Dramatický príbeh gejše

V Opere SND bola cez víkend skvelá premiéra Pucciniho Madamy Butterfly.

Keď nemecký režisér Peter Konwitschny pred dvomi rokmi predstavil v opere SND svoju verziu Čajkovského Eugena Onegina, do ospanlivých vôd slovenského operného rybníka padol poriadny kameň. Režisérske divadlo, a k tomu ešte remeselne dotiahnuté, to sa u nás veľmi nenosí. Teraz sa do Bratislavy vracia s remakom Pucciniho Madama Butterfly, ktorú pôvodne inscenoval pred pätnástimi rokmi v Grazi. Napriek predpremiérovým nepríjemnostiam s javiskovou technikou bol výsledok idylický. Opona sa nezasekla, ťahy fungovali a inscenácia mala (najmä v prvý večer) výborný divácky ohlas.

Konwitschného Madama Butterfly nie je len sladkobôľny príbeh bezbrannej gejše oklamanej americkým ľahtikárom. Režisér ho posunul do univerzálnejšej roviny drámy rozbitej rodiny - opustená žena, dieťa vyrastajúce bez otca. Do popredia sa dostáva aj pažravosť konzumnej západnej spoločnosti, čo si dokáže všetko kúpiť a ovládnuť. Názor je zreteľne prítomný od úvodnej scény, kde dohadzovač Goro prostredníctvom projekcií na opone ponúka americkému dôstojníkovi Pinkertonovi gejše (fotografia mladých dievčat v klietke s načmáranými cenovkami je obludná), až po opantanú Čo-čo-san, ktorá svojho muža čaká na pohovke s prehodenou americkou zástavou.

Napriek modernej scéne a všetkým výkladovým posunom je Madama Butterfly režijne krotkejšia než Eugen Onegin. Na javisku však opäť stoja postavy, ktoré vedia, o čom spievajú a hrajú. Prvú premiéru doslova ovládla Eva Jenisová ako Čo-čo-san - vokálne skvelá, výrazovo a herecky neuveriteľne sugestívna. Veríte jej každý tón - dychtivé dievčatko aj tvrdohlavo čakajúcu ženu, radosť aj zúfalstvo. Alternujúca Jana Doležílková má pekný soprán tmavšej farby, do herecko-výrazovej viacvrstevnosti ešte musí dozrieť. Bratislavský debut vyšiel mladému košickému sólistovi Petrovi Bergerovi (Pinkerton), ktorý sýtym tenorom s kovovým leskom zatienil nevýrazný výkon prvopremiérového Ľudovíta Ludhu. Výborní boli obaja Sharplesovia, Dalibor Jenis aj Pavol Remenár a Terézia Kružliaková ako gejšina oddaná (či skôr závislá?) slúžka a priateľka Suzuki.

Hudobné naštudovanie Olivera Dohnányiho pôsobivo vystihol najmä kontrast lyrických a dramatických dejových plôch. Javisko i orchestrálna jama hrajú na jednej strune, čo podčiarkuje kompaktnosť inscenácie.

U Petra Konwitschného sa vzácne stretáva nemecká presnosť pri vedení hercov a doťahovaní detailov s nezakrývanou emocionálnosťou. Výsledkom je forma naplnená obsahom, jav na našich javiskách takmer nevídaný.