BRATISLAVA 9. októbra (SITA) - Hudobný skladateľ Giuseppe Fortunino Francesco Verdi sa narodil v októbri 1813 v talianskom Le Roncole neďaleko Parmy. Narodil sa v rodine krčmára a nie je presne známe, či to bolo 9. alebo 10. októbra. Ako sedemročný pomáhal v tamojšom kostole organistovi. O rok neskôr sa tešil zo spinetu (menšie čembalo), ktoré mu rodičia kúpili v bazáre. Chlapča bolo veľmi hudobne nadané, čo dokazujú aj vyryté odkazy na jeho spinete, ktorý pre neho v roku 1821 zadarmo zreparoval výrobca čembál Cavalletti.
Ako 11-ročný sa s rodinou presťahovali do Bussetu, kde sa veľa priučil od miestneho organistu a po piatich rokoch sa stal jeho asistentom. Vzdelanie nadobudol v tamojšej Jezuitskej škole, kde sa vyučuje dodnes.
V tom čase už mal vo vlastnej zásuvke niekoľko hudobných kompozícií. Jej základom ho veľa naučil Ferdinando Provesi, lokálny maestro Filharmonickej spoločnosti.
V roku 1832 odišiel mladý Giuseppe do Milána, kde sa uchádzal o štúdium na súkromnom konzervatóriu. Pretože nespĺňal vekovú hranicu, nevzali ho. Štúdium tam oželel no napokon sa mu podarilo súkromne študovať kompozíciu v Miláne u skladateľa Vincenza Lavigna. Tri roky teda študoval u Lavignu, ktorý v tom čase pôsobil ako čembalista v La Scale, ale aj iných milánskych divadlách, takže postupne spoznal široký operný repertoár tej doby. V Miláne, ešte stále pod rakúskou nadvládou, sa zoznámil s viedenskou vážnou hudbou, špeciálne sláčikovými kvartetami. Jeho skúsenosti ako aj dobré kontakty v milánskej spoločnosti predznamenali, že neskôr, keď sa chcel prejaviť ako skladateľ, dostal dôveru. Jeho ďalšie kroky mohli viesť do Monzy, kde ho čakalo miesto organistu, ale vrátil sa do Busseta, kde ho považovali za maestra. V rokoch 1836 až 1839 tam pôsobil ako dirigent mestského orchestra a bol aj riaditeľom hudobnej školy v Bussete.
Po roku 1839 žil v Miláne, Paríži, priebežne neďaleko Bussetu. V tomto prelomovom roku sa zosobášil s dcérou svojho mecenáša Margherithou Barezzi. Okrem toho mala 17. novembra premiéru jeho opera Oberto, gróf zo San Bonifacia (Oberto, Conte di San Bonifacio), pôvodne nazvaná Rochester. Uviedli ju v La Scale, no veľký úspech mu nepriniesla. Navyše, okamžite po premiére ju z repertoáru "vyhostili". Čoskoro pochoval syna i manželku.
Životnú šancu dostal od impresária La Scaly Bartolomea Merelliho, ktorý s ním uzavrel zmluvu o ďalších dvoch operách. Mladý skladateľ sa izoloval od okolitého sveta, no hudby sa nevzdal. Začal pracovať s vysokým nasadením a už čoskoro mohli návštevníci opery počuť ďalšie z jeho diel - operu Jeden deň kráľom (1840, Un giorno di regno). Ani táto komická opera, ktorej premiéra bola zároveň derniérou, neprelomila ľady medzi Verdim, publikom a kritikmi. Čoskoro ho začala zamestnávať opera Nabucco (Nabucodonosor). Sladkosť úspechu pocítil Verdi práve vďaka nej počas premiérovej noci 9. marca 1942. Milánska La Scala sa poklonila pred veľkým skladateľom a jeho púť sa iba začínala. Spievala tam vtedy aj sopranistka Giuseppina Strepponi, jeho neskoršia druhá manželka. Nabucco ho preslávilo nielen v Taliansku, a Európe, ale aj v celom Novom svete. O rok neskôr predstavil svojich Lombardčanov (1943, I lombardi alla prima crociata).
Ďalšie obdobie jeho života nazval ako čas galejí. Začal totiž veľa tvoriť a aj viesť množstvo opier, čo ho prinútilo neustále cestovať. Pracoval v Paríži, Londýne, Ríme, Miláne, Neapole, Benátkach, Florencii a Terste.
Postupne vznikli jeho opery Ernani (1844), Dvaja Foscariovci (1844, I due Foscari), Panna Orleánska (1845, Giovanna d'Arco), Alzira (1845) a v roku 1846 Attila. Len v roku 1846 si spravil prestávku, keď ho sužovali zdravotné problémy. Do konca desaťročia mali premiéry aj jeho ďalšie diela - Macbeth (1847) či Zbojníci (1847, I masnadieri). V roku 1847 sa po prvý raz konfrontoval aj s francúzskou "grand opéra", keď diváci Parížskej opery videli 26. novembra 1847 jeho dielo I Lombardi into Jérusalem. Ďalej vznikli Korzár (1848, Il corsaro), Bitka pri Legnane (1849, La battaglia di Legnano) a Luisa Miller (1849) podľa Friedricha Schillera.
Verdi bol zaneprázdnený muž, stále veľa tvoril, čo bolo iste vyčerpávajúce. Len v rokoch 1850 až 1853 predstavil štyri svoje nové opery. Nazval ich Stiffelio (1850), Rigoletto (1851), Trubadúr (1853, Il Trovatore) a napokon to bola veľkolepá La Traviata (1853).
Vtedy začal žiť s Giuseppinou Strepponi a dvojica sa neskôr presťahovala do mesta umelcov - Paríža. Tam pripravoval Sicílske nešpory, operu uvedenú v roku 1855 v origináli ako Les vepres siciliennes/I vespri siciliani. Verdi tam napokon ostal dlhšie než plánoval. Ďalšou operou z jeho pera bola Simon Boccanegra - dráma o láske a politike zároveň, uvedená v roku 1957. Verdi bol známy svojím experimentovaním, nechýbal mu nielen nápad, ale ani odvaha.
Postupne sa začala rodiť ďalšia jeho opera - Maškarný bál (1859, Un ballo in maschera), v ktorej chcel venovať pozornosť vražde švédskeho kráľa v Neapole. Keď mu to cenzúra zakázala, z kráľa spravil bostonského guvernéra. Verdi sa ako skladateľ venoval politike až nadmerne. Trvalé bydlisko mal v Bussete, a svojich spoluobčanov reprezentoval aj v mestskej rade. Neskôr sa dostal dokonca až do talianskeho parlamentu a po čase sa z neho stal senátor. Notám sa však nevzdialil ani vtedy. Hudba bola jeho svetom a on do jej tajov dovolil prostredníctvom svojich veľkolepých opier, prenikať. V roku 1962 uviedol Silu osudu (La forza del destino), nasledovala opera Macbeth vo francúzštine, v Paríži ju uviedli v roku 1865, potom Don Carlos (1867) - jeho najdôležitejšia práca na objednávku Francúzov. Nosnou témou tejto opery je láska a sloboda, Verdi v nej hovorí aj o perzekúciách zo strany inkvizície a španielskej monarchii.
V roku 1870 odišiel Verdi do Janova. V tom istom roku začal pracovať aj na slávnej Aide. O rok neskôr ju už mal pripravenú. Po prvý raz ju odohrali v Káhirskej opere a použili ju aj pri otvorení Suezského prieplavu. Veľký skladateľ sa však na slávnostnom otvorení sám nezúčastnil. Po veľkolepom úspechu chcel s operou skončiť, ale nestalo sa tak. Na žiadosť skladateľa a básnika Boita a vlastníka Verdiho autorských práv Ricordiho napísal Verdi operu Otello. Premiéru mala v Miláne v roku 1887 a možno ju označiť za jeho najtragickejšie dielo. Jeho ďalšia opera mala úplne inú podobu. Komédia Falstaff z roku 1893 bola zároveň jeho poslednou.
Posledné roky svojho života prežil v Miláne, kde si ho veľmi vážili a prijímal neustále veľa návštev. Stále ho zamestnávali revízie niektorých diel. Zrevidoval napríklad operu Simon Boccanegra (1880-81) i Dona Carlosa. Zomrel 27. januára 1901 na následky komplikovaného infarktu. Pochovali ho bez akejkoľvek hudby a spevu, v tichosti. Hoci pohrebný obrad bol veľmi malý, počas poslednej rozlúčky s veľkým Verdim lemovali ulice ciest tisícky smútiacich.
Verdi sa však nepreslávil iba ako operný skladateľ. Jeho poslednú tvorbu reprezentujú: Sláčikové kvarteto e mol (1873), Rekviem (1874, Requiem), Quattro Pezzi sacri (1898 - Ave Maria, Te Deum, Stabat Mater a Laudi alla Vergine Maria), 16 romancí pre spev a klavír (1838 - Sei Romanze) a Kantáta L'ino delle nazioni.
Verdi bol odborníkom na melódiu, vedel docieliť dramatickosť deja. Človek a ľudský hlas mu bol vždy prednejší než orchester a tomu nikdy nedovolil, aby na javisku dominoval. Vyznačoval nepokojnými melódiami, striedaním tragických a oslavných situácií a vo svojich dielach "hovoril" aj o politických otázkach.
SPRACOVANÉ PODĽA: www.giuseppeverdi.it, www.wikipedia.org.
