Stratová cesta z Moskvy do Ameriky

Tridsaťdeväťročný Sergej Lukjanenko je dnes najznámejším a najúspešnejším žijúcim ruským autorom vedecko-fantastickej literatúry. Presadil sa filozoficky ladenou hard science fiction v štýle kozmickej opery (trilógia Hranice snov, Vládcovia ilúzií, Tiene snov), ale najviac čitateľov mu priniesla pentalógia Nočná hliadka.

Po úspechu rovnomenného románu z roku 1998 napísal spolu s Vladimirom Vasiljevom pokračovanie Denná hliadka (2000), sám potom Šerá hliadka (2002). V roku 2003 prišiel Vasiljev s Temnou hliadkou a cyklus (zatiaľ) zakončil opäť Lukjanenko v roku 2006 knihou Posledná hliadka.

Dej všetkých sa odohráva prevažne v súčasnom Rusku. Náš svet je len jednou z úrovní sveta mágie. Popri magických bytostiach i niektorí ľudia majú dar nadprirodzených schopností. Volajú sa Iní a slúžia buď Svetlu, alebo Tme. To, čo sa na prvý pohľad javí ako čierno-biele delenie na dobro a zlo, však obaja autori šikovne relativizujú. Podstatné je, že sily Svetla a sily Tmy proti sebe bojujú odveký nekonečný boj. Na dodržiavanie podmienok prímeria dozerajú Denné a Nočné hliadky, v Moskve vedené mágmi Geserom a Zavulonom. Nad hliadkami stojí Inkvizícia ako nestranný súd a záruka rovnováhy.

V roku 2004 nakrútil ambició­zny režisér Timur Bekmambetov film, inšpirovaný prvou z kníh – Nočná hliadka. Nejde o verný prepis, ale na scenári spolupracoval Lukjanenko a nastala šťastná zhoda okolností. Asi ako keď Arthur C. Clarke pre film Stanleyho Kubricka 2001: Vesmírna odysea písal scenár podľa svojej poviedky Sentinel. Príbeh sa síce o čosi zjednodušil, no nestal sa plytším, skôr naopak, nadobudol nové, netušené rozmery. O rok neskôr Bekmambetov nakrútil pokračovanie Denná hliadka, ale spolu s Lukjanenkom a Vasiljevom použili najmä motívy z prvej knihy.

Hrdinom je opäť Anton Gorodeckij. Ako mladý muž chcel použiť služby nelicencovanej bosorky, aby sa pomstil žene, ktorá ho opustila. Keď Nočná hliadka proti bosorke zakročila, zistil, že má nadprirodzené schopnosti a stal sa jej členom. Lenže nerozumný čin má následky v podobe Antonovho syna Jegora, čo chce zneužiť podlý Zavulon. Navyše ktosi v Moskve začal vraždiť temných Iných tak šikovne, že stopy a podozrenia vedú k Antonovi. Všetko by mohla zmeniť bájna Krieda osudu, ktorou možno prepisovať a meniť, čo je komu súdené...

Po vizuálnej stránke Bekmambetov pokračuje v efektnom prelínaní moskovskej post­sovietskej reality s rozprávkovou fantáziou. Akčných scén je viac ako v Nočnej hliadke a sú ešte akčnejšie, využívajú ešte viac efektov, takže divák nemá veľa príležitostí vychutnať si kvalitné výkony zaujímavých a veľmi dobre obsadených ruských hercov, no ani moskovské reálie.

Bekmambetov sa preslávil realisticky stvárneným príbehom z rusko-afganskej vojny Pešavarský valčík (1994), ktorý žal úspechy na rôznych festivaloch, no už jeho nasledujúca snímka Gladiatrix o gladiátorkách bola klasická béčková komerčná zábava v americkej produkcii.

Nočná hliadka dokázala umne prepojiť dôverne známu sivú realitu s prekvapivou a poetickou fantáziou, no Denná hliadka nadobúda charakter klasického hollywoodskeho filmu – a pokračovanie Šerá hliadka už priamo vzniká ako produkcia USA, podobne ako ďalší Bekmambetovov film – Wanted s Angelinou Jolie a Morganom Freemanom, plánovaný na budúci rok.

Lukjanenkov fantastický svet tak otvoril Bekmambetovovi cestu do Hollywoodu. Lenže za cenu straty toho, čo na ňom bolo najzaujímavejšie.