nte réžie vo Viedni, Bazileji, Stuttgarte, Bonne, Drážďanoch, Frankfurte, Zürichu či Barcelone. Narodil sa v Grazi, kde vyštudoval právo, réžiu a herectvo vo Viedni. Vytvoril projekt Hessenskej divadelnej akadémie, ktorú dodnes vedie.
Ako sa cítite v slovenskom divadle?
„Prišiel som na pozvanie Juraja Kukuru. Režíroval som ho v úlohe Michaela Richardsona v Bonne, ktorého mestské divadlo patrilo k najdôležitejším v krajine. Bolo neuveriteľne bohaté, len na kostýmy som mal k dispozícii toľko peňazí, čo tu nemám na celú hru. Napriek tomu je divadlo Aréna jedinečné. Moja teória, ktorú som štrnásť rokov učil aj študentov na Akadémii vo Frankfurte, je, že obmedzenia vedú k umeleckým výsledkom.“
Nie je to na úkor kvality?
„Vôbec neplatí, že keď máte dostatok prostriedkov, ste lepší. Vo Freiburgu som mal pred siedmimi rokmi na celú Čarovnú flautu dvadsaťtisíc mariek. Inde som dostal stodvadsaťtisíc len na výpravu, a aj tak bolo freiburské predstavenie jedno z najlepších v mojej kariére.“
Znamená to, že Aréna nemá peniaze?
„Ale to neznamená, že neponúka dobré produkcie. Necítim sa tu inak, ako keď režírujem v Nemecku, Rakúsku, vo Švajčiarsku, v Taliansku či vo Francúzsku. Divadlo nezávisí od krajiny a jazyka.“
Ako komunikujete s hercami?
„India Song je jedna veľká choreografia. Sama autorka predpisuje, že na javisku nepadne ani slovo. Pri tradičnom japonskom divadle Kabuki nerozumiete tiež ani slovo, ale viete povedať, ktorý herec hral vynikajúco, ktorý dobre a ktorý bol do počtu. Dokážem režírovať slovenskú vetu tak, ako keby bola nemecká. Zákony vyjadrovania a rétoriky sú v každej reči rovnaké.“
Spomínate si na režírovanie Juraja Kukuru v 1989?
„Áno. Druhýkrát som s ním ešte pracoval v Bazileji. Tam už aj hovoril na javisku.“
Obsadili ste ho do India Song preto, že síce na javisku nehovoril, ale dobre vyzeral?
„Samozrejme. Všetci ho poznali z televízie.“
Ako sexsymbol?
„To by bolo príliš jednoducho povedané. Kukurov Michael Richardson je typ, ktorý vyplní miestnosť. Je neprehliadnuteľný. Teraz ho hrá Sáva Popovič. Je iný ako Juraj, ale tiež ho neprehliadnete. Popovič vyžaruje niečo tajomne brutálne, Juraj bol taký salónny typ.“
Charizmatický?
„To sú obaja. Inak by som ich neobsadil. Veď neprehovoria. Iba sa správajú. Ale to, ako pohladia ženu, musí prehovoriť za nich.“
Je Juraj Kukura lepší herec alebo riaditeľ?
„Razím takú teóriu, že by som bol dobrý aj ako generálny riaditeľ v nejakej firme. Keby som študoval medicínu, určite nerobím obvodného lekára, ale vediem kliniku. Čiže keď niekto raz vyniká, ako napríklad Kukura, bude vynikať v akomkoľvek povolaní. Videl som program jeho divadla. Robí tu kvalitné európske divadlo.“
Ale je to risk. Slovenské publikum je konzervatívne a Durasová je kontroverzná autorka. Čo očakávate od publika?
„Durasová robila aj filmy. Samozrejme, že boli iné ako obyčajné snímky, ale aj tak sa ľuďom páčili. Verím, že keď sa divadlu podarí cez uvedenie hry ohúriť, potom sú kontroverznosť a konzervativizmus každému ukradnuté.“
Keď dokážete režírovať hru, kde na javisku nepadne ani slovo, neuvažovali ste o réžii baletu?
„Všetky moje inscenácie sú veľmi choreografické. Vo Frankfurte učil William Forsythe. Urobil z Frankfurtu hlavné mesto tanca. Na škole sme mali pedagóga klasického tanca, ktorý mal pred dôchodkom. Zrazu katedre hrozilo zrušenie. Postaral som sa o to, aby sa tak nestalo. Dodnes tam sú Forsythovi spolupracovníci aj on sám. Tanec milujem.“
Najprv ste vyštudovali právo. Je právo svojím spôsobom tiež divadlo?
„To nie. Naša rodina patrila k strednej vrstve a tam keď niekto povedal, že chce byť herec, to bol koniec. Rodičia mi povedali, aby som vyštudoval niečo poriadne. Keby sa mi nepodarilo štúdium réžie, tak by som pri umení ostal aj ako právnik. Lebo je jedno, čo študujete, každá škola vás naučí rozmýšľať.“
V mlčiacom svete lásky
Hra India Song by mala byť pre tím divadla Aréna výzvou nielen vďaka účasti nemeckých tvorcov na jej inscenovaní. Autorka v nej približuje svet odohrávajúci sa v mlčaní. Keď postavy hovoria, sú neviditeľné, keď konajú, nehovoria. „Durasová je poetkou v širokom slova zmysle,“ charakterizuje príbeh lásky v mnohorakých podobách, odohrávajúci sa v 30. rokoch v Indii, prekladateľka Michaela Jurovská. O príbehu hovoria štyri hlasy bez tváre, ktoré sa zhovárajú medzi sebou, zatiaľ čo na javisku vystupujú postavy, ktoré hlasom nepatria.
V hre, ktorú autorka napísala v lete roku 1972 na žiadosť riaditeľa National Theatre v Londýne, sa objavuje leitmotív z noviel Vicekonzul a Žena od Gangy. Podľa nej o rok neskôr nakrútila úspešný rovnomenný film.
Režisér rieši podstatný rys tejto hry v duchu presvedčenia, že divadlo by malo byť aj o inom než len o jazyku. V inscenácii účinkuje vyše tridsiatka hercov, z ktorých sa na javisku objaví len niekoľko, ostatní prepožičali hre svoje hlasy. Pre nich strávil režisér podstatnú časť skúškového obdobia v štúdiách rozhlasu. V hlavných úlohách sa „naživo“ predstavia Ingrid Timková, Ján Gallovič alebo Marián Prevendarčík, Matej Landl, Sava Popovič či František Balog.
(ea)
