iverse. Hudobník a spevák však ani v nej nezapiera literáta, nielenže je autorom mnohých textov, ale od svojho príchodu do kapely v roku 1972 začal dôsledne presadzovať jej odklon od interpretácie prevzatých skladieb a orientáciu na vlastnú tvorbu.
Ako prijala skupina túto vašu razantnú požiadavku?
„Nemali ma spočiatku príliš radi, ale trval som na tom, že nebudem hrať žiadne kópie amerických a vôbec zahraničných skupín a že si treba vytvoriť vlastný prejav, nájsť dobré texty a hrať svoju pôvodnú muziku. Čo sa, myslím, sčasti podarilo.“
Už o krátky čas sa Plastici stali jedným zo symbolov odporu proti totalitnému režimu. Existuje pomerne rozšírený názor, že pri popularite skupiny prevažovali jej zásadové politické postoje nad kvalitou hudby. Čo si o tom myslíte?
„To posolstvo, ak tomu budeme tak hovoriť, bolo skôr v osobnej tvrdohlavosti či zaťatosti jednotlivých členov, v tom, že sme si chceli robiť svoje záležitosti. Nie ako protest, ale jednoducho preto, že človek má v živote robiť veci, o ktorých je aspoň trochu presvedčený, že sú dobré. Okrem toho v kapele bolo veľmi málo ľudí, ktorí boli zorientovaní v tom, čo sa deje okolo nich a ťažko by sa dalo povedať, že by boli tak politicky vzdelaní a vyspelí, aby mohli a chceli - teda oni hlavne nechceli - priamo pôsobiť na svoje okolie a režim.“
Napriek tomu však práve vďaka Plastikom došlo v roku 1976 počas vykonštruovaného procesu s vašou kapelou ku kľúčovému prepojeniu disentu a undergroundu.
„Veľmi rád a často opakujem, že to bolo zásluhou Václava Havla, ktorý v pravý moment vycítil, že underground je skutočne silné hnutie, i keď trochu bezmocné, a ďalšími bezmocnými boli tie separované skupinky intelektuálov. Havel z toho skvelým ťahom vytvoril tú, ako to on nazval, moc bezmocných.“
Hovorí sa, že disent akoby skultivoval vašu tvorbu, vnímate to tak?
„Nemám ten názor. Myslím, že v čase, keď som emigroval, Havla vyzvali, aby kapele poradil, ktorých básnikov by mala zhudobňovať. To bol istý vplyv, ale o nejakom kultivovaní by som nehovoril. My sme si vždy išli svojou cestou a príliš sme si do toho nenechali hovoriť.“
Príbeh vašej kapely nemohol chýbať ani v hre anglického dramatika Toma Stopparda Rock'n'roll o udalostiach v Československu, ktorú po londýnskej premiére už uvádza i pražské Národné divadlo aj so živým hraním PPU. Ako sa cítite v „zlatej kapličke“?
„Samozrejme, že to prežívame, veď hrať na prvej scéne je vzrušujúce, no zároveň je to aj zábava. Režisér Ivan Rajmont nám na úvod povedal: Chcem od vás dvadsať minút na začiatku, keď sa diváci schádzajú, a potom jednu pesničku na záver, správajte sa na javisku úplne prirodzene, ako by ste boli na akomkoľvek kšefte. Tak si to užívame.“
Vám osobne sa hra páči?
„Prvýkrát som sa s ňou zoznámil, keď sme boli koncertovať v Londýne a pozvali nás pozrieť si ju do divadla. Ešte predtým som si text hry prečítal v angličtine a dosť som sa jej uvedenia u nás bál, pretože je tak trochu vzdelávacia. Nebol som si istý, či publikum prijme, aby ho nejaký cudzinec, ktorý je navyše napolovicu Čech, poučoval o histórii, ešte k tomu takej citlivej, ako je rok 1968, roky, ktoré mu predchádzali, či po ňom nasledovali. No reakcia drvivej časti publika je dobrá.“
Spomína sa v hre aj vaša kapela?
„Veľmi často, vtedy v Londýne nám to bolo až trápne. Hneď tam v rozhovore pre BBC som povedal, že by bolo slušnejšie nehovoriť len o našej kapele, ale o celom československom undergrounde, ktorého sme boli súčasťou. To, že sme sa stali jeho akousi legendou, je tiež zásluhou všetkých kapiel, básnikov, maliarov, spisovateľov a performerov, ktorí vytvorili čosi, čo sa dá nazvať undergroundovým hnutím.“
To sa po páde totalitného režimu stalo súčasťou histórie. Ivan Martin Jirous, váš bývalý manažér či umelecký vedúci však nedávno povedal, že v súčasnosti má underground ešte väčší význam než kedysi.
„Dnes tento termín už, pochopiteľne, nemá ten politický rozmer a používa sa viac na označenie umeleckého smerovania, istej nonkonformity, ale s Jirousom plne súhlasím. Keď spoločnosť speje k stádovému konzumu a stupidite, keď ľudia namiesto toho, aby si ľahli do trávy, trávia víkendy a sviatky v supermarketoch, tak potom underground má stále čo povedať.“
Kritika konzumného spôsobu života úzko súvisí s vaším silným ekologickým cítením. Pred piatimi rokmi ste pre náš denník povedali, že najväčšiu platnosť má práca v ekológii, že určite sú napríklad stromy dôležitejšie než rockový prejav niekoľkých bláznov. Platí to stále?
„Odpoviem jednou vetou: To vie dnes už každá borovica. A dodám, že vie to už každá borovica, ale azda to nevie na zemeguli len Václav Klaus.“
Od vášho príchodu do kapely uplynulo tridsaťpäť rokov. Ako by ste ich stručne charakterizovali?
„Možno to zjednoduším, ale ja to vnímam od začiatku ako nikdy sa nekončiaci happening. Stretávame sa väčšinou so skvelým publikom, od Spojených štátov po Rusko, čo nás vždy znovu doslova nakopne do ďalšieho hrania, a my z toho máme skutočne dodnes radosť. Tá je dôležitá rovnako ako odkaz našich piesní: sme na rovnakej ceste ako ostatní ľudia, zvieratá a vôbec príroda, aj tá borovica. Možno to celé plynie ku skaze, ale bolo by dobré, aby sa človek správal tak, aby nás tá skaza nezastihla úplne nepripravených a aby neprišla príliš skoro.“
Saxofonista, klarinetista, spevák a básnik Vratislav Brabenec sa narodil v roku 1943 v Prahe. Je absolventom strednej poľnohospodárskej školy a nedoštudovaným teológom.
Do skupiny The Plastic People of the Universe vstúpil v roku 1972, o štyri roky neskôr bol spolu s Pavlom Zajíčkom, Svatoplukom Karáskom a Ivanom M. Jirousom väznený a odsúdený vo vykonštruovanom politickom procese. l Patrí k prvým signatárom Charty 77, v roku 1982 emigroval, definitívne sa vrátil v roku 1997.
Je autorom mnohých textov, najmä z albumu Co znamená vésti koně, úpravy textov zo Starého a Nového zákona pre Pašijové hry velikonoční a úpravy textov Ladislava Klímu pre projekt Jak bude po smrti.
Je známym literátom, napísal rozprávky Všude je střed světa, báseň v próze Karlín přístav či zbierku básní a textov Vůl Hvězda Ranní.
