Kto ho vidí v divadle alebo na koncerte, tak ľahko nezabudne. Možno práve preto ho mnohí porovnávajú s nebohým Jarom Filipom - je herec, spevák, klavirista, bavič a talent z neho sála až márnotratne. Keď sa rúti zo skúšky na predstavenie, vycivený, s neodmysliteľnou cigaretou v ruke, je podobnosť s Filipom ešte výraznejšia. O trnavskom rodákovi DANOVI HERIBANOVI (27) budeme určite ešte veľa počuť.
Ako vnímate prirovnania k Jarovi Filipovi?
No - ľúbim tabak, klavír aj divadlo, ale podľa mňa tu sa podobnosť končí. Iní v mojej hudbe zasa počujú Deža Ursinyho. Myslím, že ani jedno, ani druhé prirovnanie nie je zlé.
Kedy vám prvýkrát zišlo na um, že budete hercom? Rodinný bavič?
V detstve nikto nehrá drámy. Shakespeare príde až neskôr. Bol som také živočíšne dieťa, a to detstvo vo mne stále zostáva.
Mali ste v rodine umelecké zázemie?
Pradedo bol trubkár, ale toho som poznal veľmi krátko. Dedo bol organista, občas mi požičal kľúče od kostola a chodil som si na chór zahrať na harmóniu cirkevné pesničky. Najdôležitejší vplyv na mňa mali rodičia, sami síce neboli hudobníci, ale keď som mal šesť rokov, kúpili mi akordeón a ja som ťahal mechy celé detstvo. Potom som ho študoval aj na konzervatóriu. To som skončil dva mesiace pred absolutóriom, lebo som mal veľmi dôležitú frajerku.
Ľutujete?
Vôbec. Ten papier by som aj tak niekde stratil.
Predpokladám, že ste absolvovali klasické začiatky v kapelách.
Samozrejme, hral som aj gotický rock. Neskôr som hral v skupine s ľuďmi, ktorí hrali s Marekom Brezovským v období, keď sa odtrhol od akademickej hudby. Ja som oveľa mladší ako bol Marek, ani som ho nepoznal, toto bolo už po jeho smrti. Naša spolupráca sa skončila neslávne. Od nástrojov sme ku koncu prešli k stoličkám a hádzali ich po sebe. Takto dopadnú egá silne poznačené omamnými látkami. Mal som aj gitarovú skupinu Heriband, kde som len spieval svoje pesničky a nehral na klávesoch, tá bola zasa poznačená skupinami Red Hot Chili Peppers či Pearl Jam.
Tento rok ste sa predstavili na festivale Pohoda. Tvoríte so svojimi súčasnými spoluhráčmi skutočnú kapelu?
Momentálne robím svoje autorské veci, aranžujem ich a ťahám celý náklad manažingu. No kapela musí byť tímová vec. Mňa to inak vždy ťahalo skôr ku kapelovej spolupráci.
Skúšali ste to na konzervatóriu aj s herectvom?
Nie. Kratučké obdobie som bol v Luduse, to som mal asi pätnásť rokov. Robili sme predstavenie, ktoré sme mali problém naskúšať, lebo nás bolo veľa. Na premiéru som neprišiel, ale celé dianie som potajomky pozoroval z miestnosti osvetľovača. Režisér o tom dodnes nevie. Bol som rád, že som takýmto spôsobom Ludus uzavrel. V Trnave sa v klube Archa, ktorý už neexistuje, konali improligy a pocítil som, že to medzi mnou a publikom funguje. Začal som herectvu ísť po krku. Neskôr som robil s Kubom Nvotom v Trnavskom túlavom divadle a išiel som na vysokú školu múzických umení na herectvo.
Takže ste Mgr. Art.
Áno.
Aj diplom ste stratili?
To už bola taká modrá knižočka a niekde ju mám.
Keď už sme začali s filipovskými paralelami, tak cítim jednu veľkú odlišnosť oproti Jarovi, ktorú som postrehol pri vašej štúdiovej práci - on bol človek, ktorý všetko robil "z prvej vody, hudbu nahral hneď, najlepšie na prvý raz a už bežal niekde inde. Vy ste perfekcionista, až puntičkársky skúšate rôzne možnosti, aby vám výsledok vyhovoval. Robíte to aj v živote?
Iritujú ma polovičaté veci a motivujú ma predstavy a ideály. Baví ma stále sa niekam posúvať. Tak to cítim v muzike, divadle aj v živote. Ak mi niečo nejde, pátram, prečo je to tak, a ak mi to ide, rozmýšľam, ako by sa dali veci urobiť lepšie alebo inak. Aj keď, keby som sa len bavil a nechal veci plynúť, asi by to lepšie vyhovovalo každému, aj mne. No nedá mi to, lebo život mi prináša množstvo situácií, ktoré treba riešiť. Nechcem zostať pri nejakých každodenných konfliktoch, ktoré nikam nevedú. Mám potrebu veci doťahovať.
Ľudia, ktorí sa vo veciach príliš babrú, nebývajú v kolektíve obľúbení tak, ako veselí korčuliari kĺzajúci sa po povrchu.
Aj prílišné špekulovanie niekedy škodí. Napríklad chalani, s ktorými hrám, na to idú až príliš hlavou, oproti nim som spontánny typ. V podstate som pocitový človek, ale keď už mám urobiť niečo, čo ide do sveta, ak mám ukázať niečo zo seba, dôkladne si premyslím, ako bude vyzerať to, čo chcem ľuďom odkázať.
V dnešnej dobe sa často stretávame s prístupom "urobíme to tak, aby to nejako vyzeralo". Nemáme čas veci vysedieť a vybrúsiť.
Toto ma hnevá hlavne v divadle. Muzikanti to až tak v sebe nemajú, lebo sú oveľa hravejší ako ľudia v inštitucionalizovaných divadlách.
Divadlo GUnaGU, kde dlhý čas pôsobíte, vám vyhovuje?
Vyhovuje. Výborná je interaktivita s divákmi. Páči sa mi poetika Vila Klimáčka, naša komunikácia je príjemná, priateľská. Potom je prístup osobnejší. V každom divadle, v ktorom hrám, je niečo, čo ma baví. Ak ponuku prijmem, vždy viem prečo. A hrám sa.
Martinské divadlo je u vás novinka, nie?
Podpísal som angažmán na túto sezónu. Bolo to pre mňa zaujímavé. Chcel som to vyskúšať a rád chodím niekoľkokrát týždenne do hôr. Žijem tak, že doobeda mám skúšku v Martine a večer predstavenie v Bratislave alebo naopak. Permanentne som vo vlaku. Už necestujem len do Trnavy, kde bývam, ale ďalej.
Poslednýkrát spomeniem Jara Filipa, ale on tiež veľa fajčil a akoby vyhľadával stres, keď celé dni a noci lietal bez prestávky. Nebojíte sa, že to, podobne ako on, dlho nevydržíte?
Nebojím. Ale už ma občas pichá pri srdci. (Smiech.) Budem to musieť trošku obmedzovať. Žiť nezdravo je hlúpe, nie hrdinské. Aj keď, bol som na EKG a vraj mám srdce ako vrcholový športovec, tak to bude asi psychického pôvodu. Viem, že takéto nasadenie sa nedá vydržať dlho, ale ešte som mladý a jarý. V súčasnosti sa mení veľa vecí v mojom profesionálnom aj osobnom živote.
Dočítali sme sa, že sa s vašou manželkou rozvádzate, to je tá zmena?
Áno.
Myslíte, že sa herecké páry často rozchádzajú preto, že sú to jednak špecificky "naformátovaní" ľudia a jednak preto, že žijú tak, že nemajú čas a energiu na manželstvo a padne kosa na kameň?
V našom prípade skôr zaduli dve víchrice. Myslím, že profesijná stránka s tým nemá veľa spoločné, aj keď istá rozlietanosť určite vzťahu nepomáha, hlavne ak je človek voľnonožec ako ja. Potom nemá kedy rozvíjať vzťahovú rovinu. Dôležité sú temperamenty, ľudská, osobnostná rovina. Nech to človek berie akokoľvek, vždy sú len dve možnosti - buď to tých dvoch ľudí napĺňa, alebo majú pocit, že do vzťahu dávajú viac energie, ako jej dostanú - a každý z nich začne kráčať osamote.
Čaká vás teraz obdobie osobnej slobody?
Ja tomu hovorím osobný mixér. Mal som to v sebe krásne stuhnuté, myslel som si, že sa nič nebude meniť. A zrazu sa tá hmota rozmixovala a množstvo vecí sa pohlo. Na základe osobných a vzťahových pohybov som dal priestor aj profesijným zmenám, hovorím hlavne o martinskom angažmáne.
Ťažké chvíle bývajú pre umelcov dobrou inšpiráciou. Z človeka sa priam tlačia von texty, pesničky. Máte to aj vy tak?
Jednoznačne. Väčšina piesní, ktoré som napísal, vznikla na križovatkách, keď sa potrebujem nájsť. Tie piesne však nemusia byť pesimistické. Často vznikajú z pocitu, že chcem zaletieť niekde, kde mi bude lepšie, vytvoriť inú realitu. Nepíšem denníčky, aj keď moje piesne sú osobné.
V hre Osamelá.sk hráte výraznú postavu morského koníka, kde ide o čistú pantomímu. Je vám to blízke?
K pohybovému vyjadreniu som pričuchol na škole, kde sme mali veľa pohybových hodín, tancov a veľmi ma to bavilo. Ja som sa, inak, rozhodoval medzi činohrou na VŠMU a muzikálovým herectvom v Brne. Po škole som mal zasa chuť ísť študovať do Paríža na akadémiu Jacquesa LeCoqa, ktorá sa zaoberá pantomímou, akrobaciou a podobne.
Vy ste fyzicky disponovaný na akrobaciu?
Bavilo by ma to. Neviem chodiť po rukách, neovládam akrobatické prvky, ale rád by som sa to naučil.
Mám pocit, že nemáte veľmi atletickú postavu.
Ja sa náhodou hýbem dosť, behám od vlaku k vlaku. S cigaretou. (Smiech.) Možno sa na mňa niečo postupne nabalí. Keď hovoríme o mojich snoch, najviac ma ťahá klauniáda.
Polívkov štýl manéže?
Presne. To som od malička žral. Najlepšie by pre mňa bolo mať vlastné divadlo, v ňom vlastný program s hosťami, hudbou, pohybom aj činohrou. To už by som nemusel behať hore-dole a mal by som to všetko v jednom.
To sa však najprv budete musieť upokojiť.
Tak, tak. Dovtedy si ešte trochu pobehám.
Onedlho vám vychádza prvý vlastný album. Aký bude?
Ulieval som si naň čas medzi inou prácou, vlastne v čase, keď by som mal oddychovať. Najviac sa na ňom podieľali bratia Hittrichovci, ktorí majú doma štúdio. Z množstva vecí sme spolu vybrali desať takých, čo majú nejaký spoločný ideový prvok, aj keď sa album volá Leporelo, pretože je pestrý. Vydám si ho sám s finančnou aj organizačnou pomocou jedného človeka, ktorý nechce byť menovaný.
V skladbách, ktoré som počul, cítiť kryštalicky čistú výpoveď.
Myslím, že dôležitá vec je, že si sám píšem aj texty. Niekedy sú to vlastne básne, najprv na papieri. Aj keď väčšinou počujem melódiu, už keď píšem text.
Vy máte vlastne šťastie, živíte sa tým, čo milujete.
To je pravda, ale rád by som ten pomer otočil, viac hral hudbu a menej v divadle. No na Slovensku je to s hudbou ťažké. Zatiaľ sa živím iba herectvom. V rámci hudby ma veľmi vyčerpáva, že si musím všetko vybavovať sám. Rád tvorím, nerád organizujem.
Momentálne skúšate novú hru aj v Divadle GUnaGU. Aká bude?
Určite zaujímavá. Hrám tam hluchého dídžeja.
Foto SME - Milan David, SITA, Divadlo GUnaGU
Krst albumu Daniela Heribana Leporelo sa bude konať 21. októbra v Divadle GUnaGU. Krstiť ho bude český spevák Dan Bárta.
Dano na festivale Bažant Pohoda.
|
S budúcou exmanželkou Slávkou Halčákovou účinkoval aj v hre Osamelá.sk
|
