Choreograf Jiří Kylián: Keď niekto napreduje, nechajme ho, nech letí!

Jiří Kylián v roku 1968 opustil Prahu ako mladý tanečník. Dnes sa do nej často vracia v úlohe poprednej osobnosti

svetového baletu. Pod jeho vedením sa holandské divadlo Nederlands Dans Theater stalo jedným z najprestížnejších umeleckých telies sveta. Tvrdí, že dosť skoro zistil, ako slabo tancuje, aby začal robiť choreografie. So svojou 95-ročnou mamou, bývalou tanečníčkou, pred týždňom navštívil Slovenské národné divadlo, aby prvýkrát predviedol svoje dielo aj slovenskému publiku. "Slováci aj Česi sú národmi zaujímavých individualít. Dokázali toho veľa, hlavne v umení a kultúre. V podstate povedali, že aj v malej krajine možno rozmýšľať veľkorozmerne. Ale bohužiaľ, neobjavuje sa to v malicherných národných politikách," hovorí Jiří Kylián.

Aj vaša mama bola profesionálna tanečníčka - nikdy vás neodrádzala od tanca?

Nie. To skôr môj otec, ktorý bol riaditeľom Českej štátnej sporiteľne na Václavskom námestí. Mne a môjmu o dva roky staršiemu bratovi často dohováral, aby sa ani jeden z nás nestal profesionálnym vojakom alebo tanečníkom. Napokon môj brat vstúpil do profesionálnej armády a ja som choreograf. Vyzerá to tak, že to bola pre otca rana osudu. (Smiech.)

Neskôr sa s týmito "ranami" zmieril?

Nemal na výber! A ku koncu života bol na nás pyšný.

Nemal na výber aj preto, že vás mama podporovala?

(Smiech.) Naša mama bola svojho času malou hviezdičkou, akousi českou Shirley Temple. Bola zázračným dieťaťom. Už vo veku desiatich rokov mala postavené vlastné sólové predstavenia a kam sa vrtla, vypredávala divadlá.

Smútila neskôr za svojou tanečnou kariérou, keď ste prišli vy dvaja s bratom?

Vôbec nie. Všetko hodila nabok a venovala sa iba nám, deťom. Bola to, a dodnes je, taká naozajstná mama. Ale v posledných rokoch pravidelne navštevuje všetky predstavenia, na ktorých je mimochodom vrelo vítaná. Pred bratislavským predstavením sme vystupovali s rovnakým programom v Národnom divadle v Prahe, kde riaditeľ baletu Petr Zuska ohlásil, že ma chce obdarovať, ale bude to dar pre moju mamičku. Čakal som, že to bude niečo strašné. A naozaj. Mama dostala od Národného divadla vlastné sedadlo v hľadisku, na ktorom je bronzová ceduľka s vygravírovaným menom Markéta Kyliánová. Takže človek musí prežiť 95 rokov, aby sa niečoho takého dočkal. (Smiech.) Vo svojom veku si všetko veľmi dobre pamätá a naplno prežíva.

Dokáže akceptovať moderný tanec?

Vníma ho úžasne, je veľmi otvorená. Jediná vec, ktorú bytostne neznáša, je nuda. To je pre ňu to najhoršie, čo môže v divadle zažiť. Keď sa nudí, vstane a odíde. Je plná života, takže nestráca zbytočne čas.

Študentom choreografie z bývalého východného bloku sa vyčíta, že nemajú v krvi modernitu. Sú vraj zdeformovaní klasikou. Ako sa to dá prekonať?

Naša klasická tradícia sú balety 19. storočia - či je to Labutie jazero, Spiaca krásavica, alebo Luskáčik - všetko sú to rozprávky... Pre mladých ľudí je preto najdôležitejšie, aby mali otvorené oči aj pre iné umelecké formy. Na Slovensku žili a tvorili vynikajúci spisovatelia, maliari, skladatelia. Môžete sa inšpirovať napríklad aj dielom Andyho Warhola. Poznáte tvorbu výnimočných českých umelcov. Poznáte diela Rusov Kazimira Maleviča, Lazara Lisického, Vladimira Majakovského - všetko geniálnych umelcov, ktorí objavili pre celý svet umenia úplne nové formy. A choreografi by sa mali zaoberať predovšetkým takýmto posolstvom, nielen našou tradíciou. Navyše, reálna tradícia tanca sa doteraz nikdy neuchovávala, lebo záznamová technika existuje ešte len veľmi krátko. Dochová sa maľba, literatúra, sochárstvo, hudba, ale tanec nie. Čiže vždy sme začínali odznova. Dnes už máme všetky možnosti, ako zaznamenať tanec pre budúcnosť, ale práve to otvorenie sa a učenie od iných kultúrnych umeleckých foriem je kľúčovým postojom na vytváranie súčasnej podoby tanca.

Páči sa vám hip-hop?

Milujem hip-hop, a vlastne všetky smery, ak sú dobre vymyslené. Pretože - ako všade - aj v tanci sa nájde veľmi veľa zavádzania. Jediné, čo ma zaujíma, je kvalita. A je mi ľahostajné, o aký štýl ide - všetko je nádherné, ak je to poctivo urobené.

Čo pomenúva tanec oproti ostatným umeniam?

Tanec je najstaršia umelecká forma sebavyjadrenia ľudstva. Je starší ako hudba, sochárstvo, literatúra. Vznikol v momente, keď človek samého seba deklaroval ako umelecký artefakt. Prapočiatok tanca je veľmi osobný. V dávnych časoch neboli tanečníci, ktorých by diváci odmeňovali za ich vystúpenia. Išlo o rituály, v ktorých bol človek vedľa iného človeka tanečníkom a divákom súčasne. Až neskôr sa to špecializovalo. Odrazu tu bola opona, ktorá oddelila javisko s tancom od hľadiska s nehybnými divákmi. A to, že tanec nepotrebuje slová a nie je odkázaný na jazykový preklad, je jeho najväčšia prednosť. Je to univerzálny medzinárodný umelecký výraz, ktorý je zároveň osobnou výpoveďou tanečníka.

Začiatkom 80. rokoch ste sa stali jedným z organizátorov najväčšieho kmeňového zhromaždenia austrálskych aborigénov, aké tento kontinent zažil. Prečo práve vy a práve Austrália?

Stretnutie austrálskych kmeňov zorganizovali televízie z Holandska, Švédska a Nemecka spolu s austrálskou vládou a Austrálskou filmovou korporáciou. Zložili dohromady peniaze a na jednom z austrálskych ostrovov, ktorý kedysi objavili Holanďania, usporiadali veľký festival. Stretli sa tam prvýkrát všetky prapôvodné austrálske kmene - z lesov, púští, rôznych odľahlých kútov a ostrovov - a mnohé z nich vôbec nevedeli, že existuje toľko ďalších... Ohromne ma zaujímalo, čo si my, Európania, dokážeme ešte povedať s ľuďmi, ktorí si uchovávajú poznanie 50-tisíc rokov starej kultúry sveta. Keď som sa s nimi pri tanci držal za ruky, prechádzalo mnou akési neopísateľné fluidum. To "čosi" bolo také prapôvodné a autentické, že som to naplno cítil a vôbec som o tom nepochyboval, hoci aborigéni používajú rituály a magické techniky, o ktorých nemáme ani tušenie. Stále disponujú intuíciou, ktorá v nás dávno vymrela. No keď ste s nimi, niekde v pamäti sa vám odrazu nejaká tá smietka objaví.

Čo ste tam zistili pre seba?

Získal som istotu, že exituje niečo, čo nás všetkých zjednocuje. Táto skúsenosť mi otvorila ďalšie možnosti tvorby. Fantázia ich tanca je taká bujná, že som pochopil, aké nekonečné sú možnosti tanca v umeleckom výraze. Naša kostra obsahuje okolo 275 ohybných pántov. Keď k tomu pridáte ďalšie fyziologické prvky - svaly, dych, tep, mimiku, keď k tomu pridáte mozog, ktorý využívame sotva na desať percent, dokážete si predstaviť, aký sme úžasne zložitý mechanizmus. V hlave každého človeka je vlastne akési miniuniverzum, takže možnosti tanca - fyzické, psychické, duševné aj duchovné sú neobmedzené.

Donekonečna posúvať hranice je najdôležitejší cieľ?

Úlohou choreografa je, aby našiel reč, ktorá dokáže osloviť iných ľudí. Najväčšia záhada a umenie je práve v tom, ako docieliť takúto komunikáciu. Niekedy sedím v divadle a niekto mi zo scény rozpráva rôzne abrakadabra, kreslí hieroglyfy, ja sa na to pozerám a v duchu sa pýtam - prečo to všetko ten človek vlastne robí? Prečo ma nepustí do svojho sveta, nevztiahne ku mne ruku a niečo mi nepovie? Je veľa choreografov, ktorí vám povedia, že im je ľahostajné, čo si o ich tvorbe myslia iní ľudia. Najdôležitejšie je pre nich, čo prežívajú sami. No ak im je to jedno, nech si to robia doma a nechodia na javisko. Mňa teda rozhodne zaujíma, čo si ľudia myslia o tom, čo im chcem povedať. Potrebujem s nimi komunikovať aj vtedy, ak sa im to nepáči a čakám, že mi povedia, prečo, a čo to v nich vyvoláva.

Existuje názor, že európske kánony, medzi ktoré patrí napríklad usporiadanie hudobných tónov do systému temperovaného klavíra, v skutočnosti obmedzili našu tvorivosť. Čo si o tom myslíte?

To musí tvrdiť niekto, kto je sám obmedzený. Na druhej strane je také jednoduché povedať si - tu je vopred vydláždená cesta, ktorej rozumiem, idem teda po nej. Aj to je možnosť, ale chudobná. Ľudia sa v hĺbke svojej nátury zaujímajú o množstvo vecí a je škoda cvičiť ich takým spôsobom, aby sa zaujímali o jedno náboženstvo, o jednu filozofiu, estetiku či kultúru. Je to premárnená príležitosť vnímať svet otvorene.

Ak dnes porovnávate tanečné školy, ktorá je pre vás najzaujímavejšia?

Zo slávnych súborov, s ktorými som veľa pracoval, spomeniem balet parížskej Opery. Tam samotní tanečníci odhlasovali, že chcú robiť súčasný repertoár. Toto rozhodnutie neprišlo odkiaľsi z riaditeľstva, ale od súboru, ktorý si uvedomil, že národné divadlá nie sú národné múzeá. A to im bude pripočítané k dobru, keď pôjdu do pekla. (Smiech.)

Emeritný riaditeľ Guggenheimovho múzea Thomas Messer tvrdí, že každé umelecké dielo v čase svojho vzniku musí byť moderným, v inom prípade nejde o umenie. Ako v tomto zmysle vidíte mladých tanečníkov - na čo si dokážu trúfnuť?

Určite si trúfnu na mnohé. No slovo "moderné" nie je presné. Spomínam si, keď som ako malý chlapček jedol z porcelánu, na ktorom boli drobné ružičky so zlatými ozdobami. Chcel som zistiť, kto to vyrába a na opačnej strane taniera som našiel značku "Modern". Modernita je slovo, ktoré sa mení s vekom človeka, ale najdôležitejšie je robiť veci, ktoré súčasnému človeku majú čo povedať. A to je zložité. Navyše sa niekedy stane, že umelci časovo veľmi napredujú a oslovujú až nasledujúcu generáciu. To sú proroci. A ako vieme z básne: "Nekamenujte proroky, neb pěvci jsou jak ptáci, kdo po nich hodil kamenem, už se k nim nenavrací..." Ak človek niečomu nerozumie, keď si neuvedomuje, že je vlastne krátkozraký, aby hodnotil niečo, na čo ešte nestačí, tak je hlúpe, aby odsudzoval umelca, ktorý vidí ďaleko dopredu. Keď niekto napreduje, nechajme ho, nech letí! Nebuďme malicherní a nehádžme mu pod nohy palice.

Aj v holandskej spoločnosti ste sa stretli s podobným nepochopením veci?

O Holanďanoch sa hovorí, že si pestujú národnú chorobu - keď niekto čo i len trochu vystrčí hlavu, hneď je o ňu kratší, lebo mu ju ostatní useknú. Všetci sú si tam rovní, a preto by chceli byť aj rovnakí. No nie je to až také strašné...

Vám sa to azda stalo tiež?

Mne sa to nestalo, nie som Holanďan, asi si na mňa netrúfli. (Smiech.)

Keď ste prvýkrát po emigrácii prišli v roku 1982 s vystúpením do Prahy, bola to veľká udalosť. Boli ste Čechom, ktorý odišiel z republiky v auguste 1968, slobodne ste tvorili na Západe, mali ste svetový úspech a odrazu ste sa prišli ukázať do socialistickej reality. Stali ste sa symbolom. Ako ste to vnímali?

Vôbec som nechápal, ako sa to mohlo podariť. Oficiálne som bol ilegálnym emigrantom a do Československa som vlastne prišiel s neplatným pasom. No urobil som len to, čo som považoval za najnormálnejšie. V mladosti som sa rozhodol ísť pracovať do zahraničia a zatúžil som sa vrátiť späť - ukázať, čo som celé tie roky robil. Čo je na tom také čudné, však? Ale vtedy to bolo naozaj neuveriteľné, že to vyšlo napriek metódam zločineckých inštitúcií, ktoré tu vládli. Na druhej strane, v mladosti sme vlastne ani nevedeli, o čo išlo. Boli sme vychovaní komunizmom a do istej miery sme mu aj verili, lebo bol rafinovane zabalený.

Ako si spomínate na Spartakiádu, keď ste ako deväťročný chlapec cvičili na Letnej?

Ešte dnes vám môžem ukázať zostavu, ktorú sme cvičili. Mali sme biele tričká a červené trenírky. Presne si všetko pamätám a môžem vám aj zaspievať melódiu. (Jiří Kylián presne intonuje pár taktov melódie z detskej zostavy Spartakiády z roku 1956.) Veď sme to aj nacvičovali celý rok.

Bola to masová akcia. Napriek tomu, že ste boli dieťa, uvedomili ste si už vtedy rozdiel medzi individualitou a kolektívom?

Nie, o tom sme vtedy vôbec neuvažovali - mali sme z toho všetkého veľkú radosť a zábavu. Na jednom mieste sa zišla obrovitánska kopa detí, ktorým schádzali na um len rôzne huncútstva a žartíky. Úžasné! Spomínam si, že vojaci sa vtedy natierali naftou, aby vyzerali pekne opálení, a na to si potom obliekali biele tričká... Boli to také nemožné hlúposti, ale my, deti, sme sa tešili. Ja som si uvedomil, aké šialenstvo to bolo, až keď som videl film Věry Chytilovej Praha - nepokojné srdce Európy. Na hudbu Pražského výběru - Na václavskem Václaváku cvičí "totálka" - divák vidí z pohľadu kamery len farebné štvorce ľudí, ako sa so šialenou rýchlosťou pohybujú. Je to geniálne!

Ste svedkom mnohých udalostí - Spartakiáda, ruské tanky, železná opona, napokon november 1989. Ako vnímate naše dve krajiny dnes?

Je to trochu smutné, lebo Česko aj Slovensko chvíľami zohrávali len úlohu figúrok na šachovnici, na ktorej hrali šachovú partiu veľmajstri navôkol nás. Napriek tomu sú Slováci aj Česi národmi zaujímavých individualít. Dokázali toho veľa, hlavne v umení a kultúre. Sú to národy, ktoré majú svoje svojprávne miesto v spoločenstve iných národov. V podstate povedali, že aj v malej krajine možno rozmýšľať veľkorozmerne. Ale bohužiaľ, neobjavuje sa to v národných politikách, ktoré sú také malicherné, že by sa z toho človek povracal. Skutočne. Pokojne to tam napíšte, ako to hovorím. Jeden žiak Sokrata sa raz svojho učiteľa opýtal, kedy vlastne politik klame. A Sokrates mu stručne odpovedal: "Keď otvorí hubu." Dnes to nemusí platiť u každého politika, ale u takých 90 percent určite áno. Pravda je však aj tá, že je to rovnaké všade na svete.

Ste znechutený z kultúrnej politiky - rovnako z našej ako zo západnej?

To hlavné, čo ma zaujíma, je kultúrna politika mojej tanečnej skupiny.

Aká teda je? Aké máte krédo?

Svoju skupinu divadla NDT prirovnávam k záhrade. Pochádza to z jedného židovského vtipu - istý Žid podá do novín inzerát: "Predám obrovskú záhradu za dobrú cenu." Keď príde záujemca, uvidí maličkú záhradku 6 krát 7 metrov. Začne sa rozčuľovať, prečo balamúti ľudí. No Žid mu odpovie: "Rozumiem vám, ale pozrite sa hore, aká je vysoká!" A ja by som ešte dodal: "A pozrite sa, aká je hlboká!" Keď som prevzal súbor NDT, pozostával z 25 tanečníkov, a keď som skončil, bolo ich 50, lebo som vytvoril ešte NDT 2 - skupinu mladých tanečníkov a NDT 3 - skupinu seniorov. A vždy som im zdôrazňoval, že hoci máme dané limity v peniazoch, v priestore a čase, naša fantázia smerom hore aj smerom dole je nekonečná. Tu pri zemi je trochu zlého vzduchu, ale tam hore je ozón, je tam niečo krásne, slnko aj oblaky a dole pod zemou sú síce aj nejaké červy a hnojivo, ale možno aj antické vykopávky, stredoveké mestá alebo zlatý poklad. Našou úlohou je v priestore, ktorý je nám daný, vyviesť našu fantáziu do nekonečnosti, do nemožnosti.

Ako to vyzeralo v praxi?

Napriek tomu, že naša "záhradka" nebola veľká, moja umelecká politika smerovala čo najvyššie - pozýval som k nám najlepších choreografov z celého sveta. Nie tých priemerných, aby som na ich pozadí vynikol ja, ale tých najlepších, aby som sa aj ja mohol niečo od nich naučiť, aby sa učili tanečníci aj publikum. To dalo nášmu súboru internacionálne vyžarovanie. Narodil som sa síce v Prahe, ale som kozmopolita. Z tohto nášho prostredia vzišlo asi 14 umeleckých vedúcich vynikajúcich súborov po celom svete - sú v USA, Austrálii, Nemecku, Španielsku, vo Francúzsku, v Japonsku... Najdôležitejšie je, aby sme si vždy písali slovo kreatívnosť s veľkým K. To je náš boh, to najsvätejšie, čo existuje - ľudská tvorivosť.

Vo svojej skupine máte aj českých a slovenských tanečníkov. Majú osobitný temperament oproti ostatným?

Mal som niekoľko českých tanečníkov - Václava Kuneša, Natašu Novotnú, Jiřího Pokorného, zo Slovenska to bol dlho Mário Radačovský, dnešný riaditeľ Baletu SND, a teraz sú u nás Natália Horečná a Lukáš Tinulák. Všetci sú to prvotriedni tanečníci. Som v tom hrozný, ale k svojmu rodu som oveľa kritickejší ako k iným. Všetkým pred predstavením poviem - tfuj, tfuj, tfuj, zlom väz! No mojim deťom - českým aj slovenským - poviem: "A nerob mi zbytočnú hanbu!"

Dodnes považujete za svoje deti aj Slovákov?

Iste. Moji predkovia sú aj Chachari z Těšína, sú vlastne odvšadiaľ. Moja mamička sa narodila v malom mestečku na poľsko-ruských hraniciach, ale do školy začala chodiť v Maribore, takže jej prvá učebnica bola v slovinčine. Môj otec bol Juhočech, ale meno Kylián je írsko-arménskeho pôvodu. Vždy som mal vrelý vzťah ku Slovákom. A keď som mal 9, cestoval som na svoje prvé baletné turné práve do Bratislavy, kde sme uvádzali Doktora Fausta. Bývali sme v hoteli Carlton... Všetko si dodnes dobre pamätám.

Ako na vás pôsobí nový priestor SND?

Je to možno príliš honosné, ale krásne divadlo. Jedna vec však je, ako divadlo vyzerá a druhá, aké divadlo sa v ňom hrá. Architektúra novej budovy je príjemná, ľudia sem budú chodiť radi. Polovička bitky je teda vyhraná. Ale to neznamená, že si môžeme sadnúť na zadok a hovoriť si, že diváci sem prídu tak či tak, takže je jedno, čo robíme na javisku. Nesmieme zabudnúť, že divadlo tu stojí pre to, čo sa v ňom hrá, a nie naopak - nehrá sa v ňom preto, že tu už raz stojí.

Na jar ste uviedli v Českej televízii krátky tanečný film CAR MEN, ktorý sa nakrúcal v baniach na hnedé uhlie. Zaujalo vás filmové médium?

Je to pre mňa zatiaľ neznáme územie, ale mám z tohto filmu veľkú radosť! Navyše len pred pár dňami vyhral Prix Italia a získal aj cenu Zlatá Praha. Je to tanec s pohybmi, ktoré dokáže urobiť každý človek - nemusí byť trénovaný ako tanečník.

Súvisí s príbehom zvodnej Carmen?

CAR MEN je tragikomédia, ktorej názov je vlastne Muži áut. No v deji som zachoval štyri hlavné charaktery Bizetovej opery - Carmen, Micaela, Don José a Escamillo - a aj hudba vynikajúceho Hana Ottena je ponáškou na jej hlavné témy. S pomocou elektroniky znejú ako rozbíjajúce sa sklo o plech, a predsa je to Carmen. Zároveň sme použili najstaršie nahrávky tejto opery, ktoré vzišli z vydavateľstva Deutscher gramofon, kde Carmen spieva Ema Destinová, čo je zvláštnosť. Namiesto býka v aréne sme použili čiernu Tatrovku 87 - osemvalec. Takže to Česko v tom nejako figuruje. Je to zábava.

Medzinárodný svet ste na seba upozornili baletnou inscenáciou Janáčkovej Sinfonietty v New Yorku v roku 1978. Kritici vyzdvihli hlavne "optimistické vyznenie tohto diela". Ako v tvorbe vnímate opozíciu radosti a smútku?

Som optimista so skúsenosťami. Optimizmus je niečo, čo nám umožňuje prežiť. S pesimizmom sa to nedá dosť dobre. A šesťdesiatnik ako ja už nemôže byť optimistom bez výhrad, lebo zažil viaceré sklamania. Ale tá živelnosť, ktorá sa odohráva v Janáčkovej skladbe, je úžasne strhujúca. Leoš Janáček poznal aj ťaživú stránku života - sám zažil tragédie, ale neprestal oslovovať pozitivitu života. Práve o tomto rozpráva jeho Sinfonietta. Oslavou radosti však nehovorí, že zlé stránky ľudského prežívania sveta neexistujú. Kompletné dielo Leoša Janáčka obopína život v jeho celej komplikovanosti. Moja práca je tiež širšia ako radosť Sinfonietty.

Príbuznú radosť a divokosť ste inscenovali v Stravinského Svadbe. Sú to hudobné diela, ktoré nemožno meniť. Preto v poslednom čase rád spolupracujete so skladateľmi? Ako taká kooperácia vyzerá?

Svojho času som absolvoval štátnu záverečnú skúšku z hry na klavíri a kompozície. Hudba mi je veľmi blízka. Zvyčajne si ľudia myslia, že choreograf je druhotný tvorca - len reaguje na danú hudobnú predlohu. A to je smutné, lebo niekedy môže choreograf povedať oveľa viac, ako sám skladateľ. Zvyčajne sa o hudbe hovorí ako o niečom "božskom", ale ja poznám kopy odpadovej hudby - aj v klasike. V múzeách sú napríklad často zavesené stredoveké obrazy len preto, že sú staré. Pritom niektoré z nich sú vyslovene nepodarky, lebo ich namaľovali netalentovaní maliari. A len preto, že vznikli v 13. storočí, hľadíme na nich s úctou. V klasickej hudbe je to isté. Za dlhé storočia sa nazbieralo už toľko hlúpostí... A spolupráca choreografa so skladateľom mala vždy veľkú tradíciu. Robilo sa to v renesancii, v baroku, napokon veľmi úzko spolupracovali aj Petipa s Čajkovským.

Kráľovná Beatrix raz povedala, že už v živote nechce vidieť ani jedno Labutie jazero. Je to podobná úvaha ako tá vaša o starých majstroch?

Naozaj to povedala! (Smiech.) Raz sa môjho učiteľa Johna Cranka v jednom interview opýtali, čo treba v dnešnom svete inscenovať - abstraktné balety alebo balety, ktoré rozprávajú nejaký obsah? Odpovedal protiotázkou: "Čo je lepšie - ryža alebo zemiaky?" Dajú sa urobiť balety, čo nemajú dej, fantasticky krásne, ale aj mizerne. A rovnako - ako vo všetkom v živote - to platí aj pre klasickú predlohu.

FOTO - ALENA KLENKOVÁ

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Naučme sa správne dochucovať ryby
  2. Od septembra opäť po starom
  3. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  4. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  5. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  6. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  7. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  9. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. Naučme sa správne dochucovať ryby
  2. 10 vecí, ktoré môžete dostať od zdravotnej poisťovne zadarmo
  3. Úspech na Majstrovstvách sveta v Quadrathlone
  4. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom?
  5. Od septembra opäť po starom
  6. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš?
  7. ENERGOFÓRUM® 2017 spojí elektrinu a plyn pod jednu strechu
  8. 100 %-nú hypotéku môžete dostať aj na mestský apartmán
  9. Business Smartphones Connected to Public Wi-Fi Can Be in Danger
  10. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 874
  2. Od septembra opäť po starom 6 164
  3. Získajte prístup k zamknutým článkom už o niekoľko sekúnd 4 789
  4. Mama taxi: Koľko najazdí rodič mesačne kvôli svojim deťom? 3 434
  5. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte 1 728
  6. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 695
  7. Máte doma retro kúsky spojené s pivom Šariš? 1 215
  8. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 194
  9. Ako sme jazdili v socializme 1 092
  10. Leto nekončí! 1 080

Hlavné správy zo Sme.sk

EKONOMIKA

Obchvat Ružomberka: už mal byť hotový, nakoniec bude meškať roky

Úsek D1 medzi Hubovou a Ivachnovou, ktorého súčasťou je aj obchvat mesta s 27-tisíc obyvateľmi, plánujú dokončiť až v roku 2021.

DOMOV

Odchod z koalície? Názory sú pol na pol, hovorí poslanec SNS

Fico ustúpil Dankovi a vláda v stredu nerokovala.

ŠPORT

Neapol hrá ako Real. Hamšíkovi sa vernosť môže oplatiť

Ľudia sa rozprávajú len o zápase, tvrdí Hamšík.

KOMENTÁRE

Fico môže stratiť viac než Danko

V prípade vabanku môže Smer stratiť viac než SNS. Už teraz má preň kauza nepríjemné dôsledky.

Neprehliadnite tiež

Zomrel jeden z najvýznamnejších jazzových gitaristov

Umelec sa predstavil v Bratislave aj s českou formáciou Robert Balzar Trio.

RECENZIA

Ako správa z paralelného vesmíru. Tak vyzerá Svěrákov film Po strništi bos

Český film je úkaz. Chcel byť chlapčenskou verziou Babičky?

Orchester môže popových hudobníkov zničiť. Je to tenký ľad

Meky Žbirka, Korben Dallas a Longital vysvetľujú, prečo sa rozhodli prerobiť svoje pesničky.

Rytmus bude nadávať, orchester hrať. Ľahší primitivizmus a ukáznenosť vraj idú dokopy

Žiadny hudobný nápad nevyvolal tento rok väčšiu kritiku.