Je považovaný za jedného z našich najvyťaženejších mladých hudobníkov. RADOVAN TARIŠKA nedávno vydal album Elements s pianistom Ondrejom Krajňákom a dnes si zahrá na festivale Bratislavské jazzové dni v skupine speváčky Hany Gregušovej.
Má súčasný džez schopnosť priniesť niečo nové?
„Keby som hovoril o džeze ako o žánri, momentálne je veľmi konzumné obdobie. Každého zaujíma iba predajnosť, nejde sa po kvalite.“
Robíte tiež konzumné veci?
„Samozrejme. Kto ich nerobí? Ale vždy sa snažím robiť to čo najlepšie a neskĺzať do lacného umca–umca.“
Pri pohľade na scénu v susedných krajinách vzniká dojem, že sme zaostali.
„Nemyslím, že zaostávame. Konkrétne naša generácia 197X je fantastická. Práve kladieme základy slovenského džezu.“
Tento rok?
„Nie. Pár rokov dozadu.“
To znamená, že základy tu neboli?
„Je tu jeden guru, nesmierne talentovaný klavirista a úžasný človek Gabo Jonáš. Ďalej sú tu Jozef Döme, Ľubo Tamaškovič a ešte Dušan Húščava. Poriadny kontrabasista tu však nebol, až kým som z Prahy nezavolal Tomáša Baroša. Naša generácia sa neodrazila od slovenského džezu, počúvali sme americký, pravý černošský džez. Tu sa mainstream nehral dlhé roky, iba bigbít a funky. Gabo Jonáš hral mainstream okolo roku 1970, potom bol v zahraničí. Museli prísť mladí ľudia ako Ľubo Šrámek, Klaudius Kováč, Milo Suchomel, Marián Ševčík, Ondro Krajňák... My nezaostávame, naopak – naši klaviristi nemajú páru.“
V porovnaní s Českom?
„V Čechách určite nie sú takí klaviristi. Naša súčasná scéna je silnejšia.“
Hrávate džez pravidelne?
„Skoro každý deň.“
Ako napríklad vyzeral váš minulý týždeň?
„Hral som s bigbandom Gustava Broma v Mladej Boleslavi, na párty s Barošom a Krajňákom, s bigbandom Matúša Jakabčica v Šahách a s Palom Bodnárom vo Viedni. Okrem toho som bol aj v štúdiu s Hankou Gregušovou, produkujem jej platňu.“
Ste teda dosť vyťažený?
„Chválapánubohu!“
Je váš album s Ondrejom Krajňákom experimentálny?
„Áno. S Ondrom sa poznáme veľa rokov, chceli sme zúročiť skúsenosti a empatiu. Zatiaľ sme v týchto vodách ešte neplávali, toto bol náš prvý experiment. Urobili sme ho aj preto, aby sme neboli zaškatuľkovaní ako mainstreamoví alebo džezoví muzikanti. Chceli sme dokázať sebe a ostatným, že vieme hrať úplne inú hudbu.“
V čom sa odlišuje od iného hrania?
„Nie je tu vopred stanovený rytmus, aj s harmóniou môžeme narábať ľubovoľne. Chceli sme sa s hudbou pohrať v metafore. Povedali sme si: spravme oheň, vodu, zem, vzduch a opíšme pocity z nich.“
Bez nejakej dohody vopred?
„S Ondrejom si nemusíme veľa povedať, sme duchovní hudobní bratia. Už dlhšie sme chceli opustiť vychodené chodníčky téma sólo téma a prísť s niečím úplne novým. Veľa vecí sme nechali na náhodu. Počas hrania sme sa na seba pozreli a išli ďalej na základe jednotlivých motívov a fráz. Človek má v hlave, či už z klasiky, alebo mainstreamu nadväznosť, dodržanie jednotnej formy, aby sa vytvoril celok.“
Takže každý koncert je iný?
„Samozrejme.“
Myslíte, že meníte vkus publika ako kedysi Keith Jarrett sólovými improvizáciami?
„Skôr publikum si hľadá nás, ako my publikum.“
Chcete sa na tento spôsob hrania zamerať na dlhší čas?
„Nie, preto som bol teraz v New Yorku. Džez má tradíciu v Amerike. Tam vznikol, to je ich kultúra. Je to niečo, čo žije a bude žiť. Nie ako nejaký hit, po ktorom o rok ani pes neštekne.“
Miro Tóth
Autor pracuje v Ústave hudobnej vedy SAV
