Zázrak v černém domě je spoveďou o rodine, ktorá prežila ťažké situácie za Protektorátu, v päťdesiatych rokoch i v čase normalizácie, a ani dnes to nemá ľahké. Udalosti zanechali na vzťahu rodičov, detí a súrodencov trvalé stopy. Autor hry je bývalý chartista, ktorý v čase normalizácie pod svojím menom nemohol písať. Po roku 1989 sa stal ministrom kultúry.
Režisér inscenácie Juraj Nvota nepochybuje o tom, že jedna z postáv hry, zvaná Minister, je autobiografickou figúrou. „To on si tak prekvapivo krásne a kajúcne rieši vzťah, dnes už s mŕtvym otcom, matkou, bratom, sestrou a vlastne aj so sebou samým,“ hovorí. Práve postava Ministra totiž podľa jeho slov robí na javisku ostatným najväčšie peklo. Autor sa však dnes pýta, čo je to pravda. Nevie nič zmeniť na fakte, že otec, aj keď všelijaký, je stále otec. Že brat, aj keď udával, zostáva tak bratom, ako aj udavačom.
„Politické erupcie stihnú životom jednej generácie potriasť aj niekoľkokrát,“ hovorí Nvota. „Sám autor sa ako chlapec len vďaka obeti starých rodičov vyhol koncentračnému táboru, v šesťdesiatych rokoch bol úspešným dramatikom, ale v sedemdesiatych zase na materskej dovolenke, lebo jeho dieťa malo z kádrových príčin ťažkosti dostať sa do škôlky.“
Hra je podľa Nvotu nabitá prekvapujúcimi situáciami a zvratmi, v ktorých sa objasňujú netušené súvislosti a riešia zásadné spory. Za najväčšieho čudáka rodiny považuje otca. „Je hluchý, ale čo potrebuje, počuje. Nesmierne vtipne terorizuje celú rodinu,“ odpovedá na otázku, ktorá z postáv je mu v hre najbližšia. „Ale preto mi blízky nie je. Blízki sú mi herci z Divadla Na zábradlí. Je to naše tretie spoločné predstavenie.“
Autor: ea
