Samozrejme, PAVOL BARABÁŠ je zase raz niekoľko krokov pred nami. My zatiaľ len môžeme vidieť jeho film Neznáma Antarktída, vraj minimalistický. Zajtra sa premieta v Bratislave na festivale Ekotopfilm.
A kým my sme v kine, Barabáš už v hlave dolaďuje ďalšiu cestu na studený juh.
Vravíte, že ste nakrútili minimalistický film. Mohla vám však Antarktída dovoliť nakrútiť niečo iné?
„To je pravda. Ľudia však odo mňa čakajú dramatický dej, nejaký vzrušujúci príbeh - a tento film je iný, je o pocitoch. Je v ňom to, čo som zažíval. Teda aj úžasný pokoj. Hoci som si o takom prostredí myslel, že je pre nás neprijateľné a že pochod pod horami Antarktídy nemusím ani prežiť.“
Popri pokoji však vidíme i popraskané pery a pľuzgiere na nohách. To ste si na ceste vraveli - nebolí, nebolí?
„Bolelo. Prvé dni boli fakt hrozné. Obuť si ťažké zmrznuté topánky a ťahať sane, to je pohyb, ktorý si nemôžete doma nacvičiť. Pritom na žiadny oddych nebol čas, pretože denne musíte prejsť tridsať kilometrov a nemôžete sa zastaviť v teplom hoteli. To bola najväčšia trauma. Lenže, po čase sa vaša chôdza stáva meditáciou. Ste ako pútnik, veľa rozmýšľate, utrieďujete si myšlienky. No a do tohto sveta som chcel týmto filmom vtiahnuť aj ostatných.“
Aby ste ho spravili, na to ste museli ubehnúť trochu viac metrov ako vaši kolegovia. Čakali vás, kým si nájdete miesto na filmovanie, rozbalíte a zbalíte kameru?
„Cestu sme si rozdelili na hodiny a počas každej sme mali päťminútovú prestávku. Ja som ju využíval na to, aby som dobehol stratu, keď som chcel urobiť široké celky alebo nakrútiť čosi zaujímavé. Zatiaľ šiel každý svojím tempom. Tam neexistuje niečo ako počkajte, vráťte sa. Expedícia musí fungovať ako zohratý stroj. Ak sa má plynulo posúvať dopredu, nemôžete ho zdržovať. Filmovanie, to je niekde úplne na konci. Zažili sme niekoľko neopísateľných situácií, keď sme dvadsať hodín blúdili v ľadopáde, padali do trhlín, alebo keď sa strhla víchrica. Bojovali sme s postavením stanu, chalani sa naň hádzali, aby ho neodfúklo. Veľmi som to chcel nakrútiť, ale musel som im predsa pomôcť.“
Dá sa na Antarktídu psychicky pripraviť? Cimrmani mali pri ceste na severný pól pesničku proti malomyseľnosti, vy?
„Mal som pred tou krajinou úžasný rešpekt, väčší, ako keď som z nej odchádzal. Peter Valušiak ma však naučil, ako sa s ňou spriateliť, a po čase som mal pocit, že v nej môže byť aj celkom príjemne. Prešiel do mňa, do mojej mysle, zvláštny druh čistoty. Necítil som žiadny pach, zrak mi nerušili žiadne reklamné pútače, a keď nefúka vietor, je také ticho, aké nie je v najlepšom zvukovom štúdiu. Myslel som si, že som na úplne inej planéte, strácal som kontakt s civilizáciou. Zabudol som, že sú nejaké mestá, ľudia, milióny ich príbehov. Dostal som sa do úžasného stavu. Taký asi poznal Budha, keď ležal pod stromom Bodhi, vravel som si. Len prečo ja musím byť niekde ďaleko v Antarktíde, v tej zime a ťahať osemdesiatkilové sane?“
Na cestách musíte každú chvíľu riešiť praktické veci - nestane sa potom, že niektoré zážitky sa intenzívne prejavia až keď sa vrátite domov?
„Najprv ste plný zážitkov a emócií. Neviete, čo je podstatné, to najpodstatnejšie sa vám ukáže až po čase. Ja som po čase pochopil i to, o čom som sa nikde predtým nedočítal - prečo sa polárnici do Antarktídy vracali. Zažili tam strastiplné chvíle, ale keď mali možnosť, hneď nasadli na prvú loď a zase sa plavili za severný či južný polárny kruh. Tie miesta sú totiž magické. Keď ich spoznáte, živočíšne vás k nim tiahne.“
Po Petra Valušiaka prišla pri jednej ceste Antarktídou helikoptéra tesne pred cieľom a odviezla ho späť. Prečo?
„Problém je, že cestu do Antarktídy spravuje jediná spoločnosť. Ak chcete do Antarktídy vstúpiť, musíte s ňou podpísať zmluvu. V nej sa vlastne vzdávate všetkých svojich práv. Pred cestou musíte zložiť do depozitu stotisíc dolárov, pre prípad, že by sa vám niečo stalo. No a oni po vás veľmi radi prídu. Stačí, že sa vám pokazí baterka z vysielačky. Vymyslia si akýkoľvek dôvod. Že má prísť hurikán, padnúť meteorit alebo neviem čo - len aby neprišli o vaše peniaze.“
Napriek tomu sa tam Valušiak tak rád vracia?
„To by ste ho museli vidieť. Je to zaujímavý jav. Keď v Antarktíde vystúpil, vyzeral ako človek, ktorý prišiel k starej mame, na miesto, kde prežil celé detstvo.“
Antarktída naozaj pôsobí magickejšie ako napríklad jaskyne vo vašom filme Tepuy. Dá sa v nej snívať a robiť si plány?
„Pri každej ceste máte zrazu rozlet a rozmýšľate, ako vás vie spoločnosť zväzovať. A keď sa vrátim domov, na mojom správaní vidieť, že som akýsi bezstarostnejší. Nechápem ľudí, prečo sa nad všetkým tak trápia. Postupne však problémy spoločnosti prechádzajú aj na mňa. Musím ich začať riešiť, lebo mnohé z nich na mňa jednoducho počkajú.“
Ako to potom vyzerá, keď už ste doma a nakrútený materiál treba postrihať?
„Chvíľu ho nechám tak. Niekedy mám aj strach, sadnúť si pred počítač a čakať na tú chvíľu, keď ma to úplne pohltí. Potom mesiace sedím v strižni a skúšam do filmu posunúť nejaké poznanie. Myslím naň, aj keď zaspávam alebo keď sa ráno pozerám do zrkadla so zubnou kefkou v ústach.“
Viete z filmu vystúpiť a zistiť, kedy ho už netreba zlepšovať, lebo je dobrý?
„To nikdy neviem. Ani keď ho zostrihám, napíšem komentár, ani keď ho zmixujem, ani keď je hotový. Preto mám rád napríklad festival v Poprade, tam dostávam spätné väzby. Vnímam a sledujem divákov. Vidím, kto si pri akej scéne prekríži nohu. Vtedy rozmýšľam, či som ju chcel urobiť tak, aby mal pri nej človek čas na vydýchnutie, alebo či je to miesto, kde by si tú nohu prekrížiť nemal. Vtedy som schopný film zmeniť.“
Všimli ste si, že ste sa postupne stali akýmsi hovorcom krajín? Keď sa vrátite z cesty, musíte o nej všade rozprávať.
„Tak tomu sa dosť bránim. Načo hovoriť, keď by všetko malo byť jasné už vo filme?“
Možno sa chceme neustále presviedčať, že opúšťať istoty a cestovať sa naozaj dá.
„No, dá sa to. Len treba odvahu na to, aby sme sa vzdali bezpečia. Teda, toho obrovského múru, ktorým sa chránime pred svetom.“
A aký je váš argument? Choďte, lebo...
„Ja mám veľmi rád Slovensko a naozaj nerád cestujem. Keď mám niekam ísť, to je katastrofa. Fakt. Ale na návrat sa vždy úžasne teším. Keď sme nakrúcali Omo - cesta do praveku, videli sme ľudí, čo pili z rieky hnedú vodu plnú piesku. Vravel som si, preboha, aké môžu mať ľadviny? My sme liter tej vody filtrovali hodinu a pol, v noci sme sa pri filtrovaní striedali. Potom však prídete domov, otočíte kohútik a uvedomíte si, aké šťastie máte, že žijete tu. Preto je dobré z času na čas odísť, usporiadať si hodnoty a oceniť aj úplne jednoduché veci.“
Z času na čas? Vy už máte predsa pravdepodobne našliapnuté na ďalšiu cestu.
„No, bohužiaľ, áno. Peťo Valušiak chce prejsť naprieč Antarktídou a práve sme sa dohovárali, že 30. januára by sme po neho prišli z Nového Zélandu na plachetnici. Vraj tam uvidím veľa veľrýb. Len neviem, či je to práve dobrá idea.“
Ale bláznivá áno.
„Neviem, je to najdrsnejšie more sveta a mesiac bez pevnej zeme, to som ešte neskúšal.“
