Je hip-hop a hip-hop. O zmysluplnosti toho prvého a primitívnosti toho druhého nechcime diskutovať. Jednoducho, jedna línia nasleduje ducha sociálnej kritiky, ktorého od konca 80. rokov až dodnes v sebe nezakryjú kapely ako Public Enemy či De La Soul, a potom je tu trochu „scestná“ cesta, ktorú začiatkom 90. rokov odštartovali ľudia okolo Dreho a Tupaca pod hlavičkou g-funk. Teda: veľké slová, veľké pózy, veľkí gangstri.
Preto, keď sa nedávno Kanye West(na snímke Reuters) a 50 Cent stavili, kto predá viac nosičov, nebola to len stávka dvoch reperov. Bola to stávka dvoch postojov, ktoré si inak predstavujú hip-hop.
Samozrejme, treba povedať, že aj Kanye West je arogantný egocentrik, lenže to platí iba o jeho verejných vystúpeniach. Ako ktosi múdry raz povedal, talentovaným a géniom sa odpúšťa všeličo.
Kým iní nepodstatní kvázi gangstri, smutné, že už dokonca aj na Slovensku, okolo seba šibrinkujú pištoľami a bojovými plemenami psov na vôdzkach, ľudia ako West produkujú kvalitnú hudbu s repom, ktorý má aj iný význam než ženy, chľast, párty, ja, ešte raz ja, moje ego, moja ulica, znovu ja (to aby sa náhodou nezabudlo) a „houmís“ zo sídliska. Trápne klišé. Naplatí však o albume Graduation.
Kým však pri Westovom minulom albume Late Registration vznikalo napätie najmä medzi symfonickým orchestrom a hip-hopom, tentoraz si Kanye monumentálne kompozície odpustil. Trochu to mrzí, stále však ostáva verný metóde „crate diggin“, samplovaniu starých platní. Teda, starých ako starých, v singli Stronger sú to Daft Punk a ich Harder, Better, Faster, Stronger.
Niežeby Timbalandove charakteristicky trendové elektro zvuky neboli dobré, no občas má poslucháč chuť aj na jeho protipól, ktorým je práve West. Klasická atmosféra, čosi z Dj Premiera a čosi z funku, soulu či starého blues. Niekedy padne dobre si trochu zaspomínať. Aj keď to je spomínanie vyslovene účelné. A aj keď oproti minulému albumu si tento aktuálny robí výlety do sveta syntetizátorov. Možno preto je výrazne temnejší.
Westovi možno vyčítať všeličo, okrem jeho osobnosti niekedy istú diskotékovosť skladieb, jeho nie práve dokonalý rap (napriek tomu, že od minulého albumu sa to značne zlepšilo) či jeho tvrdohlavosť. Nemožno mu však vyčítať, že rovnako ako mnohí iní iba rozpráva pre potešenie zo samotného rozprávania.
Hip-hop nemusí deklamovať filozofické poučky, ale niekedy poteší, že to nie sú iba „kecy“ chlapcov s nepredýchanou pubertou. A niekedy tiež poteší, že to úplne nerezignuje na hudbu. Kanye West je vec vkusu, ale všetko vyššie uvedené spĺňa, aj keď vo svojich vyjadreniach niekedy prestrelí.
Preto: je hip-hop a hip-hop.
Kanye West: Graduation
Roc-a-fella / Universal 2007
