a nám zabíjala devy.“
Dnes o svojom filme Bathory rozpráva uvoľnene a často sa pritom smeje. Najdrahšia výroba v našej histórii mu však narobila aj starosti. Že musel rešpektovať historické priestory a nemohol ani len zapáliť sviečku tam, kde potreboval striekať krvou, to bola len najmenšia z nich.
Všetci o Bathory hovoria, že je to na naše pomery priekopnícky film. Aj vy ste mali pocit, že robíte na nezvyčajne veľkej úlohe?
„Historický film som už robil, ale Tisícročná včela bola oproti tomuto prechádzkou. Tam som nakrútil jednu manifestáciu, nejaký ten pochod, pár ranených vo vojne. Nahnal som tam pár študákov, nebolo to také zložité. Bathory však bola bojom, najmä s obrovskou technikou.“
Ťažko sa na ňu zvyká?
„Keď máte Cinemascop, akoby ste robili dva zábery naraz. Musíte dávať pozor na mikrofón, tiene, svetlá. V prvých záberoch sme ešte nasnímali tašky, čo sme si kdesi naboku odložili. Nečudujem sa Orsonovi Wellesovi, že na Cinemascop najprv šomral: Tak toto je dobré akurát na to, aby som mohol nakrútiť plaziaceho sa hada! No lenže, hada si nakrútiť môžeš, Bathory však potrebovala niečo iné.“
Pomôže režisérovi viac peňazí?
„Môžete sa tešiť, že máte stroj, na ktorom sa robili triky do Pána prsteňov, ale ešte musíte nájsť ľudí, ktorí na ňom vedia robiť. A to je veľmi ťažké. Mnoho funkcií som musel zastúpiť sám. Navrhoval som dekorácie, stavby, napodobňoval Caravaggia. Vo filme totiž vystupuje aj on, Alžbete maľuje portrét. Ale kto by mi to nakreslil, keď chlapci maľujú modernu už v škole a renesančné obrazy ich nebavia?“
A všetky tie starosti boli kvôli jednej žene.
„Keby len to. Lenže mne sa zdalo, že pracujem s virtuálnou realitou. Prešiel som všetkými zdrojmi, v Maďarsku aj Rumunsku - jediné, čo po Alžbete Báthoryčke zostalo, je hádam len hrad. A ja som tak veľmi chcel nejaký talizman! Stoličku, na ktorej sedávala, pohár alebo knižku, čo držala. Čokoľvek. Nezostalo absolútne nič. Aj na tom mieste, kde vraj mala byť pochovaná, sa našla iba prázdna rakva!“
Existovala vôbec?
„Keby neexistovalo tých pár strán dokumentov, tak ani nie. Zostali nejaké svedectvá z čias, keď sa proti nej pripravovali súdy. Lenže to sú také svedectvá podpísané tromi krížikmi. Navyše, boli to zvláštne aritmetické súdy. Niekde vykopali dve mŕtvoly, povedali, že sú to obete Báthoryčky. Potom 280 ľudí podpísalo, že videlo dve telá a hneď bolo 560 obetí.“
Vášmu filmu zrejme nebudú chýbať snové zábery. Ako vyzerá Báthoryčka, keď sa vám zjaví vo sne?
„Stále neverím portrétu, čo jej namaľovali. Možno, že bola drobnou žienkou, aj bledou, ale určite nie preto, že sa kúpala v krvi. V krvi sa kúpať nedá, lebo sa zráža. Stále tak mlado vyzerala zrejme preto, že mala anémiu.“
Vy jej vine ani trošku neveríte?
„Správam sa k nej láskyplne. Ale žeby som neveril v jej vinu? Vo filme uvidíte, ako nožnicami zabije jednu slúžku - mali by ste ma za blázna, keby som napriek tomu tvrdil, že bola nevinná. Snažil som sa však ukázať, ako k tej legende asi došlo, prečo Báthoryčku tak pošpinili. Urobiť horor, kde akási pani pichá ženám ihlice pod nechty a páli im papier medzi prstami, to ma nepriťahovalo. Takých filmov už aj v Hollywoode nakrútili dosť.“
Do tejto legendy ste sa teda pustili razantne. Nie je však škoda ničiť ju?
„Je to nebezpečné. Keby som nakrúcal o žene, ktorá vlastne nič neurobila, nikoho by to nezaujímalo. Príťažlivejšie sú predsa všetky tie psychiatrické diagnózy, ktoré jej ľudia pripisujú. Pri nakrúcaní som mal stále na mysli Paľa Bielika. On v jednom filme o Jánošíkovi najprv hral, potom sám druhý nakrútil. Všetci v ňom tancovali a krepčili, súkno sa naťahovalo od buka po buk. Lenže chcel, aby ten film bol aj trochu moderný, preto v ňom vytvoril motív manželského trojuholníka - a zrušil to, čo bolo na Jánošíkovej legende najzaujímavšie. To, že má silu v opasku.“
Takže predsa len aj vo vašom filme bude hrôza?
„Jeden kamarát sa ma pýtal, ty nakrúcaš horor? Nie, ja robím historický film, vravím mu. Tak ty nakrúcaš film o Báthoryčke a nebude to horor? Veď sa na to nebude dať pozerať! Neboj sa, to, čo uvidíš, bude ešte väčší horor, ako by si čakal! Viete, boli to strašné časy, ľudský život vtedy nemal žiadnu hodnotu. Urobiť z jednej ženy vražedkyňu - to bol naozaj pekný horor. Oveľa desivejší ako obrázky, ktoré nám dokola nanucujú, aká to bola sadistka.“
Aj Viktor Kubal špekuloval. Jeho Krvavá pani nemala srdce, lebo ho dala tomu, koho milovala.
„Naozaj je veľa možností, ako si jej príbeh vysvetliť. Ja som sa však chcel pridržiavať historických faktov, a to ma veľmi zväzovalo. Preto som sa ani nemohol tak fantazijne vyjadriť, ako by som si predstavoval.“
Prečo by ste sa nemohli?
„To by som sa vydal tým smerom ako Nižňanský. Dovolil som si síce aj autorskú licenciu, ale skôr preto, aby som vzbudil zvedavosť. Napokon, skutočnosť nikdy nie je taká zaujímavá ako filmový príbeh. V ňom je koncentrovaná, bez neho ju čas rozriedi.“
Do filmu ste nakrútili aj zopár bitiek s Turkami. Bitky sú takmer v každom výpravnom filme, to ich režiséri nakrúcajú tak radi?
„Udržať a riadiť toľko hercov na pľaci je veľmi ťažké. Nakrútil som zopár fantastických záberov, ale nemôžem ich použiť, lebo jeden kameraman v nich vidí toho druhého. Pri nakrúcaní som prepadol pocitu, aké skvelé nápady mám, a keď som ich videl hotové, zistil som, že som sa do nich radšej ani nemal púšťať.“
Pritom aspoň polovica publika si na bojové scény vôbec nepotrpí.
„Ale ja si myslím, že tento film je viac pre ženy. Je taký emotívny, že si pri ňom aj poplačú.“
Ľudia sa zároveň pýtajú, čo bude s vašou krehkou poetikou. Neprevalcuje ju mašinéria veľkej produkcie?
„Viem, na čo myslíte. Stále si však kladiem jednu otázku: Keby som dnes nakrútil Perinbabu, Sedím na konári alebo Tisícročnú včelu, chodil by sa na to ešte niekto pozerať? Rozumiete, už sme sa posunuli kamsi inam. Mladí sú zvyknutí na McDonald, aj do bryndzových halušiek im musíte dať hranolky, aby ich zjedli. Posúva sa aj filmová estetika, a bol by som starý, keby som v pohyblivom svete zostal nehybný. To isté by možno platilo aj o Fellinim alebo Bergmanovi. Keby sa dnes so svojím filmom ukázal Antonioni, dostal by ešte peniaze na ďalší?“
Takže, aká bude vaša Báthoryčka?
„Stále je v nej veľa vízií, snov, poézie aj humoru. Žánrovo je to veľmi rôznorodý film. Milostný príbeh prejde do psychologického, a napokon vyústi do otvoreného boja. Keby ste sa ma však teraz spýtali, čo si o tom filme myslím, mal by som asi zmiešané pocity. Ako muž, čo vidí svoju svokru, keď padá v jeho aute na dno priepasti. Lebo keby v tom filme malo byť všetko to, čo chcem, musel by trvať tri hodiny štyridsať. To je však pri historickom filme neúnosné. Rád by som ho ešte predĺžil a v televízii premietol ako dvojdielny seriál. V piatok a v sobotu, aby ľudia nemuseli dlho čakať.“
Niekomu môže pripadať aj jednodňové čakanie dlhé.
„Vidíte, ja som ešte z generácie, keď sme chodili na dvojdielne filmy do kina. Druhú časť sme videli až o týždeň.“
Vy ste s Havettom založili Klub nenáročného diváka. Tam by ste asi Báthoryčku nepremietli, však?
„No, tam sme premietali naozaj stupídnosti. Najmä východonemecké komédie boli fantastické. Predstavte si film: Chlapec spí v posteli a rodičia ho začnú mlátiť, že sa v škole zle učí. Potom sa zrazu spod periny vystrčí hlava Lenina a na druhý deň začne chlapec prospievať. My sme sa smiali, ale tie filmy to mysleli viac–menej vážne!“
Ako dlho vám ten klub vydržal?
„Kým nedošiel materiál. Premietač v kine bol náš informátor, presne vedel, čo hľadáme. Neskôr však aj východným Nemcom šliapli Rusi na kobylku. Už im príliš liezli do zadku. Rusi nadobudli podozrenie, že tie filmy sú paródiou.“
Asi ste vnímali, čo sa šírilo o filme Bathory. Akú auru podľa vás má?
„Neviem, aké mal tento film renomé. Najprv som si myslel, že nás Báthoryčka miluje, ale potom jej asi došlo, že ju nevykresľujeme úplne nevinne, a prestala nám pomáhať. Začali sa nám kaziť veci, tlačil nás splátkový kalendár, všetci nám začali dvíhať ceny. Mnoho ľudí nám neprialo. Nechceli, aby sme tento film nakrútili.“
Prečo nechceli?
„Stratili by výhovorku, že sa taký film nakrútiť dá, že sa dá aj riskovať a vložiť do výroby aj vlastný majetok. Oni by stále najradšej tvrdili, že film má zaplatiť štát a dovidenia. Preto sme nevedeli zohnať štáb. Jeden druhému telefonovali a šírili, že Jakubisko určite blafuje.“
Ako na vás pôsobili mediálne správy, že dlhujte peniaze?
„Možno, že ste vtedy trochu zaujímavejší, ale sťažuje to prácu. V každom prípade, ak meškáte so zaplatením milióna korún, pri 280-miliónovom rozpočte to predsa nie je tak veľa.“
Vravelo sa, že niekoľko ľudí odišlo zo štábu v priebehu nakrúcania.
„Naháňali nás, chceli, aby sme platili okamžite a cash. Pri takých veľkých produkciách však nemáte peniaze vždy a vtedy, keď ich od vás niekto žiada. Bohužiaľ, v štábe to vyvolalo vzbury. Takže vidíte, keby sme len museli riešiť umelecké starosti!“
Keď si teraz, po všetkých tých starostiach, premietate takmer hotový film, chce sa vám veriť, že ste ho nakrútili vy?
„Tá otázka je iná. Čo som vtedy robil, že som to takto nakrútil? Keď som film začínal strihať, v strižni som povedal: chlapci, máme tu množstvo materiálu - a mňa mrzí, že neviem, ako bude film na konci vyzerať! Ale viem, že na konci si budem hovoriť: prečo som to nevedel hneď? Mal by som to za tri dni a mohli by sme ísť ďalej.“
Napríklad kam?
„Rád by som spravil niečo o Štefánikovi, to bol dobrý recesista. Myslel som aj na Jánošíka. Viem si predstaviť trinásťdielny seriál, každý diel o inom členovi družiny.“
Komunisti by boli radi, kedysi vám nechceli dovoliť nič iné, len rozprávky alebo históriu.
„História sa mi naozaj zapáčila. Rád by som nakrútil Dvesto rokov samoty a zamyslel sa, či by boli ľudia rovnako hašteriví a nervózni, keby žili dvesto rokov. Schválne som ponechal názov, čo pripomína Márqueza. Bude to totiž magický film. Zároveň mi po Báthoryčke už srdce trochu prahne po pohladení diváka, po takom ľudskom, milom filme.“
Autor: Kristína Kúdelová Praha – Bratislava
