¶ulie má slušného manžela, milú dcéru a peknú prácu. Predsa len ju však v jedno ráno rozhodí obyčajná pesnička – s krásnym hlasom a plná citu. „Rokmi rezignovala a sama sebe začala tajiť, že ešte po niečom túži,“ hovorí o svojej filmovej hrdinke ALICE NELLIS.
Vnímavá česká režisérka s prirodzeným správaním sa nerozopakuje rozprávať aj o veľmi intímnych veciach. A o filme Tajnosti dokonca rozprávala v milej slovenčine.
Je veľa filmov plných sentimentu. Filmov s čistými emóciami je oveľa menej. Bude to tým, že pri nich treba byť úprimný?
„Nemusíte však rozprávať práve o tom, čo sa stalo vám. Stačí, ak poviete, že ste zraniteľný a že sú veci, čo sa vás dotýkajú. Väčšinou to nie je nič konkrétne. Akoby ste rozprávali o Bohu, o viere. Neviete to vysvetliť, neviete to opísať, len viete, že je to s vami tak.“
Čo je riziko takého osobného prístupu?
„Film nie je denník ani list priateľovi. Je to verejná vec. Keď vám ho teda začnú kritizovať, máte pocit, že útočia na to, v čo veríte, ako žijete a ako vidíte svet. To je veľmi ťažké, musíte však prijať to, že nie všetci ľudia musia vidieť veci tak ako vy. No dobre, poviete si, možno ten film nevideli v správny čas. Možno, že by si aj vedeli predstaviť tú bolesť, o ktorej hovoríte, ale ešte ju majú iba pred sebou. Nechcú, aby sa ich týkala, preto im moje rozprávanie môže pripadať sentimentálne. Chápem takú reakciu, ja som však ten film inak nakrútiť nemohla.“
Vy ste sa tie emócie odvážili ukázať aj trochu netradične, hudobne a tanečne stvárnené vo fantazijných predstavách hlavnej hrdinky.
„Väčšiu odvahu mal skôr producent. Všetky tie fantazijné scény totiž na papieri vyzerajú hlúpo a znejú tupo. Taxík zastane na červenú a Julie vidí, ako na priechode pár milencov tancuje tango - napríklad. Presne som to všetko videla, počula hudbu, cítila rytmus, ale opísať som to nevedela. Je na producentovi, či má dosť fantázie a vie si také scény predstaviť nakrútené.“
Nebáli ste sa, že vás za také svojské a osobné videnie vysmejú?
„Veď ma aj vysmiali! Hoci som mala aj výnimočne krásne recenzie, ešte nikdy som nemala ani také naštvané. Podľa nich by som si pod Tajnosťami predstavila čosi ako Kameňák. Písali, že môj film je ako román pre slúžky, presladený, plytký, gýčovitý, nepravdivý. Ja som však nechcela iba kritizovať, rozprávať, aký je život ťažký. Odvážnejšie mi pripadá ukázať krásu, čosi, čo v sebe nesie nádej. Bohužiaľ, bolo im to na smiech. Nespravila som film s tragickým afektom na záver, a tak som pre nich hlúpa. Ale ja som rada, že krásu vidím. Nemenila by som.“
Vaša Julie zisťuje, že rokmi zostala akási zablokovaná. Myslíte si, že sa vekom naša uzavretosť zväčšuje?
„Ak nie ste úplný extrovert a neriešite všetky veci hneď, môžete mať problém. A ten rastie s každou ďalšou vecou, ktorú si nevydiskutujete. Lebo keď chcete povedať o tej poslednej, musíte spomenúť aj všetky predchádzajúce. Najviac uzatvorení bývame v rodinných vzťahoch, lebo v nich sme najdlhšie. A nemusí to byť len preto, že chceme niečo tajiť, proste sa nám len nechce večer pohádať pre nejakú kravinu. Chceme žiť slušne - ibaže po pár rokoch zistíme, že sa s manželom skoro vôbec nerozprávame. Oveľa ľahšie sa vyrozprávame cudziemu.“
Myslíte si, že sa bojíme dostať od blízkeho človeka priamu otázku? Že by sa nás niekto úprimne spýtal, čo nás trápi?
„No určite, že sa bojíme. Odmalička žijeme v rolách - rodičia sú tí, čo nemajú svojimi problémami zaťažovať deti, a deti o tých svojich nemajú rozprávať rodičom, lebo sú banálne. Potom dospejeme, ale neuvedomíme si, že naše roly sa už zmenili. Ten ostych sa nedá prekonať prirodzene, treba ho prelomiť. Najmä mladí by mali zahodiť rozpaky a vyzvať svojich rodičov: Poďme sa porozprávať!“
S priateľmi však zrejme rozpitvávate stále tie isté témy dokola, nie?
„Samozrejme, vzťahy, prácu, rodinu, a teraz už aj deti. Niekedy sme však uzatvorení aj sami pred sebou - lebo sme v istý čas rezignovali na svoje túžby, potreby, začali sme si tajiť, že ešte niečo chceme. Často sa nám to stane len pre prácu, alebo preto, že sa chceme starať o rodinu. Napríklad Julie by chcela a vedela tvoriť, lenže je iba prekladateľkou. Nechce zobrať tú zodpovednosť a napísať, čo si myslí ona. Zdá sa jej, že jej život sa už raz rozhodol. Lenže dieťa jej vyrástlo, a ona sa môže a musí rozhodnúť znovu.“
Julie má však nielen blok, ale aj pozoruhodný životný nadhľad. To je zaujímavá kombinácia.
„No, nie vždy je to skvelá kombinácia. Ste inteligentná, chápete a vidíte, čo sa s vami deje - ale v cite vám to nepomôže. Dokážete sa zamilovať, aj keď ste už dvadsaťkrát mali skúsenosť, že s takým typom človeka z toho nič nebude. Aj ja vždy presne viem, keď robím nejakú kravinu. Viem si spočítať, ako to dopadne, ale ten cit ma do toho vždy aj tak natlačí. Emócie sú osobitá sila, nemôžete ich podceňovať.“
Ťažko sa vám zháňali peniaze na tento film? Prečo ho musel produkovať režisér?
„V poslednom čase som sa často s Honzom Svěrákom stretávala. Rozprávala som mu o novom námete a jemu sa hneď zapáčil. Povedal mi, vieš čo, ak to napíšeš, ja si to rád prečítam. Dopísala som ho a za tri týždne zazvonil.“
A už ste vedeli?
„Keď mu dvíham telefón, vždy je to tak trochu nepríjemné. Honza má totiž zvláštny spôsob rozprávania, aj smutné, aj veselé správy oznamuje rovnakým hlasom. Lenže scenár sa mu páčil a v zázračnej rýchlosti ho začal produkovať. Tak rýchlo som ešte nikdy producenta nezohnala. Podmienkou akurát bolo, že to musím nakrútiť lacno.“
Je zaujímavé, že do toho šiel. Mohol robiť niečo vlastné.
„Je to obdivuhodné. Dokonca, koproducentom bol Martin Šulík. Dvaja chlapi režiséri sa teda museli dať dokopy, aby jednej babe vyprodukovali film. Stále sa hovorí, že réžia nie je kamarátska profesia, toto je dôkaz, že aj pri filme sa ľudia môžu správať normálne. Oni by sa ma vlastne mali snažiť zničiť, nie? Alebo ja som mala ten film nakrútiť strašne hlúpo, aby zbankrotovali.“
Nepodporuje to tvorivú neistotu, ak vašu prácu sledujú dvaja režiséri?
„Viete čo, Honza je človek, pri ktorom sa neisto cítite takmer vždy. Často je ticho. Ale už som si zvykla a stále si myslím, že si o mne tak trochu myslí, že som blbá. Našťastie, je inteligentný a vie, že keby mi začal do práce hovoriť, nepomohol by mi. Ten film by sa mi vymkol z rúk a bol by ešte horší. Na nakrúcanie chodil málo a v strižni zas prišiel na výbornú metódu, ako mi svoje názory predostrieť. Posielal mi poznámky na papierikoch. Osamote som sa teda mohla neobmedzene rozčúliť a nemusela som mať pocit, že svoje vízie musím siloumocou pred obecenstvom obhájiť. A po chvíli som si tú druhú možnosť mohla pokojne predstaviť.“
Nenahnevalo vás, že musíte robiť s nízkym rozpočtom? Že sa automaticky počíta s tým, že váš film nezarobí?
„Viac peňazí sme nemali. A od začiatku sme vedeli, čo to s ľuďmi spraví, keď im predstavíte film, čo nakrútila baba a jeho hlavná hrdinka je 45-ročná žena. Všetci začnú písať o ženskom filme a záujem oň bude okamžite klesať. Pripadá mi to smiešne, hádam nikto nečaká, že nakrútim mužský film.“
Prečo sa vlastne nehovorí o mužskom filme, keď ho nakrúti muž?
„Hej, prečo sa nepíše, že Jan Svěrák nakrútil mužský film? Keby ste sa zamysleli nad Vratnými lahvami, zistíte, že ich ženské hrdinky..., no že sú to také pipiny. Lenže ten film je o staršom mužovi, a je prirodzené, že Honza s otcom chceli rozprávať o tom, o čom vedia veľa. A ani nikto iný sa tým nezaoberá. Že som nakrútila ženský film, to však konštatovali aj samy ženy. Chápem, môže za to tradícia. Je však škoda, že pritom nenapísali, čo v ňom tá žena rieši.“
Nedávno váš film pochválil Václav Klaus. Neuťahovali si z vás preto kolegovia?
„On je odborník na politiku a toto je len jeho osobný názor. Podľa mňa, nikto sa ním nezaoberal. Ani ja. To by som musela padnúť na zadok aj z toho, že sa nejakému dôležitému kritikovi môj film nepáčil.“
Do Lidových novín však Klaus nedávno napísal komentár, kde na rozdiel od vás sfúkol Svěráka i Hřebejka naraz.
„Oni zase poznajú moje čísla návštevnosti, takže im to za uťahovanie nestálo. A ľudia, čo majú radi Honzove filmy alebo Pupendo, si zase myslia, že ja nakrúcam pučaciny. Keby som po Klausovom názore zohnala ľahšie peniaze na nový film, to by bolo iné. Pre nás je totiž najdôležitejšie, aby sme mohli nakrútiť ďalší film. Taký účinok však Klausov výrok nemá, a tak je to len obyčajný názor, ako každý iný.“
Už pár rokov neviete zohnať peniaze na medzinárodný projekt Anna, hoci váš scenár ocenili v Sundance. Smejete sa alebo plačete?
„Teraz sa už možno smejem, vtedy som však bola taká naštvaná, že som aj plakala. Tesne predtým, ako sme šli podať žiadosť o podporu z Eurimage, zišlo z dohody s Českou televíziou. Mne jej postoj pripadal veľmi malicherný, zničila dlhú prácu mnohých ľudí. Lenže zodpovednosti sa v takom podniku nikdy nedovoláte. Nemrzelo ma len to, že už nikdy nebude mať také obsadenie. Veľa ľudí malo ten projekt rado, bojovalo zaň a ja som ich akoby sklamala. Prehrala som. Teraz však vidím, že aj to bolo na niečo dobré. Keby sa neodložila Anna, neboli by Tajnosti.“
