ublikácia Sny na priesečníku s realitou, ktorá potrvá v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy už len do nedele.
V roku 1990 navštívila Slovensko Lee Karpiscak, zástupkyňa a zastupujúca riaditeľka arizonského univerzitného múzea v Tucsone. Uchvátilo ju objavovanie neznámeho sveta, tak dlho oddeleného od Západu železnou oponou, rozhodla sa sem vrátiť a preskúmať slovenské výtvarné umenie.
Sedemnásť statočných
V jej výbere je sedemnásť slovenských výtvarníkov, ktorí prežili veľkú časť svojho tvorivého života v komunistickom Československu, netvorili však v duchu socialistického realizmu. Jej cieľom je rozptýliť v západných krajinách zaužívané klišé, že socialistický realizmus bol u nás jediným smerom, ktorý ovplyvňoval masy.
Z generácie narodenej pred vojnou je v Karpiscakovej výbere napríklad Rudolf Fila (1932), Juraj Bartusz (1933) Andrej Rudavský (1933), Jozef Jankovič (1937) a nebyť ich predčasného úmrtia, nechýbali by v ňom Albín Brunovský (1935 –1997), Karol Baron (1939 – 2004) a Agnesa Sigetová (1939 – 2004).
Táto generácia zažila 50. roky, ich tvorba sa dá chápať ako reakcia na socialistický realizmus – absolútne ho odmietli.
Tí trochu mladší – napríklad Dušan Kállay (1948) alebo Daniel Fischer (1950), a najmladší - Martin Knut (64), Matej Krén (58) a Simona Bubánová-Tauchmanová (61) patria ku generácii, ktorá dospela v absurdnom období normalizácie, keď boli umelecké školy malými oázami tvorivej slobody.
Pre generáciu výtvarníkov, ktorí dosiahli vek dospelosti v 60. rokoch a počas normalizácie, bolo prirodzené nebyť socialistickými realistami – dávno to nebolo v móde a uvedomovali si to aj mnohí komunistickí pohlavári.
Aj tak však existovalo absurdné rozdelenie umelcov na oficiálnych a neoficiálnych – fenomén, ktorý napriek veľmi poctivému prehľadu slovenskej histórie a obsiahlym rozhovorom so všetkými výtvarníkmi môže ostať nepochopený.
Pre demokratický svet, kde iní ako neoficiálni umelci neexistujú, je jednoduchšia mylná predstava rozdelenia umelcov v diktatúre na oficiálnych a zakázaných.
Zakázané ovocie
Od novembra 1989 ubehlo práve 18 rokov – dorástla teda prvá generácia, ktorá nemá na komunizmus vlastné spomienky. Toto obdobie už vníma podobne ako západný svet – spoza opony, nie vždy s veľkým záujmom alebo pochopením. Lee Karpiscak teda nepoodhalila umenie za železnou oponou len americkému publiku, ale aj tejto generácii.
Milan Bočkay (1946) v rozhovore spomína na neoficiálnu výstavu v Akadémii vied v roku 1979 takto: „Navonok táto činnosť niesla znaky romantizmu a mladíckeho nadšenia, ale v skutočnosti výstava, z dnešného hľadiska smiešne malá, vzbudila veľký záujem. Zakázané ovocie chutí najlepšie.“
Výstava v Pálffyho paláci Galérie Mesta Bratislavy taký záujem nevzbudila. Možno aj preto, že je pre dnešné publikum príliš oficiálna.
Autor: Anna Feldeková (Autorka je fotografka a publicistka)
