálnym a vecným vykreslením Stróblovho vzťahu k rodisku – od každoročných letných pobytov v dome v Kráľovej Lehote až po morálnu a finančnú podporu nadaných rodákov sa nedá ubrániť pocitu, že jeho prítomnosť v maďarských dejinách umenia je prirodzene daná historickou nutnosťou. A súčasne i to, že jeho neprítomnosť v slovenských dejinách je výsledkom našej kultúrnej negramotnosti a všadeprítomných komplexov.
Riaditeľka Slovenskej národnej galérie Katarína Bajcurová to pred pár rokmi jasne napísala: „Ak sochársku tradíciu na Slovensku budeme chápať širšie, ako tradíciu v spoločnom rakúsko-uhorskom dome, nebude naša situácia vyzerať čierno, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Tak ako, obrazne povedané, slovenskí murári postavili Budapešť a Viedeň, aj o výzdobu tých najreprezentatívnejších stavieb a verejných priestorov sa významnou mierou zaslúžili práve sochári – rodáci zo Slovenska.“
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
