, verí podpore inštitúcií a má nos na hercov, ktorí sa mu dokážu otvoriť.
V Bratislave už rozbieha intenzívne skúšanie svojej novej inscenácie na motívy Euripidových Bakchantiek, vďaka čomu sa tu opäť schádza jeho tím divadelníkov z V4.
V Maďarsku ste mali celkom dobré zázemie. Čo vás priviedlo späť na Slovensko?
„Bolo to asi pred štyrmi rokmi, čo som sa počas divadelnej sezóny v Budapešti začal cítiť veľmi unavený. Samozrejme, rokmi praxe som nazbieral toľko skúseností, aby som svoj výkon napriek tomu odviedol, lenže to nemám rád.“
Kedy ste pocítili, že potrebujete takúto zmenu?
„Keď som jedného dňa prišiel na skúšku a uvedomil som si, že fungujem ako stroj – zapnem sa a vypnem. Bolo to v čase, keď sme skúšali dramatizáciu Justine od Markíza de Sade, dosť náročný kus. Najprv som ten drsný román nevedel ani prečítať, ale potom si ma začala získavať predstava, ako by sa dala predloha stvárniť na javisku. Stále viac ma zaujímalo, čo viedlo tie ľudské charaktery k neľudským činom. Lebo si myslím, že dôležitejšie než to, čo človek robí, je to, prečo to robí.“
Čo vás potom definitívne vyčerpalo?
„Popri skúškach v Budapešti som ešte režíroval v Tallinne, takže som stále cestoval. Mal som pocit, že už nedokázem v sebe v danej situácii hľadať. Navyše, Sade mal následne úspech, a tak ho v divadle chceli hrať častejšie, než sa pôvodne plánovalo. Povedal som si, že musím aspoň na pol roka vypnúť, nabiť sa. Zatúžil som stretnúť nových ľudí, trochu žiť, počuť čvirikať vtáky. A tak som si na južnom Slovensku prenajal dom a asi tri mesiace som iba spal, jedol, čítal a pozeral dévedéčka.“
Z čoho ste žili?
„Z úspor.“
Nebáli ste sa, že vypadnete z víru pracovného života, ktorý vás zabezpečuje?
„Musel som to urobiť, aby som sa nezbláznil. Samozrejme, po tých troch mesiacoch som zistil, ako veľmi mi divadlo chýba. A popritom som vymyslel divadelný festival Meteorit.“
V Budapešti ste celkom prestali hrať divadlo?
„Práve túto sezónu som tam po rokoch jednou nohou opäť. Bude to dosť ťažké, lebo na Slovensku chcem naďalej robiť festival a vediem popritom aj medzinárodnú divadelnú spoločnosť, ktorú som založil v Bratislave.“
Prečo v Bratislave?
„Je to veľmi dobré miesto. Bratislava je blízko Budapešti a Viedne a bližšie k Varšave a k Prahe ako Budapešť.“
Dlho ste žili v Maďarsku, ale narodili ste sa na južnom Slovensku. Ako vás ľudia prijali, keď ste sa vrátili?
„Občas som chodieval domov, no tentoraz to bol zvláštny návrat práve preto, že som sa začal pracovne napájať na Bratislavu, ktorá mi dovtedy bola cudzia. Z rodiska, z Kolárova, som odišiel hneď po skončení základnej školy. Začal som síce študovať gymnázium v Komárne, ale vzápätí som dostal hereckú ponuku do Budapešti.“
Aká to bola ponuka?
„Ako pätnásťročný puberťák som dostal hlavnú úlohu vo filmovej psychologickej dráme. Hral som chlapca, ktorý žil so svojou rozvedenou matkou a túžil sa stretnúť s otcom. Do matkinho života potom vstúpil muž, ktorý sa do syna zamiloval. Bolo to veľmi zvláštne nakrúcanie a vzrušujúce obdobie.“
V čom?
„Ako debutant na filmovom plátne som sa mohol stať partnerom najlepších maďarských hercov. Často sa stávalo, že sme sa neriadili predpísaným časovým plánom. Najcitlivejšie zábery sme robili, keď sme sa my, herci aj režisér, cítili v najvhodnejšom psychickom a duševnom rozpoložení. Vtedy som si začal uvedomovať, že najdôležitejšie je naučiť sa existovať, spoznávať svoju energiu, silu a byť čo najpozornejší k partnerovi, s ktorým spoločne vytvárame situáciu.“
Ovplyvnil tento zážitok vaše ďalšie smerovanie?
„Vďaka tomu som sa stal zrejme citlivejší k okoliu. Popri vyzretých hereckých kolegoch som sa začal učiť, ako sa čo najviac priblížiť k úlohe, ako byť k sebe čo najneľútostnejší.“
A osobný život?
„Ten ostal nedotknutý, akurát, že som asi začal byť o čosi premýšľavejší než moji rovesníci. A odvtedy som stále vyťažený, nepretržite sa stretávam s divákmi.“
Prečo má byť človek-herec k sebe neľútostný?
„Myslím si, že hrať má význam, len ak chceme publiku naozaj čosi dať. Počas skúšok sa treba ponárať do hĺbky svojej duše v každej situácii, a veci, ktoré tam človek nájde, by mal ukázať bez ohľadu na to, či ich považuje za dobré alebo zlé. Viac ako byť dobrý by sa mal snažiť byť skôr otvorený a spoznávateľný. Spolu s tým potom prichádza aj bezbrannosť a istý druh závislosti, čo však môže niesť so sebou krásny zážitok.“
Dá sa opísať vniknutie herca do hĺbky samého seba?
„Napríklad cítiš, že na teba prší, ale môžeš ten dážď vnímať aj inak ako len dážď. Ak si zvedavý, aké tie kvapky sú, môžeš ich naozaj precítiť. Schopný človek si vie takéto veci vychutnať a vďaka tomu je celý o to pestrejší. Verím, že duša, jej farby a naše možnosti sú nekonečné ako vesmír. Ale na to, aby sme so sebou vedeli pracovať a využiť sa, potrebujeme v sebe stále bádať, nechať, aby na nás vplývali iní ľudia a my vplývali na nich. A potom príde fáza, keď vlastne zistíš, že nehráš, „iba“ existuješ. A to je podľa mňa naozaj dobrá vec.“
Takže pre vás neexistuje pojem herec?
„Nemám rád to slovo. Zaujíma ma človek. Byť hercom je potom už výsledok toho, že niekto sa pre herectvo narodil a hlavne, že je vnímavý, zvedavý a vie so svojím talentom, citlivosťou a fantáziou v danej situácii pravdivo existovať pomocou duševnej, psychickej a fyzickej techniky.“
V Bratislave ste pred časom založili medzinárodnú divadelnú spoločnosť. Ako nachádzate spoločnú poetiku popri jazykoch a temperamentoch národov, z ktorých herci pochádzajú?
„Dať v tomto duchu niečo dokopy je vždy veľká výzva. Ľudia musia byť predovšetkým herecky zdatní, veľmi otvorení, zbavení predsudkov a manierov. Lebo veľmi často si myslíme, že niečo vieme, a houby, nevieme. Vždy sa dostávame do nových štádií života.“
Myslíte si, že pri takejto spolupráci ľudí naozaj čosi prirodzene spája?
„Krásne je to hľadanie. Na začiatku fungujú jazykové bariéry. O to viac sa treba sústrediť na partnera. Len tak môžeme presne zisťovať, čo v sebe nosíme.“
Ako to vyzerá u vás na skúške?
„Približne po druhom týždni už každý komunikuje vo svojom jazyku a pociťuje, čo chce ten druhý povedať. A potom sú už bežné aj situácie, keď niektorému hercovi vo viacjazyčnom dialógu vypadne text, a partner mu ho v pohode našepká v jeho jazyku.“
Vaša divadelná spoločnosť naštudovala zatiaľ Shakespearov Sen noci svätojánskej, teraz chystáte Euripidove Bakchantky. Nie je to tak, že klasické dramatické texty, väčšinou preložené do mnohých jazykov, vám len zjednodušujú situáciu?
„Jeden z dôvodov je naozaj ten, že každý si môže v diele bez problémov bádať vo vlastnom jazyku. Klasiku si však vyberám hlavne preto, lebo ma zaujímajú ľudské problémy, ktorými sa v nich autori zaoberajú. Mám rád aj súčasné drámy, ako herec som v nich často hrával, ale starí Gréci či Shakespeare už pre mňa napísali všetko. Ich diela sú laboratóriom duší.“
Vráťme sa k festivalu Meteorit, ktorý ste spomínali. Má dosť veľké ambície aj výraznú finančnú podporu. Ako to vyzerá v realite?
„Tento rok som po prvý raz zaznamenal aj výraznejšiu pomoc od mesta. Myslím si, že po troch ročníkoch sme urobili citeľný krok dopredu a treba pokračovať. Chystáme sa rozšíriť dejisko festivalu aj do Bratislavy a Budapešti.“
Nemali ste obavy z komunikácie, keď ste sa z Budapešti začali orientovať na Bratislavu?
„Na také veci vôbec nemyslím. Teraz som v Bratislave a považujem to za celkom prirodzené. Svoje projekty chcem robiť aj tu, pretože tu sa cítim ako uprostred Európy.“
Nemáte so svojím pôvodom problémy?
„Nemal som a nemám predsudky ani problémy. Žil som síce dlho v Maďarsku, ale vždy som bol a som slovenský štátny občan. Menšinovú otázku viem vnímať iba pozitívne.“
Kontaktujete sa tu s maďarskou komunitou alebo v Maďarsku so slovenskou?
„Nepokúšam sa ísť po tejto linke. Nechcem patriť k žiadnym menšinovým zoskupeniam.“
Má pre vás finančná podpora na Slovensku výhody tohto druhu?
„Je fakt, že medzinárodnému projektu treba vytvoriť vhodné zázemie, a tak hľadám podporu aj u príslušných zahraničných inštitútov. Ide to jedno s druhým a obe strany o tom vedia.“
S kým spolupracujete najviac?
„Zatiaľ najmä s poľským a maďarským inštitútom, Divadelným ústavom a Stredoeurópskou nadáciou. Zvlášť dobrý kontakt mám s maďarským inštitútom. Bez jeho pomoci by moja produkcia takpovediac neexistovala, ľudia odtiaľ mi veľmi pomohli. Medzinárodná produkcia môže vzniknúť len tak, ak človek vie, že je tu niekto, kto ho nenechá v problémoch.“
Myslíte si, že so zháňaním prostriedkov na nezávislý projekt ste to mali na Slovensku ťažké?
„Musel som začať od začiatku a nemohol som si dovoliť počítať so zvýhodnenou pozíciou. Taká sa mi občas v Maďarsku naskytla vďaka kontaktom, ktoré som si postupne vybudoval, navyše tam už poznali moju prácu. Našťastie, aj tu sa moje projekty po troch rokoch dostali do povedomia. Som vďačný za každú podporu.“
Väčšina našich nezávislých umelcov sa rok čo rok sťažuje na problém so získavaním grantov a zlé fungovanie ministerstva kultúry. Vnímate to?
„Vnímam to tak, že v každej krajine je ťažké získať finančné zázemie na nezávislý projekt. Treba sa naučiť, ako by to mohlo čo najefektívnejšie fungovať. Umelci a ministerstvo by mali spolu čo najviac komunikovať.“
Aká je vaša skúsenosť z Maďarska?
„Je to v niektorých prípadoch trochu lepšie, v niektorých rovnaké. Spolupracujem však aj s Čechmi alebo Poliakmi, a tiež hovoria, že financie sa získavajú ťažko.“
Bez ohľadu na vygrantovaný projekt - kde beriete presvedčenie, že robíte dobré divadlo?
„Nemôžeme tvrdiť, že to, čo robíme, je dobré. Môžeme byť presvedčení o svojich predstavách, či o tom, za čo bojujeme, alebo čo by sme chceli, a môže sa nám to páčiť. Ale to, aké sú naše diela, sa dozvedáme až po ich uvedení. Pomaly, postupne, v závislosti od toho, ako ich ľudia vnímajú.“
