Keby nebola Bratislava oblepená plagátmi Hamleta s jeho tvárou, ostal by známy hlavne menšine divadelných návštevníkov. ROBERT ROTH je nenápadný na verejnosti, ale veľmi nápadný na javisku. Živel, ktorého výkony v človeku doznievajú dlho po opone. Jeden z najobsadzovanejších slovenských divadelných hercov je výnimočným zjavom aj pre inú vec - odmieta televízne mámenie slávy a peňazí a sústredene sa venuje divadlu. S rovnakou vášňou a zaujatím sa zmocňuje javiska aj života.Človek sa môže živiť tým, čo ho baví, ako je to vo vašom prípade, ale niekedy, keď je toho veľa, cíti únavu, nechuť, prepracovanosť.
Máte aj vy také stavy, že by ste najradšej robili niečo úplne iné?
Sú také chvíle a v poslednom čase boli veľmi často. Ale vždy zvíťazil rozum. Zatiaľ sa mi nezdvíha žalúdok z potlesku, ani neuvažujem o samovražde. A keď príde magická devätnásta hodina, idem naplno.
Herec ide na javisko, nech už cez deň zažije čokoľvek. Bolo niekedy na vážkach, či podáte svoj výkon, alebo nie?
Nie, či podám výkon, ale či podám výpoveď - keď sme finišovali s Hamletom. Dávať dvakrát denne takúto šajbu, to je extrémny nápor na hlavu. Telo to zvládne, ale palica ide explodovať.
Je Hamlet pre herca vysnívaná méta?
Pre mňa to nebola méta, skôr až nepríjemne zaväzujúca vec. Je pravda, že dostať takúto rolu sa nepodarí každému. A ťažká postava to je, lebo obsahuje niekoľko ľudí v jednom.
O vás je známe, že systematicky čítate, a nielen oddychové bestsellery. Je zjavné, že aj herci, ktorí nie sú sčítaní a vôbec intelektuálne založení, môžu byť kvalitní. Je pre herca vzdelanie výhodou?
Samozrejme. Ja napríklad nemám vysokú školu, tú som si začal robiť až teraz, keď mám 35, neštudujem však to, čím sa živím, ale réžiu a dramaturgiu. Vždy som cítil potrebu dopĺňať si vzdelanie. Bavilo ma prísť na skúšku pripravený, niekedy pripravenejší ako režisér alebo ako dramaturg. Som rád nezaskočiteľný, ale to sa nechválim, považujem to za úplne normálnu súčasť roboty. Ale takých je nás, žiaľ, málo.
V niektorom rozhovore ste spomínali mladých hercov, ktorí v kaviarni hovoria, čo všetko by chceli robiť. Odkázali ste im, aby počas štúdia využívali čas a neflákali sa po krčmách.
Áno, lebo po škole príde realita a zrazu je človek zaskočený, že od neho režisér niečo chce, alebo ho prekvapí, že dvakrát príde neskoro na skúšku a zrazu už svoju rolu nehrá. Akademická pôda je parádička, dá sa všeličo vyskúšať, ale mám pocit, že veľa študentov ten čas len prefláka.
Vy ste nikdy nezažili bohémske časy mladého umelca?
Samozrejme, že zažil. To k tomu patrí. Ale vždy som si vedel povedať, kedy flámovať a kedy nie. Pán Jagger, ktorý si aj v šesťdesiatke drží vynikajúcu formu, raz povedal, že aj on sa rád ožerie, ale musí mať potom dva dni voľna. On je starší, ja som v tých časoch až dva dni nepotreboval. Ale po tridsiatke som už zodpovedný.
To je nejaký vek?
V novom Národnom divadle je javisko širšie o sedem-osem metrov ako bolo v DPOH a už to cítim. Takže asi je.
Ako sa vám páči nová budova?
Je to len budova. Dôležité je, čo je v nej, a to sa mi páči. Nedávno sa ma spýtal jeden kamarát, ktorý divadlo naozaj "nemusí", či už hráme v tom reaktore. Potom mi napadlo, že je to vlastne naozaj reaktor. Činohra je južná chladiaca veža. V reaktore aj divadle sa odohrávajú zvláštne, dramatické reakcie, výbušné veci, aj my sme tam atomizovaní, polarizovaní.
Myslíte si, že vysoká škola, odbor herectvo, je zbytočná?
Už počas strednej školy som dostal ponuku z Trnavského divadla a mal som pocit, že je lepšie ísť hneď do praxe, ako strácať čas na škole, ktorá vlastne vyučuje to isté. Ale nikdy v živote by som nepohŕdal vysokoškolským štúdiom. Napokon, sám som toho príkladom. Chodím na riadne, denné štúdium. Niežeby som sa bez vysokej školy neučil, ale chcem mať nad sebou policajta.
Stíhate prednášky?
Samozrejme, že nie. Máme s pedagógmi dohodu, že keď skúšam, tak na hodinu neprídem, a potom si to nahradím, alebo budem mať o niekoľko domácich úloh viac. Nepožívam žiadne výhody, skôr mám pocit, že som oproti spolužiakom v nevýhode.
Máte nejaké plány, ako vzdelanie uplatniť?
Ja neviem ani čo bude zajtra, neriešim to. Momentálne ma fascinuje porovnanie praxe a teórie. Robím divadlo sedemnásť rokov, mám dosť skúseností, no keď tie veci vidím napísané v teoretickej podobe, nestačím sa čudovať, aký som sprostý.
Hráte veľa, patríte medzi najobsadzovanejších hercov. Aký je to pocit?
Nechcem, aby to vyznelo, že sa sťažujem, ale popri práci nemám vôbec čas na kreativitu. Naskúšame inscenáciu, hneď po premiére sa púšťam do ďalšej a až vtedy mi začnú dochádzať nuansy predpredošlej roly. Pre mňa pravý tvorivý proces začína až samotnou inscenáciou pred divákmi, keď vidím kde a ako reagujú, teraz nehovorím o prvoplánových smiechoch. Začína sa proces jemného vybrusovania role, rodí sa zázrak, pretože pre mňa nie je väčšie šťastie ako interakcia s divákmi. No keď mám v sobotu premiéru Hamleta, a už v utorok, ešte, obrazne povedané, spotený z premiéry, začnem študovať scenár s úplne inou rolou, to nie je veľmi dobré.
Nedá sa rola odmietnuť?
V repertoárových divadlách to chodí tak, že rola sa neodmieta. Existuje, samozrejme, možnosť dohodnúť sa s režisérom, že to robiť nebudem, lebo meliem z posledného, potrebujem vypnúť a podobne. A ešte je možnosť otehotnieť. To by som možno na budúci rok vyskúšal.
Ste známy odmietaním seriálových úloh a účinkovania v zábavných reláciách.
Pre mnohých mojich kolegov je divadlo guľou na nohe. Nemôžem nikomu vytýkať, že chce peniaze alebo byť na očiach, ale treba si určiť priority. Nie každého diváka možno oklamať. Keď cez deň osem hodín predstieram, že som lekár a operujem, tak môžem aj večer v divadle predstierať, že hrám. Veľakrát sa mi stalo, že som na skúške otvoril scenár a kolegovia diáre. Cítite ten rozdiel?
Na niektorom internetovom fóre som čítal: Kto to je Robo Roth? Pozná ho niekto? Herec, ktorý neúčinkuje v televíznych programoch, nie je celebrita.
Je to tak a som rád. Mám pokoj. Parafrázujem slová kolegu Martina Hubu, že herec je hercom aj tým, čo nerobí. Mňa si človek nezapne na diaľkovom ovládači televízie, ale musí za mnou prísť do divadla. To sa mi páči.
Určite je nejaká relácia alebo program, ktorý by ste s radosťou robili.
Určite by to bola rozhlasová relácia o hudbe, kde by som púšťal pesničky a telefonicky sa rozprával s poslucháčmi. Určite by to bolo v noci, určite naživo a určite sa to nedá, lebo v noci mám jediný možný čas na oddych.
Vaším druhým pólom je spev. Nerozmýšľali ste nikdy nad tým, že budete predovšetkým spevákom a až potom možno hercom?
Ale ja neviem spievať, len tak vyziapúvam.
Keď ste kedysi pôsobili vo vokálnom sextete pri bratislavskom konzervatóriu, mali ste napísané náročné viachlasy, tam ste nemohli len vyziapúvať.
To je pravda, spievali sme džez, išlo to až do gospelu. Som na to hrdý. Dokonca som dostal na súťaži džezových talentov v Žiline v roku 1991 cenu za spevácky výkon roka. Bolo to pre mňa veľké vyznamenanie.
Pamätám si aj na vašu ďalšiu formáciu, Rýchla rota Roba Rotha.
Tá vznikla náhodne, bola to vlastne skupina OBD bez speváka Gala. Keď OBD hrali prvý veľký koncert v PKO, prišlo tam asi dvetisíc ľudí. Boli sme dohodnutí, že odspievam prídavky, nejaké pesničky Rolling Stones. Tak som si zlízol smotanu. Bol to úžasný pocit.
Ste naozaj veľký fanúšik Rolling Stones, keď ste si ich symbol - vyplazený jazyk dali vytetovať na plece. Ako vznikla táto vaša náklonnosť?
Je to hudba živočíšna, živelná až eroticky vzrušujúca. Energia, čo z tej kapely ide, je nesmierna. A viem, čo hovorím, Rolling Stones som videl naživo osemkrát a určite pôjdem aj deviaty. Inak, napadlo mi, že aj Hamlet je ako koncert Rolling Stones. Frontman je stále na pódiu, len dve pesničky spieva Keith Richards, to sú dva monológy Claudia a Horatia, inak stále idú veľmi silné sólové skladby a občas nejaký duet. Je to osvedčená kvalita, nič nové, a zaznie aj Satisfaction - teda monológ "byť či nebyť". No a dve a pol hodiny behám po javisku. Tá rola dá zabrať. Videl som zábery zo zákulisia a Jagger je po koncerte podobne vyflusnutý ako ja po Hamletovi. Ešte k tomu tetovaniu - je to vyplazený jazyk, a to znamená aj množstvo iných vecí. Napríklad životný postoj.
Ešte jednu analógiu s Jaggerom by som videl - vy aj on pôsobíte ako rebeli, chuligáni a anarchisti, ale máte veľmi zodpovedný postoj k práci, čo nie je veľmi rebelská črta.
Ja som oveľa menší lakomec ako on.
Vy nie ste šetrný?
Nie. Nerozhadzujem, lebo veľmi nemám čo, ale myslím, že lakomý nie som. Viem si dávať na peniaze pozor, ale keď sa mi niečo zapáči a v tej sekunde na to mám, tak si to kúpim. Na druhej strane, som nevodič, takže neživím ďalšieho člena domácnosti.
Do čoho najviac investujete?
Do cédečiek a dévedečiek, lebo ja nezabíjam hudbu a filmy kopírovaním, a do audioaparatúry. Aj keď výkonovo je obmedzená, lebo bývam v jednoizbovom byte. Ak by mi začal horieť dom, cédečká sú asi jediné, čo by som rýchlo vyniesol.
Nemať auto vo vašej brandži je trochu rarita, nie?
Ja k tomu nemám vzťah. Dokonca som si aj robil vodičák, ale nedokončil som ho. Čím ďalej, tým menej ma to bavilo a utvrdzoval som sa v tom, že môj nezáujem je asi úprimný. Dokonca na prvú jazdu som prišiel jemne sklátený. Nakontaminoval som kabínu rumovými výparmi, úplne zdesený inštruktor sa spýtal: Vy ste pili? A ja: Samozrejme, veď mám strach.
Aké boli vaše začiatky?
Keď som mal asi sedem rokov, mama ma dohodila Stanovi Ščepkovi do slávnej relácie Variácie, ktorú mal s Markovičom. Bol som strašne ukecaný. Ja si to nepamätám, ale ďalší hostia sa vraj nedostali k slovu.
Prvú "naozajstnú" premiéru ste zažili ako dvadsaťročný v Trnavskom divadle.
Áno, a tesne predtým som si fľašou vyrazili predný zub. Sľúbil som, že premiéra bude v poriadku, tak som si urobil protézu zo žuvačky. Takže som musel hrať a ešte som tŕpol, aby mi nevypadla.
Odhliadnuc od toho, že u nás sa filmy nenakrúcajú, vy ste hlavne divadelný herec. Raz ste sa vyjadrili, že film vás nemá rád.
Možno ho nie som hoden. Keď si nejaký režisér robí súkromný kasting v divadle a vidí ma, možno si povie, že ma nechce, lebo by musel prácne krotiť moje prejavy. Aj Vladimír Morávek mi pri nakrúcaní filmu Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště hovoril: Robíku, pětkrát méně! Hranie pred kamerou a na javisku je skrátka diametrálne odlišné. Ale v konečnom dôsledku je to hlavne vecou režiséra, a tým sa asi nechce robiť nadpráca. Čo je škoda asi iba pre mňa.
Myslíte si, že sa s pribúdajúcim vekom upokojíte?
Nechcem sa stále vracať k pánovi Jaggerovi, ale on tiež nesedí počas koncertu na stoličke. V mojom prípade to, samozrejme, závisí aj od postavy. Raz mi jeden režisér počas výstupu, keď som sedel na stoličke, povedal: Robo, sadnite si na ruky. Príliš som gestikuloval. Tak som mu to predviedol bez gestikulácie a zistil, že s ňou je to lepšie.
Sú herci, ktorých režiséri volajú pre ich univerzálnosť. Vás pravdepodobne oslovujú preto, že ste Robert Roth, živel.
To ma teší, pretože moja ľudská prirodzenosť je aj to, že neobsedím. Ak to tak má byť naďalej, budem len rád. Nemám pocit, že som v nejakej škatuľke. Mám v repertoári aj smutných ľudí. Smútiť sa však dá aj dynamicky. Raz sme skúšali vypätú scénu, kde sa dosť plakalo, dramaturg Martin Porubjak sa na tom veľmi zabával a hovorí mi: Ty tak strašne smiešne trpíš! O tom je asi život, že nič nie je len také alebo také. Aj v smútku je veľa humoru.
